Július Bodnár
(Prvý dekan /správca/ Theologickej vysokej školy ev.a.v.cirkvi na Slovensku v Bratislave )
Július Bodnár sa narodil dňa 8. októbra 1870 v Uderinej. Bol prvý a jediný syn Samuela a Zuzany, rodenej Bertanovej. Otec bol od roku 1861 učiteľom a notárom v Uderinej (okres Lučenec). Matka, dcéra mlynára, pochádzala z Prenčova. Podľa jeho vlastného svedectva “matka mu bola prvým profesorom teologie, lebo ho naučila modliť sa, ale aj spievať nábožné piesne, do chrámu chodiť, po kresťansky myslieť i cítiť”. U patriarchálneho starého otca Michala Bodnára mu boli vštepené prvky slovenského národného povedomia. Ľudovú školu vychodil v rodnej obci, potom v Lučenci a čiastočne i v Prenčove, kam si ho vzali matkini príbuzní. Dňa 1.septembra 1882 začal študovať na gymnáziu v Lučenci, kde vyštudoval tri triedy. V jeseni roku 1885 prešiel do Banskej Štiavnice, kde v júni roku 1890 maturoval.
V jeseni roku 1890 za zapísal na teologickú akadémiu v Bratislave (Prešporku), kde absolvoval šesť semestrov. V októbri 1893 pokračoval na evanjelickej fakulte viedenskej univerzity a po mesiaci na univerzite v Erlangen (Nemecko), kde absolvoval dva semestre. V máji roku 1894 podnikol cestu po západnom Nemecku. Od septembra toho istého roku do júna 1895 bol vychovávateľom v rodine statkára Würtzlera v Trebušovciach (okres Modrý Kameň). V júni roku 1895 zložil odbornú skúšku na evanjelickej teologickej fakulte. Cez leto absolvoval učiteľský kurz v Šoproni a dňa 26.augusta 1895 bol ordinovaný na Piliši (južne od Budapešti) biskupom banského dištriktu Samuelom Sárkánim.
V septembri roku 1895 nastúpil na miesto kaplána v Báčskom Petrovci, kde ho zaujali pomery cirkevné i národné a zakrátko vedel o jeho minulosti a prítomnosti všetko, čo v službe potreboval. Venoval sa práci v cirkvi, ale zaujala ho aj práca v škole. Študoval kázňové texty a venoval sa dôslednej príprave kázní. Mal úspech ako kazateľ – moralista. Ľudia húfne navštevovali jeho kázne a v obci sa hovorilo: “Ľudia by neodpadúvali k nazarénom, keby boli v chráme také kázne, aké má nový kaplán”. Už v Petrovci sa objavujú všetky základné rysy Bodnárovej práce a činnosti, ktorú rozvinul v ďalšom živote.
Po pol roku prešiel za kaplána na Myjavu. S láskou k ľudu začal pracovať aj v novom, zložitom prostredí. Štýl jeho kázní tu však nemal takú odozvu ako v Petrovci, pretože tunajší ľud mal inú mentalitu a očakávania. Príkladom sa pre neho stali kazatelia, od ktorých sa mohol mnohému naučiť. Ako vzory v kázňovej tvorbe mu slúžili: Ladislav Paulíny v Prietrži, Ján Leška na Brezovej, Martin Braxatoris v Senici, Michal Bodický v Krajnom a Pavel Beblavý v Sobotišti, s dôrazmi nielen morálno – náboženskými, ale aj národnými, vedeckými a umeleckými. Priateľstvo s učiteľom Šimončičom na Myjave ho inšpirovalo k plánu zostaviť veľkú monografiu Myjavy. Bodnár zbieral historický a národopisný materiál, podnikal dlhé cesty po širokom okolí, aby sa zoznámil s ľuďmi, pomermi, myšlienkami i vecami a aby pripravil širší základ pre svoju prácu. Táto jeho činnosť bola príčinou vzniku napätia medzi ním a principálom. Preto v auguste toho istého roku odišiel k novému principálovi, ktorým sa stal Dr. Ľudovít Seberini (Szeberényi) v Békešskej Čabe. Ľudovít Seberíni bol aj náboženský spisovateľ a v rokoch 1825-1915 profesor teológie na Teologickej akadémii. Od neho získal mnoho už jednoduchým pozorovaním a napodobňovaním vedeckej metódy práce. Súčasne dostal možnosť aktívne pomáhať aj pri jeho literárnych a redakčných prácach.
