Z dejín evanjelickej školy v Sobotišti
( Pokračovanie – 2.časť)
Päťsté výročie Lutherovej reformácie (1517) bolo príležitosťou pripomenúť si skutočnosť, že dôležitou súčasťou evanjelickej identity od začiatku reformácie je vzdelávanie. Platí to nielen o univerzitnom vzdelávaní, ale rovnako aj o vzdelávaní na všetkých stupňoch škôl. Keď bol na univerzitu do Wittenbergu (Nemecko) povolaný humanista Filip Melanchton, profesor gréčtiny a hebrejčiny, už vo svojej úvodnej prednáške 28.augusta 1518 s názvom O náprave štúdia adolescentov (De corrigendis adolescentiae studiis) hovoril o reforme vzdelávania. Táto univerzita bola prvá, ktorá zaviedla vyučovanie biblických jazykov ako povinnú súčasť univerzitného vzdelávania popri štúdiu Biblie.
V rovnakom duchu tu pôsobil aj M.Luther, ktorý zaujal nielen diskusiou o 95 výpovediach a kritikou scholastickej teológie, ale “na jednej strane predčil mystiku v pokresťančovaní vzdelania a na druhej strane predčil sekularizované snahy aj takých humanistov, medzi akých patril Erazmus Roterdamský”.
M.Luther už v roku 1520 v známom spise: Kresťanskej šľachte nemeckého národa o náprave kresťanského stavu píše zaujímavé myšlienky aj o školskom vyučovaní: “Najvznešenejšou a najzákladnejšou náukou /učebnou látkou/ na všetkých stupňoch školy má byť Písmo pre chlapcov i dievčatá.” Zabezpečenie školského vzdelania a škôl ako kresťanskej povinnosti rodiny, ale aj každého mesta, mestečka a dediny pre všetku mládež bez rozdielu stavovského pôvodu a pohlavia nachádzame aj v Lutherovom spise: ”An die Ratshern aller Städtte”. Návštevu všeobecnej školy nechcel ponechať na ľubovôľu školopovinných detí, ale schvaľoval prenechať vrchnosti aj právo nútiť deti do školy. ”Nazdávam sa”, hovoril v jednej kázni, že “ je vrchnostenskou povinnosťou, posielať deti svojich poddaných do školy.
Dôraz na zodpovednosť kresťanskej vrchnosti za zakladanie a udržiavanie škôl a požiadavka vzdelávať nielen chlapcov, ale aj dievčatá bol vpravde nový a reformačný. O tom, že vzdelávanie sa stalo súčasťou evanjelickej identity, svedčí aj bohatá história “evanjelických fár”. Počas trvania wittenbergskej univerzity študovali na nej z Uhorska desiatky študentov. Potom po jej zlúčení s univerzitou v Halle aj mnoho ďalších, medzi nimi napríklad J.M.Hurban.
Keď prišlo v protireformácii k plošnému odobratiu kostolov, fár, cirkevného majetku a cirkevných škôl evanjelickým cirkevným zborom v Brančsko – čachtickom senioráte v roku 1733, evanjelická cirkev (ďalej ECAV) utrpela ďalšiu vážnu ranu, zrovnateľnú s desaťročným likvidačným prenasledovaním evanjelických farárov a učiteľov v rokoch 1671- 1681 za Leopolda I. V Brančsko – čachtickom senioráte sa tieto tragické udalosti prejavili najmä pri násilnom odoberaní kostolov v Turej Lúke v roku 1672, v Senici 1673 a v Sobotišti 1697. Obrana kostolov, fár, škôl a cirkevného majetku bola vrchnosťami označená ako vzbura a každá bola vojskom tvrdo potlačená.
Za vlády cisára Karola VI. (III.) sa náboženská situácia pre evanjelikov opäť zhoršila vydaním Karolovej rezolúcie ( resolutio Carolina) 21.marca 1731 V roku 1732 počas jediného týždňa svetská vrchnosť v spojení s cirkevnou rkc. vrchnosťou odobrala v priebehu týždňa kostoly a fary a školy aj posledným šiestim cirkevným zborom, ktoré dovtedy chránil ochranný list, tzv. protekcionál. ( Brezovej pod Bradlom, Krajné, Bzince, Turá Lúka, Vrbovce, Prietrž).
Myjava stratila definitívne kostol, faru a školu v roku 1731. Najmä však stratila významného kňaza a superintendenta Daniela Krmana ml., ktorý bol obvinený z nedovoleného prestupu Václava Mlynářa zo Seninky na Morave do evanjelickej cirkvi a následne uväznený a odsúdený na doživotný žalár.
