Snáď každý človek sa rád s niečím chváli a zakladá si na tom. Dieťa sa chváli hračkou, hoci bezcennou, roľník s chválou ukazuje na svoje pole a do svojich stajní, boháč sa pýši s drahokamami, autami, domami, matka svojimi deťmi, a starec rád vyrozpráva čo vykonal. A je zaujímavé všimnúť si, čím sa ľudia pýšia. Z toho vybadáme, v čom vidia len to najlepšie na svete, a čo v nich samých asi je.
Prorok Jeremiáš hovorí (9, 22-23): „Nechváľ sa, múdry, svojou múdrosťou! Nechváľ sa, silák, svojou silou! Nechváľ sa, boháč, svojím bohatstvom! Ale kto sa chváli, nech sa chváli tým, že je rozumný a že mňa pozná, že ja, Hospodin, preukazujem milosť, právo a spravodlivosť na zemi, lebo v týchto veciach mám záľubu.“
Známosť, poznanie Boha! Čože je to aká chvála poznať Boha? Čože je na tom také vzácne? Celý zástup bohoslovcov a filozofov študuje, aby poznali Boha. A koľko je ľudí, ktorí sa v tichosti zamyslia a uvažujú o Bohu! Koľko ľudí si trúfa o Ňom hovoriť, o Tom jedine svätom! Až je to mnohým na posmech! Je to také vzácne?
Príde na to, čo tým rozumieme. Poznať Boha, tomu ľudia rozumejú tak všeobecne, obyčajne; premýšľať o Bohu, uvažovať, ako uvažujú hoci o železnej rude, atómoch a snažia sa poznať ich vlastnosti a úžitok, a ako sa snažia vystihnúť slnko, jeho teplo, svetlo a význam. A ono je to krásne a dobré, poznať aj železnú rudu, aj atómy, aj slnko, samozrejme aj Boha, Jeho moc a svätosť, ako všetko pochádza od Neho a ako na Ňom všetko závisí. Krásne to je, kto to všetko vystihol a porozumel.
Ale najvzácnejšie to ešte nie je. Už preto nie, že si to ľudia dokážu predstaviť tak ľahko. O ničom sa im tak ľahko nehovorí ako o Bohu. O kuse kameňa nemožno hovoriť skôr, než keď ho človek preskúma a o Bohu si trúfajú hovoriť ľahkovážne, hoci neskúsili vo svojom srdci Jeho moc. Bez skúsenosti, naprázdno. Čo je to vzácne?
Ale Písmo sväté tomu rozumie inak. Boha poznať, to znamená (1J 2, 3-6.) zakúsiť Jeho svätú moc vo svojom srdci, a to tak, až človek pred svätosťou Božou sa korí v úcte a je pripravený konať Jeho vôľu. Boha poznať, to je to isté ako Boha mať svojim Bohom, oddať sa Mu do služby, konať Jeho vôľu, Jeho dielo – dielo lásky, spravodlivosti, čistoty, pokoja.
Nie je to vzácne? A aké vzácne! Ako málo je tých, ktorí to môžu o sebe úplne povedať. O zlate a diamantoch dokážu hovoriť mnohí. To nie je vzácne. Ale zlato a diamanty má len málokto. A ako je vzácnejšie mať Boha. Nie hovoriť o Bohu, ale mať Boha, žiť Bohu z celej duše!
V plnej miere to smie vlastne povedať len Kristus. „Ja a Otec sme jedno“ (J 10, 30). „Mojim pokrmom je činiť vôľu Toho, ktorý ma poslal, a dokonať Jeho dielo.“(J 4, 34). Jeho radosťou je plniť vôľu Otca. A On chce, aby to bolo aj našou radosťou a chválou. Preto chce, aby sme išli k Nemu, Jeho slovo počuli a z Neho čerpali silu k životu v Bohu, až aby sme boli oslobodení od hriechov a vášní a dospeli k slúženiu živému Bohu. Sám nám hovorí: „Ak vy zostanete v mojom slove, ste naozaj moji učeníci. A poznajte pravdu a pravda vás vyslobodí.“ (J 8, 31-32).
A blahoslavení, ktorí hľadia na Krista a Jeho slovo počujú, stavajú sa Jeho učeníkmi. Im sa vyjasní v duši. Zasvitne im odlesk slávy Božej. Vyjasní sa im celý život. Uzrú svet v novom svetle. Svet, jediná Božia rola, kde je plno krásnej práce v službe Najvyššieho. A v ich srdciach precitne sila k novému životu v svätosti a čistote. A nech pôjdu kamkoľvek, všade budú cítiť blízkosť svätého Boha, milostivého Otca v Kristovi Ježišovi.
Takí sa nebudú chváliť ani zlatom, ani mocou, ani ničím iným. S ochotou sa sklonia aj k chudobným aj prostým aj slabým aj hriešnym ako k bratom. Ich chválou bude, že ich Bohom je Hospodin.
Pokoj Vám!!
Slovak