Pozvanie jesť chlieb života

Pozvanie jesť chlieb života

               Pozvanie jesť chlieb života

Lk 14, 1 – 6:

“Raz v sobotu vošiel do domu ktoréhosi popredného farizeja, aby jedol chlieb, a oni Ho pozorovali. (2) A hľa, akýsi vodnateľný človek bol pred Ním. (3) Tu Ježiš prehovoril k zákonníkom a farizejom, spýtajúc sa: Dovolené je v sobotu uzdravovať a či nie? (4) Oni však mlčali. A On siahnúc naň, uzdravil ho a prepustil. (5) Im však povedal: Keď niektorému z vás syn alebo vôl padne do studne, či ho nevytiahnete hneď v deň sobotný? (6) A nemohli Mu na to odpovedať.” Amen

   Bohumilí kresťania, bratia a sestry v Pánovi!

    Reformátor Martin Luther napísal počas svojho života vyše 90  zväzkov kníh. Po jeho smrti jeho verní žiaci zozbierali od jeho študentov rôzne výroky a spomienky na rozhovory, ktoré mali a zažili v jeho domácnosti, pri jeho stole, ktorých sa neraz zúčastňovala aj Lutherova manželka ako hostiteľka. Tieto výroky vyšli v knižke, ktorá má vyše 6596 výrokov s názvom: Reči pri stole (nemecky: Tischreden). Je to dôkaz, že nielen za katedrou, kde učil, ale aj v domácnosti za stolom Luther duchovne pôsobil, učil a vysvetľoval Písmo sväté. Neraz mali tieto spomienky a krátke epizódy aj veselý, alebo ironický podtón a ukazujú Luthera ako človeka z “mäsa kostí”.

     Pán Ježiš tiež učil a kázal zástupom. Jeho kazateľnicou bol niekedy rybársky čln, ale známa je aj Jeho Kázeň na hore, alebo Kázaň na rovine. Je povšimnutiahodné, že tiež často zvestoval evanjelium a vyučoval ľudí aj za stolom v domoch, kde bol pozvaný, “aby jedol chlieb”. Jeho nepriatelia túto skutočnosť nešľachetne využili a rozhlasovali o Ježišovi, že nie je Mesiáš, ale je “žráč a pijan vína”. Pán Ježiš nesedával iba pri bohatých stoloch a nejedával iba “s veľkou lyžicou”, ako sa hovorí u nás významným slávnostiam a recepciám, ale ako svedčí evanjelista Lukáš, väčšinou sa k nemu približovali “samí publikáni a hriešnici, aby Ho počúvali; ale farizeji a zákonníci reptali a hovorili: Tento hriešnikov prijíma a jedáva s nimi”. 

    Boli však aj výnimky z tohoto Ježišovho pravidla, keď prijal pozvanie  a pohostinstvo v dome niektorého významného farizeja. O takom prípade hovorí aj náš dnešný text, v ktorom Lukáš píše: ” Raz v sobotu vošiel do domu ktoréhosi popredného farizeja, aby jedol chlieb, a oni Ho pozorovali”. Ježiš nebol pozvaný sám, ale pri stole sedeli aj viacerí významní hostia. Lenže samotný zámer hostiteľa a ostatných prítomných je zrejmný: títo “Ježiša pozorovali”.  Nešlo u ich o úprimný vzťah a záujem o Ježiša a Jeho slovo, ale o to, aby Ho prípadne “chytili za slovo”, alebo aby videli skutok, z ktorého by ho mohli obviniť. Tomuto zámeru zrejme slúžilo aj pozvanie chorého človeka na vodnatieľku, ktorý sa zrazu dostal do tejto vybranej spoločnosti. ”A hľa, akýsi vodnateľný človek bol pred ním”. 

     Pán Ježiš však vždy dobre videl do srdca človeka a videl aj do sŕdc tam prítomných židovských učiteľov. Preto k nim prehovoril a položil im jednoduchú otázku: ” Dovolené je v sobotu uzdravovať a či nie ?” Namiesto odpovede nastalo pri stole mlčanie. Učitelia a vykladači zákona Božieho mlčali. Pán Ježiš poznal ich učenie a ich výklady Božieho slova. V tomto prípade výklad tretieho Božieho prikázania. Farizeji učili, že v sobotu nie je dovolené pracovať a akákoľvek práca v sobotu je hriech a urážka Pána Boha. Jednoduché prikázania rabíni rozpracovali do množstva rôznych predpisov, zákazov a príkazov tak podrobných, že obyčajný Žid sa v nich jednoduchu nemohol vyznať.

   Spomínam si na jednu prednášku nášho zvečnelého prof.K.Gábriša, ktorý nám študentom hovoril práve v súvise s III. Božím prikázaním, že ortodoxní Židia mali dovolené urobiť v sobotu maximálne 2000 krokov. Preto v dedinách, alebo mestečkch, kde žili, mali v osadená tabuľky oznamujúce, pokiaľ smel Žid zájsť, aby neprekročil stanovený počet krokov. –  Keď v Poľsku počas 2. svetovej vojny začalo prenasledovanie Židov, niktorí sa snažili zachrániť odchodom z krajiny. Keďže sa aj cesta vlakom považovala za kráčanie a tak porušenie Mojžišovho zákona, sedeli v sobotu vo vlaku s nohami v lavórch, či iných nádobách s vodou, pretože iba cestovanie po vode, napr. plavba po mori sa nepovažovalo za porušenie zákona

     Pán Ježiš chorého, vodnateľného človeka uzdravil napriek tomu, že Ho mohli zákonníci obviniť z porušenia Božieho zákona. Prítomným pri stole však povedal: ”Keď niektorému z vás syn, alebo vôl padne do studne, či ho nevytiahnete hneď v deň sobotný? Vedel, že každý z nich by vtedy konal okamžite. Zachraňovali by nielen svojho syna, ale aj svoje zviera, aby neutrpeli finančnú škodu. Nikto z nich by to nechcel dopustiť, ale v tomto prípade, keď išlo o cudzieho človeka, bolo im jedno či zomrie, alebo nie. 

