Sobotná príprava na deň “D”
Prosíme vrúcne, Kriste milý,
daj by sme k Tvojej sláve žili!
Veď draho kúpení sme, vieme –
Za to Ti vrúcne ďakujeme!
Za nás krv tiekla Tvoja čistá,
Kríž Tvoj nám spásou dozaista!
Sme tvoji, drahý Kriste Pane –
V tebe nám kynie požehnanie! Amen (M.R.)
L 23, 55 – 56:
“Ženy, ktoré Ho nasledovali a prišli s Ním z Galiley, dívali sa na hrob a na to, ako bolo uloženéJ eho telo. (56) Potom sa vrátili a pripravili vonné veci a masti. Ale v sobotu, podľa prikázania, odpočívali. “ Amen
Bratia a sestry v Pánovi!
Po udalostiach Veľkého piatku nastalo v Jeruzaleme iba zdanlivé utíšenie. Popravčia čata vykonala svoju “robotu”, ale výrok rímskeho stotníka hlodal v mysliach rímskych vojakov ďalej. ( L 23, 47). Židovská veľrada mala svoju mimoriadnu poradu a “krízový štáb” rozhodol, že hrob Ježiša z Nazaretu treba strážiť až do tretieho dňa. Pilát veril viac vojakovi, ktorý prepichol Ježišovi bok a podal o tom hlásenie a žiadosť Židov strážiť hrob stroho zamietol: ”Máte stráž, choďte a strážte,ako viete”. (Mt 27,65) Niektorí exegéti myslia, že Židia dostali k dispozícii rímskych vojakov. Stráž, ktorú postavili k zapečatenému hrobu bola stráž chrámová, lebo je nepredstaviteľné, aby okupovaný národ disponoval rímskymi vojakmi. Na druhej strane prokurátor Pilát veľkoryso vyhovel prosbe Jozefa z Arimatie a dovolil mŕtveho Ježiša pochovať. To Jozef aj urobil spolu s farizejom Nikodémom a Ježiša nielen sňali z kríža, ale aj pochovali v Jozefovom novom skalnom hrobe. Nezabudli ani na vonné masti, ktoré pribalili do plátna v ktorom bolo Ježišovo telo zavinuté. Učeníci sa však rozpŕchli ako kurence pred jastrabom. Zbožné ženy v poslednej chvíi pred veľkým sobotným dňom (sobotný deň začínal s východom prvej hviezdy) nakúpili v rýchlosti ďalšie voňavé masti, aby hneď po sobote pomazali Majstrovo telo. Viac urobiť nestihli, preto “odpočívali” a zrejme v tichosti slávili Paschu.
K ich pokoju však neprispievali slová samotného Pána, ktorý im vopred oznámil nielen svoju smrť, ale aj neslýchanú vec: “na tretí deň vstanem…”. Ak si položíme otázku, či verili Ježišovým slovám, odpoveď nie je jednoznačná. Verili vo vzkriesenie na konci vekov, ale neverili, že sa tak stane v prípade ich milovaného Učiteľa. Bola to odpoveď blízka tej, ktorú vyslovil učeník Peter: “Verím Pane, pomôž mojej nedôvere!”. Nad skutočnou dôverou v Pánov sľub prevládala ľudská rozumová skúsenosť a preto si Ježišovo vzkriesenie predstaviť nedokázali.
Išlo o vieru, ktorá sa podobá viere aj mnohých dnešných kresťanov. Nie je to ateizmus a odmietanie Ježiša ako Krista, ale pochybnosť, ktorá sa vkráda do srdca slabého človeka. Poznávame ju na našich pohreboch, keď do zeme ukladáme nemocou narušené telo blízkeho a pritom vyznávame Vieru všeobecnú kresťanskú. Možnosť a veľkosť vzkriesenia mŕtveho tela si predstaviť rozumom nedokážeme, i keď sa nad ním skláňame s veľkou úctou, láskou a vďakou. Je to viera podobná tej príslovečnej nevere Tomášovej, ktorý potreboval tiež barličku rozumu, aby sa ňu oprel a prijal zvesť o vzkriesení Pána.
Pripomíname si aj dnes, na Bielu sobotu tieto udalosti, ktoré predchádzali veľkonočnú udalosť, aby sme vyjadrili vďačnosť všetkým, ktorí tie chvíle po smrti Pána Ježiša a cestu k hrobovému odpočinku tela prešli pred nami. Preniesli tú veľkú ťarchu strachu, bolesti a zármutku, spolu so srdcom plným vďaky aj za nás. Prešli týmto všetkým pred nami skôr, ako sa v ich srdciach zažala zornička skutočnej spasiteľnej viery.
Akokoľvek bol počin rímskeho vojaka drastický, keď prepichol Ježišovo srdce a vyšla z neho krv a voda, je to pre nás dôkaz, že Pán Ježiš naozaj zomrel. Že sa nemohol prebrať z agónie “v chladnom hrobe”, ako niektorí špekuľujú. Židia kameň na hrobe zapečatili a postavili stráž a tak nikto nemohol Pánovo telo vziať, či “ukradnúť”. Jeho telo spočinulo v hrobe až do tretieho dňa, až do zmŕtvychvstania, ako to predpovedal. Tým sa naplnili aj viaceré predpoved SZ svedkov, ktoré dostávajú svoj pravý význam a zmysel práve v súvise s Božím konaním v Kristovi, Pánovi.
To, čo sa dialo s dušou a duchom Pána Ježiša, ktorého On vložil do Otcových rúk, je nášmu zraku skryté. Predsa sa však k tomu vyjadrili Ježišovi učeníci, ktorí dostali o tom poznanie od Ducha Svätého. Tým prvým svedectvom je hneď prvá Petrova reč po zoslaní Ducha, keď sa spolu s jedenástimi prihovoril Židom z rôznych kútov sveta. Spomenul kráľa Dávida ako proroka, ktorému Pán Boh zasľúbil, že “z jeho potomstva posadí na jeho trón, predvidel a predpovedal vzkriesenie Kristovo, že ani jeho duša nezostala v podsvetí, ani jeho telo nevidelo porušenie. Toho Ježiša vzkriesil Boh a my všeti sme svedkami toho”. (Sk 2, 30- 32)
Nielen Peter, ale aj ostatní apoštolovia svedčili od chvíle zoslania Ducha Svätého o Ježišovom zostúpení do “pekiel”, čiže k zosnulým, aby oznámil svoje víťaztvo nad bránami smrti a záhrobia tým, ktorí od počiatku očakávali príchod Mesiáša. To isté svedectvo hlásal aj apoštol Pavel, ktorý sa pripojil k apoštolom až po svojom obrátení pri Damašku. Preto kresťanom do Efezu napísal:
”Čo iného znamená to: vstúpil, ako že aj zostúpil do do nižších častí zeme? Ten, čo zostúpil, je Ten istý, čo aj vystúpil nad všetky nebesá, aby naplnil všetko”. ( Ef 4,9)
Biela sobota nie je teda dňom oplakávania mŕtveho tela Pána Ježiša, ktoré odpočívalo v hrobe, ale je prípravou na opätovnú radostnú oslavu Jeho vzkriesenia v tretí deň, so všetkými veriacimi. Je aj dobrorečením za to, že sme “jeho chudobou aj my zbohatli” a ďakovaním za to, že Kristus Pán “seba samého vydal za nás, dar a obeť Bohu príjemnej vône”. (Ef 5, 2) Amen
Biela sobota 2020 Ľubomír Batka st.
Slovak