Už po Tököliho povstaní a rehabilitácii kňazov vypovedaných z krajiny, i tých, ktorí prežili galejné otroctvo, rozhodol sa cisár Leopold I. podpísať miernejší zákon. Podľa 25. a 26. zákonného článku Šopronských artikul z roku 1681 bolo povolené evanjelikom postaviť si v jednej župe dva kostoly.
V Nitrianskej župe boli ako aritikulárne miesta určené Nitrianska Streda a Stráže ležiace medzi Krakovanmi a Vrbovým. Keďže tamojší filiálny kostolík bol veľmi vzdialený od väčšiny zborov a evanjelikov sa tam nachádzalo veľmi málo a naviac dochádzať na bohoslužby z veľkých vzdialeností bolo veľmi obtiažne, došlo k stretnutiam evanjelických stavov, na ktorých sa spoločne radili, ako pokračovať v novej situácii. Padol návrh požiadať o schválenie iného, výhodnejšie položeného artikulárneho miesta. Do úvahy pripadali Brezová pod Bradlom, Vrbovce, alebo Prietrž. Po viacerých žiadostiach bola napokon na kráľovskom dvore úspešená žiadosť prietržských zemanov Pavla a Jána Jesenákovcov, ktorí obdržali povolenie stavať kostol, faru a školu v Prietrži.
Súhlas obsahoval nielen povolenie stavby budov, ale aj pozvanie dvoch farárov a dvoch učiteľov. Kostol bolo možné vybudovať vo veľmi skromných rozmeroch a v “šibeničnom” termíne od sviatku Svätej Trojice do sviatku sv. Martina toho istého roku. Kostol bol veľkou horlivosťou Jesenákovcov, ale aj okolitých cirkevných zborov vybudovaný v určenom čase, ale sakristiu sa už nepodario postaviť a ani nebolo nikdy dovolené urobiť to dodatočne.
Prietrž mohla pozvať farárov, ale len s obmedzenými právomocami. Stali sa nimi Samuel Jestrebíny a Juraj Ambrózy, neskorší potiský superintendent. Spočiatku bývali v súkromných domoch, pretože prvá fara bola vybudované až v roku 1735 a druhá až v roku 1739. Cirkevné funkcie, krsty, sobáše a pohreby vykonávali rímsko-katolícki farári v jednotlivých farnostiach, alebo po zaplatení príslušného štolárneho poplatku mohli byť vykonané v Prietrži. Kostol nebol ešte ani úplne zariadený, keď sa artikulárny cirkevný zbor v roku 1735 pustil do stavby školy. Bola vystavená nákladom 50 zlatých. Z tejto sumy zaplatil cirkevný zbor iba 11 zlatých, pretože ostatné výdavky sa hradili z darov a obetí susedných dobrodincov. Senickí páni oferovali 13 zlatých 60 den., sobotištskí 5 zl.15 den., skalickí 14 zl. 61 den. a jeden patrón z Oravy prispel 6 zl. Materiál privážali susedné obce: Bukovec, Kunov, Hlboké, Vrbovce, Turá Lúka a Častkov. Šľachetným dobrodincom bol Ján Jesenák, ktorý daroval nielen pozemky na chrám, školu a pomocné budovy daroval, ale založil aj fundáciu, z ktorej bola hradená asi polovica platu farárov a učiteľov.
Pozoruhodná bola starostlivosť patrónov cirkvi o hmotný rozkvet cirkvi aj v tom, že povolali istého Stiksla za pokladníka, ktorého povinnosťou bolo chodiť po obciach a zbierať milodary nielen na okolí, ale ako zápisnica zboru svedčí, chodil aj po “horných stranách”. Mal za to aj maličký plat. V účtoch z roku 1743 sa nachádza zápis:” V nedeľu X. po Sv.Trojici pokladníkovi na halenu dané 2 fl.35 d, a ďalej v úcte “dané na nohavice” 1 fl. 50d.”
Úlohu pokladníka neskôr prevzali kurátori, ktorí boli volení v každom evanjelickom cirkevnom zbore, ktorý sa hlásil k artikulárnej cirkvi prietržskej. Keďže sa evanjelická cirkev v Prietrži vzmáhala finančne, rástla aj v dobročinnosti a zdielnosti naproti núdznym. Preto bola založená “kasa chudobných”, ktorá trvala síce iba 4 roky, ale predsa pomohla mnohým. Kasu chudobných viedol pokladník. Po každých službách Božích sa konala tzv.”adstatia”.