    Pán Ježiš však vyjavuje skutočnú vôľu a záujem svojho nebeského Otca. On stojí na strane človeka, ktorý potrebuje pomoc. A to aj pomoc, ktorá sa týka našich telesných potrieb. 

Tým viac Ježiš ukazuje, že Boh je milostivý a chce, aby aj našu záchranu večnú. Preto Ježiš hľadá hriešnikov, aby im ponúkol svoje spasenie.

    Farizeji, vtedajší i dnešní, si myslia a tvrdia, že uzdraviť človeka je práca a pretože oni nechcú uraziť Boha a Jeho zákon, preto sa pomocou človeku nezaoberajú. Núdzny musí počkať, lebo oni presne plnia Boží zákon a svätia sviatočný deň.

       Pán Ježiš ako Boží Syn a Spasiteľ pri stolovaní ukázal, že ich učenie a postoj nemal nič spoločné s poctou Pánu Bohu, ale len s ich pýchou a vlasnými záujmami. Oni boli presvedčení, že svojím plnením zákona si získavajú zásluhy a na ich zásluhách záleží, že raz budú prijatí u Pána Boha a vstúpia do Jeho kráľovstva.

 Bratia a sestry! 

     V týždni, pred dnešnou nedeľou zaznel zo strany jednej časti kresťanov, menovite biskupov RKC hlas, že udeľujú dišpenz od povinného prikázania cirkvi, ktoré nariaďuje povinnú účasť na omši. Ak sa niekto omše nezúčastní, bez ich dišpenzu by mal smrteľný hriech. Aj tu ide o podobné zmýšľanie a konanie založené na pýche človeka, v domnení, že účasťou preukazuje človek Bohu poctu, ktorou si získava zásluhu pred Bohom, ktorá raz bude odmenená v nebi. Keďže ich cirkevné prikázanie platí o každej nedeli a sviatku, platí, vraj, aj v takú nedeľu, kde človek riskuje zdravotné ochorenie súčasnou pandémiou koronavírusom.      

    Ako evanjelickí kresťania vieme a učíme sa to od našich reformačných otcov, že naše skutky, a to ani tzv. dobré skutky nie sú zaslúžné. Ako hovorí aj apoštol Pavel, “zo skutkov zákona nebude pred Pánom Bohom ospravedlnený nikto”. A to ani sprísňovaním zákona, ktorý si ľudia svojimi dodatkami k Božiemu zákonu vytvárajú. Ochrana zdravia a života ľudí je iste v súlade s Božím zákonom a s Božou vôľou. A to aj vtedy, keď to Pán Boh prikazuje svojou “ľavou rukou”, čiže príkazom vrchnosti.  

Ako evanjelici ctíme nedeľu a sviatočný deň preto, že Pán Boh sám chce v tento deň slúžiť nám svojím slovom a sviatosťami. Túto Jeho službu máme prijať s poďakovaním a dobrorečením. 

    Obmedzenie účasti iste neznamená, že na Služby Božie máme “zabudnúť”, alebo že na ne prídeme raz v roku. Bolo by však nesprávne myslieť si, že účasťou pri počúvaní slova, alebo pri stole Pánovom získavame zásluhu, za ktorú raz budeme odmenení v nebi pozvaním k stolu nebeskému.

     Pre farizejov bolo najväčšie pohoršenie, ak sa mali vzdať svojich zdanlivých zásluh. Nechceli sa spoľahnúť na milosť Božiu a zásluhy Kristove. O všetkých takto zmýšľajúcich je však napísané, že raz, keď zastanú pred bránou Božieho kráľovstva, darmo budú volať: ”Pane, otvor nám”. – Ale Pán im odpovie:“Neznám vás, odkiaľ ste”. Dvere kráľovstva budú zavreté. A darmo budú volať ”Jedávali a píjali sme s Tebou a na našich uliciach si učil”. (Lk 13, 25- 26) 

    Bratia a sestry!

     V dnešnú nedeľu sme opäť pozvaní naším Pánom k stolu Jeho slova a k prijatiu sviatosti Jeho svätej Večere. Príjmime Jeho pozvanie, lebo ho potebujeme. Sme tí, ktorí si uvedomujú, že sme “chorí na smrť”. Nemáme nič, čo by sme mohli dať Ježišovi, okrem našich hriechov. Dôverujme Mu, že On prišiel a prichádza, aby sme “život mali a hojne mali”. “Hojne” – znamená, že nás súčasne pozýva aj k Jeho nebeskému stolu. On je Pánom všetkého, nech je a zostane aj Pánom naším. S pokorou, bez akejkoľvek pýchy, prijímajme slovo Jeho milosti i dar Jeho svätej Večere, ako závdavok “nového cheba a nového vína”  pri nebeskom stole. Kiež nás uzdraví a zachová časne i večne naša dôvera v Neho, v Jeho obeť a v Jeho zásluhy za nás. Amen

    17.nedeľa po Sv.Trojici   – Myjava 2020  – Ľubomír Batka st.

Komentovať