Príprava Božia a príprava naša na príchod Spasiteľa – (2)
(Adventné zamyslenie)
Čítaný text: 1 M 17, 1 – 8 a 19 – 19:
Text: Lk 1, 21 – 24:
Človek je tvor mysliaci a tvoriaci, pretože je stvorený “na Boží obraz a podobu”. Vie tvoriť, nie však stvoriť. To je podstatný rozdiel medzi nami a Stvoriteľom. Človek dokáže vymyslieť a zhotoviť rôzne nástroje a technické diela, ktoré používa pre uľahčenie života.
Má a používa aj Pán Boh svoje vlastné nástroje? – Odpoveď znie: áno a tými nástrojmi sme práve my, ľudia. Pán Boh nás stvoril pre seba a tiež preto, aby sme boli dobrými a poslušnými nástrojmi v Jeho rukách. Dnes sa pozeráme na dva takého jedinečné nástroje – sú nimi kňaz Zachariáš a Jeho zbožná manželka Alžbeta.
Niekto by si mohol povedať: nuž sú to vemi slabé a staré nástroje – čo už len môžu mimoriadne vykonať, aby poslúžili Pánu Bohu a ľudstvu? Naviac, už v predchádzajúcom zamyslení sme poukázali na to, aký slabý nástroj bol Zachariáš – mlčiaci kňaz, ktorý “neveril v zázraky”, lepšie povedané: – neveril v Božie predivné a mocné konanie! Kňaz, ktorý nehovorí a nesvedčí ľudu, môže iba gestikulovať, rozhadzovať rukami, “bojovať, ako by vzduch rozrážal” (1 K 9, 26). Ak by mal takého pracovníka akýkoľvek ľudský vodca, alebo riaditeľ nejakého podniku, bol by iba brzdou – v boji, vo výrobe, v škole…Bol by nepoužiteľný a musel by sa ho vzdať.
Lenže nikto z ľudí by sa nemal povyšovať nad Zachariáša. Jemu podobnými sú mnohí ľudia. V skutočnosti všetci – a teda aj my. Veríme Božiemu konaniu, Božím zámerom a zasľúbeniam vždy a vo všetkom?
Dnešné dôležité poučenie z Božieho slova je nasledovné:
” Ľudská nevera neruší Božiu vernosť a vyvolenosť”. Vráťme sa k prvému čítanie a k mužovi, ktorého neskôr židovská i kresťanská tradícia nazvala otcom viery. Uveril Abrám Pánu Bohu a Božím plánom keď bol v podobnej situácii ako Zachariáš? Uveril “v zmluvu medzi sebou a tebou”, ktorej obsahom bolo Božie slovo, najmä veta: “Urobím ťa otcom mnohých národov”? Uveril Pánu Bohu, keď mu povedal: “I králi vyjdú z teba”? Uveril v zasľúbenie, že to bude večná – teda človekom nezrušiteľná zmuva. Žiadna Abrámova nevera, či hriech ju nemohli a nemôžu zvrátiť a zrušiť!
Abrám neveril, že bude mať ešte spravého potomka a syna a tak sa stane praotcom veľkej rodiny. Napriek svojej malej viere, prijal znak obriekzky na svojom tele i na všektých, ktorí patrili k jeho domu. Dospelí i deti. Keď však počul, že svoju ženu Sáraju má pomenovať “Sára – Kňažná” a matka národov, z ktorej vyjdú králi, bolo to na neho “priveľa”. Usmial sa a pomyslel si: ” Či sa storočnému môže niečo narodiť a či deväťdesiatročná Sára môže ešte rodiť? – Nuž ľudská odpoveď, odpoveď rozumu je naporúdzi: nemôže.
A predsa môže, ak koná Pán Boh! Ak On tvorí nový život tam, kde človek nádej na život nevidí a neočakáva. Aj tam, kde je iba čakanie na smrť. Abrám však dostal “nové meno Abrahám” a tak sa stal aj novým, iným človekom. Nie sám zo seba, ale z Božej milosti a moci.