Napr. zápis z roku 1743 uvádza: ” Z Adstatie na p.farára v cirkvi Söku, v Veľkopoľskej ležiaceho, ktorý od biskupa Kujavského bol zlapaný, bol vyplatený 500 dukátmi, potom, keď bol ich kostol zatvorený; primasovi poľskému 300 zl., aby bol otvorený; príjem bol 2 970 fl. – Čechom z gráckeho grófstva, z mesta Náchod, zbierajúcim študentom almužnu na zbudovanie chrámu, opusteným vdovám, alebo do nejakého nešťastia upadnutým ľuďom”.
Táto artikulárna škola mala dve triedy a to nižší i vyšší stupeň, kde sa vyučovala aj latinčina. Žiaci vyššej triedy mali aj gramatiku a syntax a tak boli pripravovaní do gymnázia. Za učiteľov boli povolaní nasledovní učitelia:
1. Mikuláš Klačány z Myjavy (1733 – 1742) a
2. Ján Fabiany (1733 – 15. 9.1735).
J.Fabianiho vystriedal ako praeceptor (t.j.učiteľ na nižšom stupni):
3. Andrej Ambrózy (1735 – 1745)
A. Ambrózy bol v r.1733 vyhnaný z Vrboviec. Z Prietrže bol povolaný za dvorného kazateľa v Uhrovci, potom v Nitrianskej Strede a napokon v roku 1759 odišiel za farára do Veľkej Paludze.
4. Ján Tonsóris, praeceptor
5. Ján Mikuláš rodák z Kamenčian (1745-1747)
V nasledujúcom roku bol povolaný za farára do Rimavskej Soboty, o rok neskôr do Nitrianskej Stredy a v roku 1796 sa stal slovenským farárom v Modre.
6. Ján Balík, praeceptor
7. Lukáš Pokorný (1748- 1755)
8. Ján Fábry Bellány ( 1748 – 1768)
9. Matej Augustíny ( 1755- 1765). Neskôr sa stal farárom v rodisku, v Trenčíne.
10. Ján Kozma ( 1768 – 1771)
11. Ondrej Škultéty (1763 – 1782). Odišiel za farára do Vrbky a v roku 1783 do Turej Lúky.
12. Matej Duraeus Ambrózy (1771 – 1776)
13. Ján Dobša (1776 – 1782)
14. Michal Koróny ( 1782 – 1783)
Napriek ťažkým podmienkam mala tunajšia škola dobrú úroveň, i keď jej kapacita bola obmedzená. Chodievalo sem i mnoho prespolných žiakov, z nich najznámejší sú: Žarnocay, Nezbud, Vyskidenský, Deván, Jozefy, Adamiš a iní.
Osobitne spomeňme absolventa tejto školy Jána Tonzórisa, ktorý v nej neskôr po absolvovaní prešporských lyceálnych štúdií krátky čas aj sám pôsobil. V roku 1741 vydal v Skalici zveršovanú zdravovedu:Sana consilia medica aneb zdravá rada lekářská, podávající z křestanské lásky užitečné lekářství, na větším díle domáci z hodnověrných doktorú lekářských, proti rozličným nemocem lidského tela. O obľúbenosti a úspechu tejto prvej slovenskej zdravovedy, ktorá bola akési terapeutické vademékum pospolitého ľudu, lebo ho poučovala o bežných chorobách a o ich liečení prevažne domácimi liečebnými prostriedkami, uvedenými v osobitnej stati Domáca lekárnička, svedčí skutočnosť, že dosiahla
sedem škarniclovských vydaní. Aj v 20.storočí vyšlo zvlášť upravené vydanie v kníhtlačirni Jozefa Teslíka v Skalici. Značnú časť jej poznatkov podávaných neraz v humoristicky ladených veršoch, prevzal Jurajovi Fándlimu pripisovaný Zelinkár.
Tak, ako sa artikulárny chrám v Prietrž stal jediným evanjelickým kostolom pre celé okolie, od Skalice až po Vrbové, tak aj tunajšia škola bola jedinou školou evanjelikov na celých nasledujúcich 50 rokov v širokom okolí. Aspoň niektorým žiakom z viacerých cirkevných zborov umožňovala získať vzdelanie.
