So slovom Betlehem sa spájajú už sny z nášho detstva, preto je nám toto mesto zvlášť milé. Viažu sa k nemu Vianoce, sviatky lásky a pokoja.
Prvá polovica dlhšej cesty, nie tej, ktorou kráčali kedysi mudrci z Jeruzalema do Betlehema dlhej 8 km, ale dlhšia obchádzka (17 km) vedie uprostred svetlých vápencových brál, jaskýň a starých, do skál vytesaných hrobov. Sčasti jedny i druhé sú dodnes obývané ľuďmi. Neďaleko Eliášovho kláštora sa cesta spája so starou cestou z Jeruzalema do Betlehema. Už po polovici cesty možno dosiahnúť výšku, z ktorej vidieť biele domy, veže chrámov a mešít Betlehema, ako sa terasovito, sťa kamienky bohatého náhrdelníka vinú okolo krku dvoch vyvýšených kopcov. S holými a ostrým palestínskym slnkom spaľovanými kopcami ostro kontrastuje tmavohnedá orná pôda s množstvom olivových stromov, ktoré obklopujú toto mestečko, za ktorým čoskoro nastupuje neúrodná púšť. Sledujúc pohľadom reťaz kopcov, ktoré Betlehem obklopujú, pozornosť návštevníka upúta na seba vrch pravidelného tvaru, ktorý ako zrezaný kužeľ celkom osamotene sa dvíha nad svojím okolím. Je to sčasi umele Herodesom Veľkým vytvorený vrch (HERODAION), na ktorom stál kedysi jeden z jeho hradov.
Hneď na začiatku Betlehema na pravej strane cesty stráži tradícia Ráchelin hrob a umiestňuje tu i oplakávanie svojich detí ( Jeremiáš 31, 15 Matúš 2, 18) Krátko za Rácheliným hrobom sa cesta rozdvojuje. Vpravo vedie ďalej do starobylého Hebronu a ľavou po niekoľkých minútach sa prichádza na široké námestie Betlehema, bezprostredne pred chrám Narodenia.
Tento svojimi starými, pevnosti podobnými múrmi ako i malým a nízkym vchodom, cez ktorý človek prejde iba so silne ohnutým chrbtom, pôsobí na prý pohľad pomerne pochmúrne a chladne. Tým viac prekvapí návštevníka svojím vnútrom. Úzky a nízky vchod, ktorý je jediným priamym vchodom zvonku, má dnes zrejme sekundárnu formu. Bol zamurovaný preto, aby nik nemohol do chrámu vstúpiť na koni. Dnes silné sklonenie pri vchádzaní chápe sa symbolicky ako prejav úcty naproti miestu Ježišovho narodenia.
Prvý chrám nad týmto miestom dal vybudovať cisár Konštantín Veľký, keď primerane i navonok chcel dať výraz tomu, že kresťanstvo sa stalo štátnym náboženstvom. Do tejto doby kresťania nemali takú možnosť i keď miesto Ježišovho narodenia kresťanská tradícia zachovala v živej pamäti, ako o tom svedčí Justín Martýr a Origenes. V súvise so stavbou chrámu Eusebius nás informuje o tom, ako cisárova matka Helena podnietila stavbu chrámu Narodenia, no nič nehovorí o tom, ako vyzeralo miesto predtým ( Vita Const. III.41 – 43).
Neznámy pútnik z Bordeaux (rok 333) zanechal prvú, avšak veľmi skúpu zprávu:” Kde sa Pán Ježiš narodil, bola na rozkaz Konštantínov postavená bazilika.” (P.Geyer, Itinera Hyerosolymiana, 1898, str.25).
Hieronymus, ktorý písal neskoršie (385 – 420), zase hovorí jednotlivosti o jaskyni, ale nič o bazilike samej. Preto ohľadom pôvodu baziliky vládli nejasnosti i nerovnaké mienky. Jedni kládli postavenie baziliky do doby Konštantínovej, iní tvrdili, že bola postavená neskôr. Až zemetrasenie v roku 1927, ktoré chrám poškodilo, vyriešilo otázku a spory. Archeológovia, ktorí sa vecou zaoberali a preskúmali základy baziliky, ( E.T.Richmond a W.Harwey), zistili dve stavebné periódy v dnešnej podobe baziliky, z ktorých druhá spadá do doby cisára Justína (527 – 565).
