Augsburské vyznanie je tak vážne a dôležité pre našu cirkev, že ho všeobecne nazývajú zreničkou cirkvi a preto každý evanjelik by sa mal popri svätej Biblii aj s touto našou knihou zaoberať a oboznámiť s naším učením. Názov tohto vyznania pochádza od mesta Augsburg v Bavorsku, kde 25. júna 1530 v sobotu poobede o tretej hodine na ríšskom sneme podali a predložili cisárovi Karolovi V. luteránski nemeckí prívrženci, panovníci a ostatné ríšske stavy svoje vyznanie. Nemecký cisár v zvolávajúcej ríšskej listine oznámil aj témy porady, medzi ktoré umiestnil okrem vojny proti Turkovi aj náboženskú otázku: „aby sa medzi nami láskavo a dobrotivo vypočuli, s porozumením užívali všetky pripomienky, názory a mienky a zjednotili sa a vyrovnali v jedinej kresťanskej pravde, aby sa odstránilo všetko, čo sa na oboch stranách nesprávne vykladá a učí, a aby sme všetci prijali a zachovali si jedno jediné a pravé náboženstvo“ (Predhovor Aug. Konfesia.) Na to poveril Ján, vojvodca saský, svojich teológov, bohoslovcov a kňazov, aby cisárovi predložili krátku a jadrnú správu o sporných článkoch a cirkevných ustanovizniach, aby sa vedelo, kde by mohli evanjelické stavy ustúpiť v učení. Toto sa aj uskutočnilo, keď medzitým Luther v roku 1529 síce za iným účelom a pri pomoci iných teológov a kazateľov ustálil 17 článkov viery, ktoré obsahovali pravé a čisté učenie cirkvi a k tomu potom pridal mnoho článkov o panujúcich neporiadkoch v rímskej cirkvi. Tieto Lutherove články boli ovocím toho rozhovoru, ktorý navrhol a zorganizoval hesenský Filip v Marburgu. Tu sa stretol Luther s Zwinglim. 14 článkov obaja reformátori svorne a jednotne prijali, len článok o večeri Pánovej sa stretol s veľkým odporom. Zwingli nechcel a Luther nemohol ustúpiť! Luther sa držal Písma: „Toto je moje telo, toto je moja krv“ — a učil, že pri Večeri Pánovej prijímame pravé telo a pravú krv nášho Spasiteľa pod spôsobom posvätného chleba a vína. Zwingli naproti tomu zapieral prítomnosť tela a krvi Kristovej a tak neuznal ani Večeru Pánovu za sviatosť, len za rozpomienku na Kristovu smrť. Aby všetci vedeli, akého učenia sa Luther pridŕža, z Marburgského dohovoru vyňal isté články, opravil a doplnil ich a v 17 článkoch predložil na konvente v Schwabachu svoje vyznanie. Na základe týchto17 článkov sa Luther navždy rozišiel s Zwinglim k dobru našej cirkvi a čistého, zo slova Božieho plynúceho, učenia. Týchto 17 článkov potom Luther odovzdal Jánovi saskému v Torgave a nimi opatrený sa vychystal Ján aj so saským sprievodom na ríšsky snem. Luther sprevádzal svojho pána po južné hranice Saska, lebo bol pápežom daný do väzby a prekliaty, nemohol sa verejne dostaviť na ríšsky snem, ale zostal na hrade Ehrenburg pri Koburgu.
Ríšske stavy sa zhromaždili a boli pospolu, chýbal len ten, bez ktorého sa nemohlo začať rokovanie – cisár sa veľmi omeškal. Celé dva mesiace prešli, kým prišiel aj on do Augsburgu.
Medzitým Melanchton ešte raz za pomoci saských bohoslovcov prepracoval schwabašské a torgavské artikule. Keď Ján saský zaslal po rýchlom poslovi už prepracované články Lutherovi na dobrozdanie, tento odpovedal: Prečítal som Filipovu Apológiu (tak totiž spočiatku nazývali Augsburské vyznanie), veľmi som s ňou spokojný, nemám čo opravovať.
Hoci sa majú Luther aj Melanchton spoločne považovať za pôvodcov Augsburského vyznania, jeden čo sa obsahu a učenia týka, druhý čo do formy: predsa toto vyznanie bolo považované za všeobecný majetok celého luteránstva. Veď toto vyznanie zhromaždené luteránske stavy predložili cisárovi, ako „vyznanie viery našich farárov, kazateľov, učiteľov i svoje vyznanie, ktoré oni na základe Božieho Písma svätého kážu, učia, veria a vyučujú v našich krajinách, kniežatstvách a panstvách, mestách a územiach“ (Predhovor Aug. Konfesia) Cisár sa spočiatku zdráhal a nechcel povoliť, aby sa toto vyznanie verejne v zhromaždenej ríšskej rade prečítalo, až na opätované a dôrazné žiadosti evanjelikov odstúpil od svojho prvotného úmyslu, a otvoril brány maličkej siene v biskupskom paláci nášmu vyznaniu. Dr. Baier mal mocný a čistý hlas a čítal tak dobre, že aj dole na dvore veľké množstvo poslucháčov všetkému čítanému mohlo rozumieť. Čítanie nášho vyznania trvalo vyše dve hodiny a dojem bol mocný.