Kritické slová Jána Lešku, že mladí kňazi odchádzajú na bohatšie fary na Dolnú zem pochopil ako osobnú výzvu a preto prijal najchudobnejšiu a pomerne zanedbanú farnosť na Bukovci. “Rozhodol som sa pre Bukovec, kde bolo najzanedbanejšie pole pre moju ďalšiu činnosť”, píše vo vlastnom životopise, kde v prvých dňoch júla 1897 zaujal miesto farára. Už v prvej kázni (Mt 28, 19-20) si vytýčil program duchovnej obnovy a zboru sľúbil, že ho neopustí. Napriek mimoriadne veľkým ťažkostiam ktoré ho na Bukovci čakali, svoj sľub s veľkým úsilím a láskou k jednoduchému ľudu aj dodržal, pretože mu venoval svoje najlepšie sily a roky života. Vynikal v službe kazateľskej, ale aj v činnosti pastorálnej, morálnej i kultúrnej. Na Bukovci zriadil aj druhú učiteľskú stanicu a opravil a rozšíril budovu cirkevnej školy. Bukovec, cirkev i obec pozdvihol aj na hospodárskom poli, keď jeho osvetovou činnosťou boli nútení židia zatvoriť tri tunajšie krčmy. Miesto nich J.Bodnár postavil Potravný spolok (1902), ktorého bol dlhé roky predsedom a ktorý pod jeho vedením ekonomicky prosperoval, takže napomáhal aj všetky šľachetné cirkevné ciele. Jeho činnoť na poli družstevníctva bola ocenená i tým, že ho Ústredné družstvo v Bratislave hneď po svojom založení zvolilo za predsedu dozorného výboru, ktorú funkciu zastával až do svojej smrti.
V rokoch 1908 -1918 bol Bodnár zodpovedným redaktorom vnútromisijného cirkevného časopisu “Stráž na Sione”, v spolupráci so Samuelom Zochom. Ďakej redigoval samostatne Knižnicu školákov roč. 1912 – 14, Evanjelický klendár roč.1913- 1915, Slobodný Slovák, roč.1918- 1919, Noviny spod Bradla, roč.1921-1923 a knižnicu Slovenskej Ligy. Na Brezovej založil Národný slovenský spolok podľa vzoru amerického spolku toho istého mena.
V rokoch 1900- 1911na Brezovej pod Bradlom pod vedením Jána Pravoslava Lešku usporiadal cenný archív niekdajšieho Nitrianskeho seniorátu a naliehal na to, aby pre historický oddiel každý cirkevný zbor bol dokumentovaný vlastnou monografiou. Na jeho podnet pre potreby seniorátneho archívu začala sa písať Pamätná kniha nitrianskeho seniorátu, do ktorej boli postupne vpisované životopisy kňazov a učiteľov jednotlivých cirkevných zborov.
Generálne presbyterstvo Evanj. cirkvi zvolilo J.Bodnára za prvého dekana Vysokej školy teologickej v Bratislave, kde sa stal profesorom cirkevných dejín. Po ročnom pôsobení bol týmto grémiom z funkcií bez uvedenia dôvodu odvolaný. Prispela k tomu zrejme jeho choroba očí a srdca, na ktorú trpel od svojich študentských čias.
Na Bukovci účinkoval od 5.12.1897 do 7.8.1926. V januári 1926 prevzal po D.Fajnorovi funkciu seniora Nitrianskeho seniorátu. Potom prešiel za farára do Vrbového, kde pôsobil do začiatku januára 1935, keď pre srdečnú chorobu odišiel na odpočinok do Nového Mesta n.V. Senior Dušan Fajnor pri jeho inštalácii ako svojho zástupcu i nástupcu 14.6.1923 na seniorátnom konvente v Brezovej pod Bradlom povedal: ”Videli sme ťa na Vysokej škole bohosloveckej, kde si za rok zriaďoval ústav a vracať sa odtiaľ do malej, k srdcu ti prirastlej cirkvi bez ľudského uznania, ale s Pánovým svedectvom: To dobre, služobník dobrý a verný a tiež s duchom Pavlovej skromnosti: Musí sa v mále dokázať, kto nechce večne ostať mizerným”. (Sen.zápisnica 1923/9)
Zomrel v Novom Meste nad Váhom 4.7.1935, kde je aj pochovaný.
