Hľadajú sa služobníci
Ó, Pane, ponížený,
Tys’ slúžil všetkým nám,
by Tebou vykúpení
sme žili, jak Ty sám…
Axh, utvr’d naše duše,
vlej do sŕdc posily,
by sme si navzájom
i my z lásky slúžili. Amen (M.R.)
Mk 10, 35 – 45:
“ Vtedy prišli k Nemu Jakub a Ján, synovia Zebedeovi, a povedali Mu: Majstre, chceme, aby si nám urobil, o čo Ťa prosíme. (36) A On im povedal: Čo chcete,aby som vám urobil? (37) Odpovedali Mu: Daj nám, aby sme Ti sedeli jeden na pravici, duhý na ľavici v Tvojej sláve. (38) Ale Ježiš im riekol: Neviete, čo prosíte. Či môžete piť kalich, ktorý ja pijem, alebo byť pokrstení krstom, ktorým som ja pokrstený? (39) A oni Mu povedali: Môžeme. Nato riekol im Ježiš: Kalich, ktorý ja pijem, budete piť, a krstom, ktorým som ja krstený, budete pokrstený; (40) ale dať vám, aby ste mi sedeli na pravici alebo ľavici, nie je mojou vecou, to sa dostane tým, ktorým je pripravené.
(41) Keď to počuli ostatní desiati, začali sa mrzieť na Jakuba a Jána. (42) Ale Ježiš povolal ich k sebe a povedal im: Viete, že tí, čo sú pokladaní za vladárov národov, panujú nad nimi, ich mocnári vykonávajú svoju moc nad nimi. (43) Nie tak je medzi vami; ale kto by medzi vami chcel byť veľký, nech vám je služobníkom, (44) a kto by medzi vami chcel byť prvý, nech je sluhom všetkých. (45) Lebo ani Syn človeka neprišiel, aby jemu slúžili, ale aby On slúžil a dal dušu ako výkupné za mnohých”. Amen
Milí bratia a sestry v Pánovi Ježišovi Kristovi!
Keď sa pýtali vodcu prvej úspešnej výpravy na Mount Everest Edmunda Hillariho (1953), prečo sa vydal do nebezpečenstva nemilosrdných veľhôr, do ríše snehu a ľadu, prečo vynaložil toľkú námahu, čas a peniaze, odpovedal takto: “Preto, že je to najvyšší vrch na zemi”.
Túžba dosahovať najvyššie méty, túžba dostávať sa “hore”, túžba byť prvý je hlboko zakorenená v srdci človeka “od Adama”.
Je vždy prítomná v srdci prirodzeného človeka. Prirodzený človek je z nášho pohľadu taký, ktorý nie je dotknutý Duchom Svätým, ktorý človeka: osvecuje, posväcuje, vedie k viere a do spoločenstva veriach a ktorý človeka aj v jedinej pravej viere zachováva.
Samotná túžba byť prvý a byť pre inými nemusí byť sama o sebe zlá. Ak chce napríklad niekto vynikať v práci, alebo chce byť prvý v škole, byť prvý v športe – to samo o sebe nie je zlo. Pokiaľ sa na popredné miesto nedostáva “po chrbátoch iných”, alebo ak prvé miesto nedosahuje protekciou – nemusí ísť o niečo zlé, alebo odsúdenia hodné. Napokon, každý človek môže vynikať v niečom nad inými: svojím nadaním, spojeným s usilovnosťou.
Neraz však vidíme už v škole, medzi deťmi, alebo mladými ľuďmi, že ak sa im nedarí vynikať v nejakom predmete, ale ani v športe, v obľúbenosti medzi spolužiakmi – snažia sa vynikať v zlom: napríklad v šikane slabších, ktorých sa snažia ovládať, alebo ponižovať. Niektorí dospelí si svoju frustráciu riešia vstupom do politiky a skúsia získať aspoň nejakú moc pomocou strany. Ak to nejde s jednou, ľahko vymenia “stranícke tričko”…Aj medzi kresťanmi je to neraz zložité. Niektorí by chceli vládnuť a snažia sa o tzv.kresťanský štát, najlepšie čisto katolícky.
Z dnešného textu sme počuli, že takáto túžba byť prvý medzi dvanástimi a potom byť na vrchole s Kristom Pánom v sláve, teda mať účasť na Jeho moci, nechýbala ani medzi jeho učeníkmi.