Sám cisár sa sotva vedel spamätať, siahol po obidvoch výtlačkoch vyznania; latinský rukopis si nechal pre seba, ktorý sa opatruje vo vatikánskej pápežskej knižnice; nemecký rukopis ale odovzdal svojmu kancelárovi, aby ho uložil do ríšskeho archívu, ale odtiaľ nevedno kedy a akým spôsobom zmizol. Stadion, augsburský biskup, po vypočutí Vyznania zvolal nadšene: „Čo sa tu prednášalo, je číročistá pravda.“ Bavorský Viliam sa obrátil k Dr. Eckovi: „Vy ste mi o luteránoch ale dačo iného rozprávali ako som teraz počul!“ Eck odpovedal: „A ja predsa toto Vierovyznanie odvrhujem!“ — „Opovažujete sa to učiniť z prijateľných pohnútok?“ — spytoval sa ďalej knieža Viliam. Eck sa nato priznal: „S cirkevnými otcami áno, ale nie z Písma.“ „Tak! — hovoril ďalej knieža — luteráni sedia teda v Písme a my vedľa!“ A podobne sa vyslovovali aj ostatní, ktorí boli zasiahnutí našim učením.
Augsburské vyznanie sa stalo uholným kameňom našej milej cirkvi, farári pri svojej posviacke až dodnes musia skladať prísahu na toto vyznanie. Áno, keď v neskorších dobách milostivý a všemohúci Hospodin, zo svojej preveľkej milosti čistotu svojho slova z tmy čiernejšiu ako noc, ktorá pod pápežstvom bolo potláčané, vernou prácou slávneho muža Dr. Luthera opäť na svetlo vyvedené; ktorého čisté učenie nie proti pápežstvu, ale proti nákaze iných siekt, zo slova Božieho do článkov a kapitol Augsburského vyznanie zostavené: tak aj prvé Augsburské a nezmenené vyznanie prijímame. To činíme nie z tej príčiny, že je to od našich teológov ale preto, že je vybrané zo slova Božieho a na základe svätých Písiem pevne vzdelávané.
Skôr než by sme prešli k celkovému opisu nášho vyznania, musíme si vysvetliť prečo naša Formula svornosti spomína „prvé a nezmenené“ vyznanie. Či snáď bolo aj viacero vyznaní, ktoré sa takto volalo? V roku 1540 totiž vzniklo ešte jedno vyznanie pod Augsburským menom, známe ako Variata, toto ale naša cirkev za svoje nikdy neuznala, ani neprijala. Toto druhé, zmenené vyznanie vzniklo tak, že Melanchton z prílišnej a hriešnej pokojamilovnosti, niektoré články, konkrétne desiaty o večeri Pánovej svojvoľne zmenil tak, že sa z neho mohlo odvodzovať aj falošné učenie. Na základe, pravdaže len zdanlivej jednoty vo veciach viery a učenia, dúfali Melanchton a jeho priatelia, že sa rozídení luteráni spoja s kalvínmi, Luther spočiatku nekládol veľkú váhu na tieto unionistické Melanchtonové pokusy, lebo Melanchton spočiatku niektoré články zmenil len čo do slov, ktoré nevyrážali presne a jasne naše učenie, ale dalo sa z nich odvodzovať aj naše aj kalvínske učenie, až keď v roku 1540 už aj zmysel bol úplne protivný nášmu učeniu, aj verejná luteránska mienka sa hlasne vyslovovala proti Melanchtonovi: sám Luther dohováral: „Filip, Filip! Nekonáš dobre, že tak často meníš augsburské vyznanie; veď to nie je tvoja, ale kniha celej cirkvi“, aj verejne, spisom sa chcel Luther ohradiť proti Melanchtonovmu učeniu, ale včasná smrť ho v tomto zastavila. Z toho potom, že Luther nemal už čas sa aj verejne vzoprieť Melanchtonovi, vznikli veľké hádky, dlhé spory do našej cirkvi, lebo unionisti sa vždy odvolávali na to, že veď ani Luther niečo nepísal proti týmto snahám. Iste, nepísal; ale nepísal len preto, že už nevládal a nestihol. Fridrich III. Falcký prikláňajúc sa viac ku Kalvínom v roku 1561 chcel toto Melanchtonovo zmenené vyznanie uviesť do cirkvi v Naumburgu čisto z politických pohnútok, ale Ján Fridrich Saský a iní čelní predstavitelia luteránstva sa vzopreli a svojím vlastnoručným podpisom prijali to prvé, nezmenené vyznanie. O týchto sporoch je zmienka aj v samej Knihe svornosti takto: „čo sa týka druhého vydania Augsburskej konfesie, o ktorom bola zmienka na naumburskej schôdzi, a o ktorom sme zistili, čo je ináč každému známe a nie tajné, že sa niektorí opovážili utajiť a ukryť v slovách tohto druhého vydania blud o večeri Pánovej a iné nečisté učenia, a že sa ich vo verejných spisoch a vo vytlačených knihách opovážili predložiť pospolitosti, nedbajúc, že takéto bludné učenie výslovne zavrhla konfesia, predložená v Augsburgu, a že celkom iný bol zmysel zneužitých slov — týmto chceli sme aj to dokázať a dosvedčiť verejne, že ani vtedy nebolo, ani teraz nie je naším úmyslom chrániť, obhajovať alebo vyhlásiť za evanjelické nejaké falošné a nečisté učenie, ktoré by v ňom mohlo byť ukryté“ (Predhovor ku Knihe svornosti). Naše stanovisko je úplne vyjadrené v tom, že „toto kresťanské vierovyznanie, keďže je založené na svedectve nezmeniteľnej pravdy Božieho slova“ (Predhovor ku Knihe svornosti) prijímame a vyznávame.