Z Bodnárovej publikačnej činnosti:
Dr. Martina Luthera jednoduchý spôsob modlenia, Békešská Čaba 1897, História cirkve ev.a.v bukovskej, Senica 1904, Monografia: Myjava, Myjava 1911, (525 strán), Blahoslavení milosrdní…, Rimavská Sobota 1923, Cirkevný dejepis pre ľudové školy, Myjava 1927, Dejepis cirkvi krsťanskej pre školy meštianske a nižšie triedy stredných škôl, Liptovský Mikuláš 1928, Pamätnica ev.a.v.cirkevného artikulárneho sboru prietržského, Myjava 1933, Minulosť a prítomnosť ev. a.v. cirkevného zboru vrbovského, Myjava 1934. Preklad: Glosius, J: Křesťan vždycky se modlící, Békešská Čaba 1896 , Kázne: Pamiatka Stopäťdesiateho výročia tolerančného patentu cisára Jozefa II., Myjava. Tlačou a nákladom D.Pažického 1932, Poďme do domu Hospodinova, Slávnostná reč, ktorú z príležitosti pamiatky posvätenia chrámu cirkve ev.a.v na Bukovci povedal XV.ned.po Sv.Troj., to jest 24.septembra 1922 Július Bodnár, ev.Sl.B.kazateľ bukovský. Tlačou D.Pažického na Myjave 1922, s.19. Jeho vlastný životopis zostal v rukopise.
Ukážky z Bodnárových historických prác:
Historia cirkve ev.a.v. bukovskej.
- Založenie obce a ďalší vývin.
Osada Bukovec založená bola na nekdajšom panstve braneckom, juhovýchodne od zámku Branča, teraz už v rumoch ležiaceho. Máloktorej obce v Uhorsku dajú sa prvé počiatky a vznik s takou určitosťou, s udaním roku a dňa, označiť, jako to práve pri Bukovci vidíme. Až do dnes nachodí sa v sobotištskej mestskej zápisnici zápis tej, pre našu obec dôležitej udalosti, keď sa jej chotár vymerával a písateľ týchto riadkov si ho sám odpísal, jak nasleduje:
Anno Dni 1591*)
Ja Stanek Hurbanových za mého fojtství chodil sem s Mackem Myslíkem za zamek vymerat dedinu meno Bukových utratil sem Den.19
Že tu uprostred hôr už vtedy niektoré chalupy boly postavené a že i meno Bukových mohli mať, to pochybnosti netrpí, keď povážime, že uprostred tureckých a náboženských nepokojov, každý, kto len mohol, utekal do krajov lesnatých, hľadal úkrytok v horách. A v ten čas prenasledovaní evanjelici smelo mohli sa obrátiťk braneckému panstvu, lebo Njárovci, tehdajší majitelia Branča boli už evanjelici, jako v ten čas skoro všetci veľmoži Uhorska.Títo prenasledovaným dovolili, aby sa na území jejich panstva osadzovali a tam položitejšie hory vyrúbali, vyklčovali a na pole obrátili.
Tak i roku 1591 vymeranému Bukovcu ochotne vydali zakladajúcu listinu, ktorá až do nedávna opatrovaná bola v obecnej truhlici a len v novšom čase zmizla. Sdeľujeme ju na večitú pamiatku tak, jak si ju známy historik., p.Ladislav Paulíny z pôvodiny odpísal. Túto listinu do slovenčiny preložil okolo r.1819 Ján Vyskydensky, farár prietržský, ktorý bol znalcom starodávnych právnych výrazov a preto i preklad, jak nachodil sa v obecnej truhlici a jak si ho tenže Pauliny odpísal, tiež tu podávame:
“My Bedeghy Nary Imre a Bedeghy Njary Ferenz Zámku Berenč slobodní Páni a Ferenc Manaak na ten čas ostatných na tomto zámku Berenč nejvyšší polkrab Dávame všem na známost, že sme v chotári Zámku Berenč pod horou Kamenec rečenú osadili jednu dedinu, vymeríc na dva a tridcet hoštákú, kterú osadu Bukova sme menovali.
Pročež téže Bukova nazvané dedine dávame svobodu podle práva uherské krajiny, jakžto od služby nám i prítelum príslušné knižecí vyvíšenosti od rovášu do dvanástého roku, nám pak v platení cinzu do 15 roku.
Po prebehnutí techto jmenovaných rokú povinni budú po 12 rocích knížeti od rováša a nám službu. Po probehnutí pak 15 rokú i nám cinzu platení povinni budú, podle toho, jako na ostatných postavené dediny platit budú.
