Jozef

Jozef

Jozefova smrť

Povedali sme, že podľa tradície (a tiež podľa apokryfov) Jozef zomrel asi v 19. roku Ježišovho života. Tradícia tvrdí – prirodzene podľa spomenutého dogmatického stanoviska -, že pri smrti mal až 111 rokov. To však neobstojí. Cirkev na jeho pamiatku zasväcovala deň Jozefa na 19. marca. Podľa tradície ho pochovali v rodinnej jaskyni, v hrobke v údolí Jozafat pri Jeruzaleme, ktoré podľa mena malo byť Údolím súdneho dňa. Apokryfy a legendy aj o ňom bája, že keď zostarnul, neslabol, nemal vrásky, vyzeral ako mládenec, telesne i duševne čerstvý. Smrť mu vraj bola zjavená, modlil sa pred ňou obrátený k Jeruzalemu. Nad to obrazotvornosť hovorila, že Jozef uveril v Ježišovo mesiášstvo. Aj keď Ho hrešieval pre Jeho názory, postupne sa presvedčil, že je Mesiášom a nakoniec vyznal vieru v Neho.

Povedal som však už, že je to nemožné. Nemožné, lebo Jozef zomrel skôr, než Ježiš vystúpil ako Mesiáš, a tak nemôžeme tvrdiť, že Ho vyznal.

Či to Jozef uznal alebo neuznal, na jednej strane bájiť o ňom a na druhej strane ho menovať len pestúnom, opatrovníkom, ochrancom je historicky neopodstatnené, lebo nezodpovedá ani právnemu stavu. Keď aj nebol prirodzeným otcom Ježiša, Mária a taktiež ich vrstovníci, ho nazvali otcom rodiny. Aby nedošlo k omylu – k zamieňaniu s Bohom, ktorého Ježiš menoval svojím Otcom -, podľa terajšej ľudovej terminológie volajme Jozefa aspoň otčimom, a to dobrým, starostlivým otčimom. Za všetko, čo vykonal pre svoju rodinu, si treba uctiť jeho pamiatku. Nie patrónstvo, lebo jediným patrónom všetkých je Ježiš. Ale jemu, Jozefovi sme povinní vzdať úctu aspoň krajším menom ako pestún. Nebol svätý, ako ani jeden človek nie je svätý. Ale nebol ani „prídavkom“ rodina, ako by hovorilo meno. Vytrpel mnoho, a možno, že má Hauss pravdu, keď tvrdí, že slová, ktoré napísal jeho syn Jakub, sa v jeho spomienke a skúsenosti vzťahovali práve na otca Jozefa. Tie slová znejú: Pokladajte si za najväčšiu radosť, že prišli na vás rozličné pokúšania, vediac, že skúšky vašej viery spôsobia vytrvalosť. (Jk 1,2) Jozef bol ťažko skúšaný vo viere, ale vytrval, čo je podstatný rys jeho charakteru. A druhý rys pekne vystihol Merežkovskij: Jozef ticho žil a ticho umrel, ale učinil všetko, čo bolo treba. Ani jedno slovo sa z jeho úst nezachovalo, ale skutky a činy hovoria tiež. Apokryf Deje Jozefa predstavuje jeho život i smrť ako vzor zbožného života a umierania. Prijať tieto slová a charakteristiky a napriek tomu legendárne bájiť, to znevažuje Jozefovu veľkosť. Umenšujú to jeho epitetony kňaz, patriarcha, confessor, kolega svätého Ducha atď., ale legendárne výrazy ho viac ponižujú, ako povyšujú.

Samuel Š. Osuský – Galéria postáv Novej zmluvy

Komentovať