Stavba Konštantínova stála asi o 80 cm hlbšie, ako o tom svedčí nájdená mozaiková podlaha. Bola pokrytá popolom a zbytkami ohoreného dreva, čo by hovorilo o prípadnej katastrofe, ktorá chrám zastihla. Aj bazilika Konštantínova mala už päť lodí, ale boli o 2, 80 m kratšie, takže sa blížili štvorcu (27×26, 30). Justín ich predĺžil smerom na západ. Napriek predĺženiu všetkých 48 stĺpov je rovnakého štýlu. Tieto uzrie návštevník, keď cez menšiu predsieň vstúpi do chrámu s množstvom ikon a lámp ako so zvláštnou atmosférou, tak charakteristickou pre vnútro grécko – ortodoxných chrámov.
Do vlastnej jaskyne narodenia, ktorá je pod priestorom oltárnej časti chrámu, vedú umelé schody. Od severu 16, od juhu 13 schodov. Ich portály pri vchode pochádzajú pochádzajú z doby križiackych ťažení do krajiny, ale schody môžu pochádzať už z doby byzantskej. V samotnej jaskyni narodenia na mramorom vykladanej podlahe strieborná hviezda ukazuje miesto Ježišovho narodenia. Je v nej latinský nápis: “ Hic de Virgine Maria Jesus Chrisus natus est” – Tu z Márie Panny narodil sa Ježiš Kristus.
Nad hviezdou je menší oltár so zbytkami mozaiky, ktorá zobrazovala Ježišovo umytie ako i oslávenie pastiermi a mudrcmi od východu. Z nápisu: “ Gloria in excelsis Deo et in terra pax mhominibus”– zachovali sa iba dve slová: “pax hominibus”. – pokoj ľuďom. Latinský nápis pripúšťa možnosť, že kedysi patrilo miesto rímskej cirkvi, no dnes stojí pod ochranou gréckych ortodoxov. Z 15 lámp, ktoré tu svietia deň a noc, päť patrí arménskej cirkvi, štyri rímskokatolíckej a šesť gréckym ortodoxom. Celá jaskyňa je asi 12 metrov dlhá a asi 4 metre široká. Je zrejmé, že jej dnešnú formu upravili ľudské ruky.
Jaskyňa narodenia pokračuje dneď vedľa o tri schody nižšie tzv. jaskyňou jasličiek, ktorá je asi 3 m dlhá a asi 2 m široká. Tu v oltárovom výklenku stoja jasle, ktoré boli pôvodne vytesané do skaly, dnes však obložené mramorom. Steny jaskýň pokrývajú azbestové závesy, pútnici totiž vstupujú sem obyčajne so zažatými sviečkami. Podľa mníchov, ktorí tu posluhujú, za azbestovými závesmi možno miestami ešte vidieť holé prirodzené steny jaskyne.
V blízkosti sú ďalšie jaskyne, ktoré možno navštíviť i z jaskyne narodenia, no ešte lepšie zo susedného františkánskeho chrámu sv. Kataríny, do ktorého sa ľahko dostaneme z ľavej lode chrámu narodenia.
Evanjelické pamätné miesto Ježišovho narodenia v Betleheme je chrám Vianoc, ktorý bol vybudovaný pred niekoľkými desaťročiami a stojí severne, vzdialený asi desať minút cesty od chrámu Ježišovho narodenia.
Nad chrámom Ježišovho narodenia prehrmeli búrky storočí… Vždy sa však s vďačnosťou vraciame k miestu, nad ktorým sa týčia jeho múry, pretože tu sa narodila čistá a svätá láska, ktorá ako potok s čistou a občerstvujúcou vodou, sa vliala do kalného prúdu dejín. Napájala a hriala milióny ľudí, budila a posilňovala ich nádej a vieru v príchod radostnejšieho života na zemi.
Svojím posolstvom lásky a pokoja sú Vianoce, a tak i spomienka na Betlehem i dnes výkričníkom do svedomia ľudí stáť na strane života a dávajú i dnes život zušľachtujúce teplo a uhášajú smäd prameňom živej vody v Ježišovi Kristovi.
Napísal: K.N.v EPST 1963
Slovak