V Augsburskom vyznaní sa nachádza 28 článkov. Každý sa v prvom rade odvoláva na slovo Božie, že obsah každého článku sa úplne zrovnáva a zhoduje s Písmom svätým. Potom sa odvoláva aj na dejiny, že to čo obsahuje článok, to isté vyznávala a učila prvotná kresťanská cirkev. Na Písmo sväté sa naše vyznanie odvoláva preto, že okrem písaného slova Božieho, alebo kánonických kníh nieto žiadneho iného prameňa, ani „kameňa pravdy“; že bludy a neporiadky v rímskej cirkvi väčšinou pochádzajú len z toho, že táto cirkev odhodila Písmo do úzadia; odvoláva sa ďalej aj na prvotnú kresťanskú cirkev, obyčajne nazývanú apoštolskou preto, aby sa dokázala rímska tradícia ako falošná alebo vymyslená; aby sa dokázalo, ako sme to už vyššie spomenuli, že luteránska cirkev nie je novou cirkvou, ale pokračovanie tej starej, apoštolskej cirkvi. Reformácia neznamená čosi nového, ale obnoveného, uvedeného do pravej koľaje. Každý článok nášho vyznania má dve čiastky; v prvej je ukázané čisté učenie vyplývajúce z Písma; v druhej zasa zatracovanie falošného a bludného učenia. Všetkých 28 článkov delíme obyčajne do dvoch častíc: od 1—21. článku je reč o viere a učení; od 22 —28 zase o sporných otázkach, v ktorých sa vysvetľujú zmienené neporiadky.
Pred samotným vyznaním je predhovor, ktorým sa prihovárali luteránske stavy cisárovi Karolovi V. a ktorým venovali ríšskemu snemu svoje vyznanie. Na konci je záver s podpismi nasledujúcich: Ján, vojvoda saský, kurfirst : Juraj markgróf brandenburský; Arnošt vojvoda luneburský; Filip landgróf hesenský ; Ján Bedrich vojvoda saský; František vojvoda lunenburský; Wolfgang knieža z Anhaltu; norimberská mestská rada a vrchnosť a mestská rada z Reutlingena.
Obsah nášho vyznania nachádzame aj v jednej piesni nášho milého Tranoscia:
1. Bože, buď milostiv na mně;
Hřích dědičný mi škodí;
Však Syn tvůj sám umřev za mně,
Spravedlnost mi přivodí,
To svedčí slovo, svátosti,
Z víry pak jdou pravé cnosti,
Spolu v cirkvi tvé svaté.
2. Nechť nejsem v počtu té zběri,
Jenž křest svůj přestupují,
A ač jdou někdy k večeři,
Zpověď svou opakují,
Však nejsou v pravém pokání,
Při svátostí užívání,
Církevních správců rmoutí.
3. Já pak chci rady cirkevní,
K tomu i světskú správu,
Jako též soud tvůj poslední,
Vždy vážit vůli pravou ;
Nechť nejsem příčina hříchu,
Než v dobrých skutcích ne s pýchou;
Tobě, ne svatým sloužím.
4. Tys’ zřídil večeři cele,
Též i manželstvo knězské;
Mše jest zbytečná, dím směle,
Zpověd přísná jho těžké;
Půst od masa, věc smyšlená,
Stav klášterní gruntu nemá,
Jakož i moc biskupská.
5.Ty punkty naši předkové,
Vyznali jsou před říši:
Vzdávámť za to díky mnohé,
Bože, v Kristu Ježíši.
A poněvadž já jméno mám,
Z Evanjelium, kteréž znám,
Dej podle něho žíti. (Tran. 468.)
Pokoj Vám!!
Slovak