Pro Větší toho jistotu dáváme zapečetený náš list, našich rukú podpisem potvrzený. Actum in Arce Branch 12.Juny Anno Millesimo quigentesimo novagesimo secundo.
(L.S.) (L.S.) (L.S)
Emericus Njary Franciscus Njary Franciscus Manaak
de Bedegh de Bedegh manu propria
A tak stalo sa to 12.júna 1592, práve pred 311 rokmi, keď sa obec táto i politicky sriadila. Roku 1604 zadovážila si aj svoju pečiatku, jejž kolopis znie nasledovne: PEČET * Z * BUKOVEC 16*04. Vnútro pečiatky predstavuje štít, na ňom chlapa so sekerou vytínajúeho strom.”
PREDMLUVA
(z monografie Myjava)
Keď som roku 1904 vydal “Historiu cirkve ev.a.v. bukovskej” ( Slovenské pohľady, Roč.XXIV., str. 612), čoho som ani neočakával, privítali ju s tou povšimnutiahodnou poznámkou: “Hodne podobných monografií a budeme viac vedieť o slovenskom národe!” – Nie skrz to, že sa toto uznanie dostalo môjmu skromnému dielku, pripomínam tento úsudok; – ale mne sa on zapáčil, jako zbožná túžba o slovenský národ zaujatej duše, jako predpísaná všeobecná povinnosť pre všetkých dielo vedúcich našincov.
– Lebo vskutku, dokiaľ si staviteľ jednotlivé, drsné tehly a iný potrebný materiál na hromadu nenanosí, darmo by chcel stavať budovu; lebo bez týchto, na oko beztvárnych čiastok, ani najskvelejší palác neobejde sa. Áno, tie malé, na oko nepatrné a drsné tehly dvíhajú každú budovu do výšky, rozkladajú do šírky a udržujú pohromade, tak, že to množstvo predstavuje jeden pekný, zaokrúhlený celok, na ktorom pozastaví sa každé oko.
– Tak i my k celkovitej a monumentálnej budove histórie slovenského národa nevyhnutne potrebujeme monografie jednotlivých našinských osád, miest, krajov, z ktorých budúci historik bude môcť utvoriť úplný a zaokrúhlený celok.
Bez toho, aby sme si nášho cieľa na tento spôsob boli bývali povedomí, ešte počas môjho myjavského kaplánovania s nebohým Samkom Smetanom, nadaným medikom, – a Michalom Šimonovičom, myjavským učiteľom, zamýšľali sme roku 1896 vydať o Myjave nejaké informatívne dielo, jakých slovenská spisba už aj dotiaľ dosť mala. Videli sme totiž, že náš ľud zaujíma sa o svoj osud, keďže aj na Myjave koluje dosť písaných histórií o minulosti Myjavy, ktoré si z rukopisu neznámeho pôvodcu ľudia rad-radom odpisujú. A báseň nebohého Jána Trokana, rodom Myjavca, o Myjave pod názvom: “Myjava s novím vekom” (1851) chvatom čítajú. – Lenže medzitým, k nemalému žiaľu, náhla a neočakávaná smrť nášho Samka Smetanu ( r.1898) vyrvala z kruhu našeho. Keď ináč nie, spoň týmto skromným dielom koríme sa jeho, jako aj Jána Trokana pamiatke a im toto dielo venujeme. – Nás zas životné povolanie inam odslovilo; až sme sa potom zas navrátili do obvodu Myjavy.
Za ten čas Myjava, jako nevyčerpateľný zdroj na talenty, opäť vypestovala si mužov, ktorí poznali, čím sú zaviazaní svojej rodnej obci, potiž poslúžiť jej svojimi umami a ju osláviť. Sú to jej verní synovia: dr.Michal Slávik a Janko Cádra, ktorí s celou ochotou pridali sa k zamýšľanému podniku a s radosťou vypracovali jim pridelené odbory. Ba nielen to, ale posledný primäl aj svojho priateľa, slávneho francúzkeho spisovateľa, Viliama Rittera, aby aj on prispel k dielu nejakou úvahou. Následkom toho nemohli sme ani my ostať už naďalej pri plánoch a obmysloch, – ale boli sme nútení pristúpiť k veci, – a to tým viac, že sa našiel aj nakladateľ v osobe kníhtlačiara Daniela Pažického, tiež rodeného Myjavca, ktorý s tým svojmu rodisku chce čiastku z povinného dlhu rodolásky splatiť. Prichytii sme sa tedy k práci a pre krátkosť času požiadali sme na ostatné diely aj iných spolupracovníkov, menovite: Dolinského, Ostriežskeho, Pavla Lacku, myjavského ev.farára, Ľudevíta D.Kubányho, myjavsko-brestoveckého ev. učiteľa a Pavla Ušiaka, v Amerike sa zdržujúceho Myjavca. Keď takto úlohy boli podelené, – a každý len na svojom diele pracoval, dielo bolo čo chvíľa hotové, lebo spojenými silami ide všetko rýchlejšie.