Aj panna Mária sa neskôr pýtala anjela Gabriela: “Ako sa to stane, veď ja nežijem s mužom?” Logická otázka, typicky ľudská.
A typicky Božská je odpoveď anjela: ”Lebo Bohu nebude nič nemožné” (Lk 1, 37)
Často počuje v súvise s Novou zmluvou, do ktorej sme z Božej milosti Krstom svätým prijatí, rôzne výhrady: Ako môže Boh prijať za svojho vyvoleného (ú), za svoje dieťa niekoho, kto plne neverí Pánu Bohu? Tým však človek spochybňuje Božie konanie ak tvrdí, že napríklad deti nemôžu byť obdarené a zahrnuté do Božieho kráľovstva ako jeho plnoprávni občania.
Znovu si pripomeňme: Božie konanie je predivné a nemožno ho hodnotiť rozumom, alebo očami slabej viery človeka. “Či je niečo nemožné u Hospodina?” ( 1 M 18, 14) Jemu nie je nič nemožné! On prijal za svoje dieťa a za svojho služobníka aj Abraháma aj Sáru, ktorá sa smiala ešte viac akon on. Ona navyše ešte “zatĺkala” a otvorene klamala, že sa nesmiala. Nič z toho nezmenilo Božie zámery – a z jej života prišiel potomok, ktorý sa stal Kráľom kráľov.
V tomto zástupe svedkov vidíme sáť aj Boží nástroj, kňaza Zachariáša. Nebol dokonalý – a niesol si aj svoj údel. Ale ľudská nevera neruší Božiu vernosť a vyvolenosť.
Zachariáš a Alžbeta napokon slodili dieťa. To, čo je skutočne dôležité, hovorí práve Alžbeta – manželka Zachariáša:” To mi učinil Pán v dňoch, keď zhliadol (na mňa), aby ma sprostil hanby pred ľuďmi”. Neplodosť ženy sa považoval u Židov (nielen u nich) za otvorený Boží trest za hriech. Hriech možno skrytý, ale skutočný. Kto je usvedčený z hriechu, cíti hanbu, cíti sa previnilo, ako klamár, alebo zlodej prichytený pri čine. Alžbeta však vidí jasne Božie konanie pri svojom tehotenstve. Prijíma ho nielen ako zázrak, ale ako dar veľkej Božej milosti. Stala sa matkou syna a súčasťou Božej prípravy príchodu Spasiteľa, Syna ľudského i Božieho.
Toto vyznanie ospravedlnenej Alžbety nech je aj naším vyznaním, keď myslíme na seba a na naše deti, na naše prijatie do spoločenstva Novej zmluvy v konaní celej Svätej Trojice vo sviatosti Krstu svätého. Prijímajme naše deti, už vtedy, keď sú počaté a žijú pod srdcom matky s vyznaním: “Ajhľa, dedičstvom od Hospodina sú synovia, odmenou je plod života” (Ž 127,3) Tým viac ich prijímajme vtedy, keď sú “skrze vodu a Ducha Svätého znovzrodené” ( J 3, 5) a sú tak prijaté aj za dedičov Božieho kráľovstva, skrze zásluhy druhého Adama, Pána Ježiša Krista.
Milí priatelia,
advent je dobou príhodnou myslieť na hodnotu a dar narodených detí, ktoré sa už tešia na oslavu narodenia Ježiška, ale aj na hodnotu tých detí, ktoré sa tešia na ešte len pod srdcom matky. Modlime sa, nech čím viaceré aj z dnešné generácie manželiek a matiek vyznávajú v tehotenstve s Alžbetou: “Toto mi učinil Pán, keď zhliadol na mňa a zbavil ma hanby pred ľuďmi”. Amen
Ľubomír Batka st.
Slovak