Láska

Životná skúsenosť nás učí, že na svete sú dva druhy lásky. Jedna volá „Daj!“ a druhá „Tu máš!“ Veľkým šťastím je, ak sa stretnú dvaja ľudia, ktorí majú srdce naplnené láskou – „Tu máš“, horšie je, keď jeden z nich má heslo „Tu máš“ a druhý „Daj!“ – prvý bude ustavične dávať, druhý ustavične prijímať. A ak nie je v láske vzájomná výmena, skoro vyhynie. Tragické však je, keď životom spolu kráčajú dvaja ľudia a obidvaja ustavične, srdcom aj ústami volajú „Daj, daj!“

A ako je to v láske medzi Bohom a človekom?
Teisti, teda ľudia veriaci v Boha, vzťah svojej lásky k Nemu nachádzajú obyčajne slovíčkom „Daj!“ Ale Pán Boh svoju lásku k človeku dokázal tým, že DAL! A dal to najvzácnejšie a najdrahšie čo mal. „Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nik, kto verí v neho, nezahynul, ale mal večný život.“ Zopakujme si to ešte raz: Boh dal! Toho, ktorého nadovšetko miloval a ktorého mal na počiatku svojej cesty, pred svojimi skutkami, pred všetkými vekmi. Toho, skrze Neho všetky veci sú stvorené.

Dal Ho ľuďom, ktorí Boha znevážili, prestúpili Jeho zákon, šliapali po Ňom svojimi nohami, tupili a urážali Ho svojou neverou a neposlušnosťou.
Dal svojho Syna za Učiteľa, aby im ukázal, ako majú plniť zákon. A tento veľký Učiteľ učiteľov ho zhrnul do slov: „Milovať budeš Pána, svojho Boha, z celého svojho srdca, celou svojou dušou, celou svojou silou a celou svojou mysľou, a svojho blížneho ako seba samého.“ Pretože Mu bolo dané umenie potvrdzovať slová činmi, dokazovať teóriu v praxi, učil plniť zákon príkladmi, svojim vlastným bezúhonným životom, na ktorom natrvalo zotrvávalo, spočívalo Božie zasľúbenie dokázal, že je možné žiť v súlade s Božou vôľou.

Ale plnenie zákona človeka nespasí! Porušenie jedného zákona — neposlušnosť v raji — uviedlo do platnosti druhý zákon: Duša, ktorá hreší, umrie. A pretože Boh veľmi miloval ľudské pokolenie, dal mu svojho Syna za Spasiteľa, aby ho vyslobodil zo zlorečenstva zákona a za Svetlo, aby mu svietilo k večnému životu.

Veľmi veľa stálo Hospodina slovo „Tu máš!“, ale vyriekol ich a dal svoj vzácny Dar! A Pán Ježiš prišiel a v tom dávaní pokračoval. Začalo to Jeho odchodom. Opustil slávu nebies, vzdal sa jej, dal ju, aby sa mohol stať človekom, všetkým pre všetkých.

Hovorí sa, že raz k Nemu prišli traja králi rôzneho veku. Prvý bol starý múdry starec-kmeť, bielovlasý s bielymi fúzami, druhý, muž v plnej sile a tretí chlapec. Vošli k Nemu rad radom. Najprv starec. Keď sa vrátil, vyrozprával ostatným dvom, že Ježiš Kristus je starým, staručkým kmeťom, presne ako on a že si spolu veľmi dobre rozumeli. Po ňom vošiel k Pánovi druhý kráľ, muž! Vrátil sa veľmi udivený a rozpráva, že sa starec musel pomýliť, že Ježiš Kristus nie je starým kmeťom, ale mužom plný sily a že si spolu veľmi dobre rozumeli. Nakoniec vošiel do stanu najmladší kráľ, chlapec. Keď sa ho potom vypytovali, ako sa mu u Pána páčilo, povedal im, že sa mal veľmi dobre, pretože je presne takým chlapcom ako on a že sa spolu hrali.
Ako krásne nám to ukazuje, že On nám všetkým rozumie a každému postačí!

A Slovo Božie nám jasne ukazuje ďalej, ako Pán v tom dávaní pokračuje, až dochádza k vrcholu, k najvyššiemu daru, ktorým nás vyslobodzuje zo zlorečenstva zákona. „Prišiel, aby slúžil a položil svoj život ako výkupné za mnohých.” Prečo iba za mnohých? Nuž, len za tých, ktorí si Jeho obeť prisvojili. Prisvojiť si ju však môžu všetci, pretože Hospodin za nás všetkých vydal Jeho Syna. „Dal svoju dušu“, „dal seba samého“, aby bola preklenutá priepasť, ktorú medzi Bohom a človekom vyhĺbil hriech. Preklenul ju sám svojim vlastným telom na kríži a tak sa stal jedinou cestou k Bohu; cestou, po ktorej ani najhlúpejší nezblúdi. Vedú po nej krvavé stopy. To nie sú stopy, ktoré nikam nevedú, to sú stopy, ktoré vedú k veľkému a slávnemu cieľu – do náruče uzmiereného Nebeského Otca.

A tak: Boh dal, Pán Ježiš dal. A ty ešte voláš „Daj!“ —? Kedy už povieš: „Tu máš!“?
On ma len jedinú požiadavku, jediné „daj“ a to je: „Syn, dcéra, daj mi svoje srdce!“
Dáš Mu ho? Dáš Mu ho celé? Bez výhrady?
Daj! Daj!!

Pokoj Vám!!