Mnohý sa snáď nad týmto podelením a rýchlosťou práce pozastaví – ale zodpovieme sa. Po prvé, ostane vždycky pravdou: viac očí viac vidí, – a nám ani jednomu nešlo presláviť sa, ale dôjsť k cieľu, podať o Myjave celkový obraz. Po druhé, meškať nebolo radno, lebo životné povolanie deviatich ľudí v okamihu môže sa zmeniť, jako vyše podotknuto, že až po rokoch prišlo by k novému skupeniu sa. Po tretie, my naše dielo nepokladáme dokončené, ale úfame sa, že naskoro po nás budú nasledovať šťastnejší, ktorí budú viac môcť zvedeť, menovite o minulosti, než sme my zvedeli.
Lebo bieda je to u nás s tými historiami. Hľadáš-li archív, niet ho, žiadaš-li zápisnicu, ztratila sa, chceš sa informovať u smerodajných ľudí, nie sú povedomí o ničom. Až zhroziť sa prichodí, keď vyslovím, že myjavská obec najstaršiu obecnú zápisnicu má len od roku 1890; ostatné sú stratené. V cirkvi až po Vannayho úradovanie, po rok 1861 neviedli sa žiadne zápisnice, o archíve ani reči nebolo, tak, že Myjava, bohatá na deje, nemá jednoho písmenka z minulosti a nebyť Krmanových “Fata familiae Krmanianae” ( Osudy rodiny Krmanovej), niektorých cechovských zápisiek, jednotlivých prôčelných nápisov a novšie novinárskych dopisov, o Myjave by sme dosť málo vedeli. Možno, že v niektorých zemenských archívoch by sa toho aj viac našlo, ale my sme ešte ďaleko od tejto pokročilosti, aby sa také archívy verejnosti otvorili, – ba len jejich jestvovanie aby sa na známosť dalo; a cenné listiny ostávajú nepovšimnuté, ba snáď nie jedna aj, ku veľkej škode, behom času sotlie, uhyne.
V minulosti všetky kultúrne snahy stretali sa na poli cirkevnom, temer až do novších čias, – a preto nech nikomu neni divné, že dávnejšia historia Myjavy predstavená je jako historia cirkve, lebo Myjava práve v tomto ohľade stala sa vypuklou a bez náboženských bojov by vlastne ani historie nemala, – a tak to je jej najcharakteristickejšia známka, ktorú nijako nebolo možno stenčiť, tým menej obísť. V čom ktorý vek sa vyznačil, za to ani potomstvu neprichodí sa stydeť.
Ja, jako sostaviteľ, srdečne ďakujem nie len pánom spolupracovníkom, ale aj pánovi nakladateľovi, že dielo toto umožnili, – a prepúšťam ho ctenému obecenstvu, milým čitateľom, s tou pokornou prosbou, aby milý Hospodin dielu našemu na všetky strany žehnať ráčil, žeby ono slúžilo k vzdelaniu, k povzbudeniu a k poučeniu jednomu každému čitateľovi.
Na Bukovci, dňa 1. decembra roku 1910. Julius Bodnár
Úvod
Poznať samého seba, svoj pôvod, svojich predkov, svoj rodný kraj, je povinnosťou každého človeka, lebo na tejto známosti zakladajú sa, – a z nej prýštia všetky lepšie city v človeku, ktoré blažia celý život jeho. Ktorý človek svojich rodičov, svoj rodný kraj dobre ani nepoznal, ale bol hneď od útleho detinstva sem a tam prenášaný, v tom nemal sa jako vyvinúť cit lásky, cit spolupatričnosti; lebo prv, než by sa bola jeho známosť na niečom zakotvila, už musel inému navykať, tak, že prvé a najstálejšie, ba povedzme: najpožehnanejšie dojmy nemali v ňom jako utkveť. Následok toho býva obyčajne ten, že patričný človek ztratí barvu, ktorá ho mala označovať a mu jeho osobitný ráz dodávať – a stane sa bezbarevnou, pospolitou figurkou.