Dvojica bratov, synov Zebedeových, Jakub a Ján, ktorých Pán Ježiš nazval “synovia hromu”, vyslovila nahlas to, čo iní síce nevyslovili, ale mali skryté v kútiku duše. Títo chceli “sedieť Ježišovi jeden na pravici a druhý na ľavici v sláve”, v Jeho kráľovstve. Je zrejmé, že si Jeho kráľovstvo predstavovali ako pozemskú vládu a slávu. Jeho moc vnímali ako mocpozemskú, zabezpečenú Jeho zvláštnou mocou od Boha.
Milí bratia a sestry, opäť možno povedať, že túžba človeka dosiahnuť slávu neba, život s Kristom Pánom je prirodzená a oprávnená. Ak pravda niekoho nenapadne, alebo neovláda myšlienka, ktorá ovládala starých Babylončanov, ktorí si v istej chvíli povedali: ”Poďme, postavme vežu, ktorej vrchol bude siahať až do neba a tak oslávime svoje meno”. Pokusov o takú snahu je v dejinách sveta veľa.
Pán Ježiš hovorí, že takáto túžba, byť s Ním v Jeho sláve je túžba, ktorá môže byť naplnená. Nestačí však iba požiadať, či poprosiť Ježiša o tento dar. Pán Ježiš hovorí otvorene: “Neviete, o čo prosíte. Či môžete piť kalich, ktorý ja pijem, alebo byť pokrstený krstom, ktorým som ja pokrstený”?
Piť z kalicha Ježišovho znamená, že skôr ako sa Jeho kalich stane kalichom slávy a moci – je kalichom utrpenia, horkosti, áno kalichom Božieho hnevu, ktorý On vzal na saba .Nie za svoje hriechy, ale za hriechy iných. – Aj do vôd Jordánu vstúpil ako Boží Baránok, ktorý berie a nesie na sebe “hriech sveta”. Tu nastúpil cestu “hore” k nebesám. Cestu, ktorá viedla cez prekonávanie pokušiteľa, cez službu ľuďom, ktorí všetci boli hriešnici, cez vyčovanie učeníkov, ktorí dlho nechápali zmysel a cieľ Jeho cesty a služby. Skôr, ako Pán Ježiš vo svojom kráľovstve pozdvihol kalich slávy – musel vypiť až do dna kalich bolesti, strachu a horkosti v Getsemanskej záhrade. Nieln do vôd Jordánu, ale aj do vôd smrti musel zostúpiť a utonúť, aby povstal k novému životu mocou svojho nebeského Otca.
Áno, nielen synovia Zebedeovi, ale my všetci sme pozvaní piť z kalicha, k ktorého On pil skôr aj za nás, aby sme mohli piť z kalicha Novej zmluvy tu v časnosti – a potom raz aj večne v nebeskom kráľovstve. Nielen synovia Zebedeovi, ale aj my sme pozvaní – denne zomierať s Ním v pokání, aby v nás povstával nový človek, ktorý bude večne žiť s Ním v sláve. Pán Ježiš ukazuje a naznačuje, že Jeho cesta k sláve je cestou kríža. Byť s Ním – na pravici a na ľavici – znamená mať účasť na Jeho pohanení a utrpení. Do slávy neba sa nastupuje tak hlboko, tak nízko…
Toto všetko stálo vtedy pred Ním, ale aj pred učeníkmi. Od svojich očakával vieru, že táto cesta bude napokon cesta víťazná, cesta slúžiaca k večnému životu.
Bratia a sestry!
To isté poznanie platí aj pre nás. Tu, v tejto časnosti nie sme bez kríža, bez skúšok. Každý z nás musí okúsiť z kalicha Pánovho, čiže poznať osamelosť, zradu najbližších, zbabelsoť tých, ktorí sa javia silní a hovoria: ja Krista nikdy neopustím… poznať aj vlastnú slabosť i slanosť sĺz Petra, ktorý musel horko zaplakať nad vlastnou slabosťou. Aj od nás očakáva vieru v Neho ako nášho Spasiteľa.