Dnešný vek, následkom zimničnej borby a shonby o hmotné výhody, nepraje trvacím dojmom; neponecháva času k tichej meditácii, k vhĺbeniu sa do samého seba; neposkytuje príležitosti ku dôkladnému poznaniu všetkého toho, čo nás obkľučuje, len ak v merkantilnom zmysle, vzhľadom na osoh a úžitok, čo však nevyviňuje krásu a útlocit; nepestuje toho vnútorného človeka, podľa Boha stvoreného. – Dnešný vek už aj malé dieťa prv, než by sa duchovne obrnilo, v svojskom charaktere zocelilo, v svojich citoch ustálilo, zve do boja, – a tak nivelluje ľudí a vyzlieka zo všetkých individuálnych zvláštností. Všetci tí, ktorí niečo veľkého a originálneho chcú vytvoriť, občajne prinútení sú utiahnuť sa a ísť na niektorý čas do samoty.
Že je tento nivellujúci prúd, pre celé človečenstvo nebezpečný, vidieť už aj z toho, že väčší duchovia neštítia sa verejne privolávať svetu: “Nazpäť k prírode!” – to jest, nazpäť do toho okružia a ovzdušia, v ktorom si nás matka – príroda pestuje, lebo len na jej lone a v jej objatí môže sa tak človek stať nositeľom obrazu Božieho.
Ďakovať Pánu Bohu, náš slovenský ľud pri všetkých svojich biedach a storakých nerestiach, ktoré mu hneď z rána tisnú do ruky vandrovnú palicu, ešte nevyzliekol sa úplne zo svojho individuálneho rázu, ešte duša jeho je svieža a neotupela v borbe života, ale má smysel pre vyššie, čisté ideále. Ešte aj vtedy, keď ho súdba života zažene až za široké more medzi národy cudzé, ozýva sa v ňom cit lásky k domovine, priznáva sa k svojeti, tak, že, keď mu neni ani dopriano navrátiť sa domov, zažiada si aspoň knihu, ktorá by mu jeho rodisko opísala, pred oči predstavila, aby sa, keď aj len v mysli, avšak predsa mohol v ňom pokochať a aj svojim dietkam o ňom povyprávať.
Túto žiadosť prejavili aj do Ameriky vysťahovavší sa naši rodáci, Myjavci, ktorí si zažiadali zovrúbnejší opis svojej rodnej Myjavy, než jaký dosaváď v rukopise medzi nimi koloval, a my sme im v tom nemohli odopreť, ale poznov pristúpili sme už raz k započatému dielu, aby sme ho pri pomoci Božej aj shotovili, – a nie len našim americkým, – ale aj domácim bratom a sestrám k vzdelaniu predložili. Predkladáme teda, milí krajania, v tejto knihe všetko to, čo sme v krátkom čase o veľkej Myjave, o jej prítomnosti a minulosti zvedeť mohli. – My sami najlepšie vieme, že to neni všetko, ale len malá čiastočka toho, čo si ľud behom storočí vytvoril. Nielen Rím má svoje zvláštnosti, ale má ich každý kraj a národ, má ich aj Myjava a jej statný ľud. A preto platí i tu slovo chýrneho Thorwaldsena, ktoré povedal dánskemu kráľovičovi, keď sa ho opýtal, že jak dlho má pobudnúť v Ríme, aby ho dôkladne mohol mohol poznať, odvetiac mu: “Vaša Výsosť, ráčte sa to opýtať takého, ktorý sa tu dlhšie baví, lebo ja ešte len desať rokov bývam v Ríme!”. Nuž, dozaista ani my nemohli sme behom tak krátkeho času vystihúť všetky zvláštnosti a krásy Myjavy a jej ľudu, položili sme na papier len to, po čo sme my prišli, – úfajúc sa, že tí, ktorí po nás prídu, budú šťastnejší, keď sa budú mať načo opierať.
No i v tejto podobe a v tomto sostavení príjmite, milí rodáci naši, túto knihu vďačne, vzelávajte sa z nej Vy a Vaši potomci a učte sa z nej rodoláske všetci, lebo s tým prácu našu najlepšie odmeníte.
Sostaviteľ
Pozn.: Zachovávame pôvodný štýl a gramatiku spisovateľa.
Slovak