Čaká vieru nie v nás samotných, v naše rozdodnutie, v našu odvahu a v našu túžbu po vrchole: byť prví…Pretože aj synovia Zebedeovi, Jakub a Ján, aj samotný Peter, nie pre svoje silné slová, pre svoje odhodlanie, prípadne pre službu, pre ktorú všetci opustili svoje rodiny, rodičov a pôvodné povolanie, čiže svoje “istoty” – dostali prísľub účasti na jeho sláve, ale len pre Jeho milosť, pre jeho láskavé a odpúšťajúce slovo.
Cesta s Ježišom, cesta za Ním neznamená cestu k prvenstvu v totmot svete. To, aké miesto dostane verný učeník a nasledovník – je Božou vecou a darom milosti. V nebi sú všetky miesta čestné pokiaľ ide o nás, Božie deti. Vyvýšený je iba On na pravicu otca, ako pravý Boží Syn.
Bratia a sestry!
Pri tomto rozhovore o Kristovom utrpení, ale aj o Jeho večnej sláve, dotkol sa Pán Ježiš aj našej terajšej situácie, keď sme ešte na ceste, keď sme a žijeme v jeho pozemskej cirkvi.
Pán cirkvi hovorí, že je dôležité, aby sme si uvedomili, že v Jeho cirkvi, ktorá žije v tomto svete, nemá platiť to, čo je bežné vo svete, kde panujú, alebo vládnu mocnári národov. Oni uplatňujú svoju moc silou. Štáty sú “organizovaným násilím”, povedal klasik. Pán Ježiš, aj vzhľadom na budúcu slávu vykúpených, hovorí: “Nie tak má byť medzi vami; ale kto by chcel byť medzi vami veľký, nech vám je služobníkom, a kto by medzi vami chcel byť prvý, nech je sluhom všetkých”.
Vieme, že cirkev v tomto ohľade vždy nanovo – ak aj nezlyháva, tak určite pokuľháva. Od čias stredovekého úpadku cirkvi, od času, keď začal boj o “primát”, o prvenstvo pápeža a biskupov, tiež boj o vládu a moc nazývaný: boj o investitúru a rôzne iné boje a zápasy. Pápež síce používa formálne titul: “Servus servorum Dei” = sluha služobníkov Božích, ale iba formálne. Pápežský primát nie je dodnes o službe, ale skôr o moci. Stredoveké myslenie pretrváva ako zásada v hlave i v údoch mnohýh dosiaľ: ”Roma locuta, causa finita” = Platí, čo Rím rozhodol.
V našej evanjelickej cirkvi tiež vidíme zápas o tituly, kríže, alebo o stredoveké pocty v oslovení bratov a sestier: dôstojný, vznešený, velebný atp. Viac by sme mali prízvukovať Kristovu službu, ako tú našu, pretože platí: “Syn človeka neprišiel, aby Jemu slúžili, ale aby On slúžil a dal dušu ako výkupné za mnohých”. To znamená: za všetkých! Aj za tých, ktorí o tom možno nevedia, alebo o tom vedia, ale s touto Jeho službou pohŕdajú, mysliac si, že oni ju nepotrebujú. Pán Ježiš ten titul Pán nedosiahol mocou zbraní, ani nijakým nátlakom, ale službou lásky. Neprijal korunu svetskej slávy – ale korunu tŕňovú.
To všetko si budeme nanovo pripomínať v období cirkevného roku, do ktorého budúcou nedeľou vstupujeme. Táto Kristova moc, ktorá sa v slabosti dokonáva je silou pravej a čistej lásky Božej k nám.
Povzbuďme sa aj dnes v nasledovaní tejto Jeho lásky, v našej práci, kdekoľvek žijeme a pracujeme. Nezabudmime začínať v službe lásky od svojich najbližších, v našich rodinách. Tak velí aj apoštolské slovo a usmernenie: “Čiňte dobre všetkým, ale najmä domácim viery”. Ak naviac niekto dokáže slúžiť aj bratom a sestrám v cirkevnom zbore v akomkoľvek postavení, alebo úrade, vedzme, že aj to je cesta k prvenstu, k spoločenstvu s Tým, ktorý má pre nás pripravený “denár” nebeskej odmeny. Našou vernosťou poslúžime napokon aj tomu najširšiemu spoločesntvu ľudí, všetkým, pre ktorých prišiel a obetoval svoju dušu ako výkupné Kristus Pán. Amen
Predpôstna nedeľa 02/ 20 Ľubomír Batka st.
Slovak