Vplyv tejto artikulárnej cirkvi však zasahoval aj oveľa širší okruh evanjelikov. Patrili sem hlavne evanjelici od Skalice až po Vrbové, ale posilňovala evanjelické povedomie aj na slovensko – moravskom pohraničí. Náboženská situácia v Čechách a na Morave bola totiž ešte horšia ako v Uhorsku. Preto dochádzalo k stálej a pomerne širokej fluktuácii zjavných i tajných evanjelikov z Moravy a dokonca aj z Čiech.
Túto skutočnosť využil v roku 1743 kuželovský misionár ostrožského panstva Arnošt Corvin S.O., žalujúc nielen na prietržského, ale i turolúckeho kňaza. V podaní, napísanom v Kuželove 10.mája sa ponosuje, ako “obidvaja škodia katolíckemu náboženstvu, a najmä turolúcky kazateľ, ktorý v nedeľných a sviatočných dňoch dochádza na moravské pohraničie, do kopaníc rečených “Trávničky”, aby vykonával pseudo-bohoslužby. Žiadal, aby zakročili svetské vrchnosti. Hradištský zemský hajtman postúpil jeho žiadosť do Brna a zemské hajtmanstvo okrem hlásenia do Viedne urobilo obvyklé kroky: naložilo prísnejšie bdieť na hranice, uväzniť turolúckeho predikanta, ak by prekročil hranice a oddať ho hrdelnému súdu”.
M.Terézia reagovala na situáciu 1.augusta listom a prikazuje, aby sa z veci nerobila ”causum religionis”, vec náboženská a schválila prijaté opatrenia. V ďalšom liste z 27.augusta apelovala, aby “evanjelického predikanta nearetovali na verejenej ceste, ale pokiaľ je možné v súkromnom dome”. Je pravdepodobné, že nemenovaným kazateľom bol jeden z odvolaných (superintendentom) prietržských farárov: Juraj Jamriška, alebo Michal Neogrády.
Dňa 24.septembra 1749 sobotištský rkc.farár Juraj Morvay s klérom svojho okresu predostrel moravskému zemskému hajtmanstvu žiadosť, aby prietržská artikulárna cirkev bola zrušená, ako “najmocnejšia príčina zlého”. V zozname uviedol okolo 500 ľudí, vrátane miesta, odkiaľ prišli a kde sa usadili. Do Sobotišťa prišlo z Čiech 13 rodín a z Čiech 15 rodín. Hovoril aj o ďalších, ale nevedel zistiť ich mená. Poznamenal: ”Najmä celé Vrbovce bezmála zaľudnili českí prisťahovalci”. Hradištský dekan Schuppler, ktorý bol o veci najlepšie informovaný, uvádzal, že iba v niektorých prípadoch bolo dôvodom “kacírstvo” ako príčinu odchodu do Uhorska, skôr to boli rôzne osobné trenice, hospodársky útlak, úteky pred násilným odoberaním na vojnu, miešané sobáše ale i školské pomery. Navrhoval aj rady na zlepšenie stavu: ” 1. uľaviť ťarchy a dane, 2. zemskí páni v Uhorsku prijímajú emigrantov radostne (hilariter) pre ich zručnosť, 3. sobáše, 4. Moravci obdivujú školy v pohraničných obciach, ako na Vrbovciach, na Myjave, a v Sobotišti, kde jeden i viac scholiarov katolíckych, platených z príspevkov evanjelických veriacich, učia deti čítať, modliť sa a spievať. I tieto školské pomery zvádzajú k odpadlíctvu”.
V roku 1751 sa žiadosť o zrušenie artikuárneho miesta opakovala, opäť neúspešne. Podobne 4.mája 1752 biskupské konzistórium písalo zemskej správe, že “kacírstvo na strážnickom panstve nemožno vykoreniť pre neustálu fluktuáciu, ľud prebieha do Uhier a prináša odtiaľ náboženské knihy. Hoci velecký administrátor za dva roky zobral 200 kacírskych kníh a obrátil vyše dvesto bludárov, zlo sa nijako nezmenšuje”.
Po vyhlásení tolerančného patentu Jozefa II. ( 25. októbra 1781) sa ukázalo, že vynútené prestupy a iné mnohé násilné pokusy riešiť tento stav, boli neúčinné. Artikulárna cirkev aj s minimálnymi právomocami zachránila ECAV v Nitrianskej župe.
(Pokračovanie)
Ľubomír Batka st.
Použité pramene a literatúra:
Archív CZ ECAV v Sobotišti
BATKA, Ľubomír: Vzdelávanie ako súčasť evanjelickej identity, In: Cirkevné listy, Roč.140. 3/2016, str.8
BODNÁR, Július: Myjava, časť: Dejepis Myjavy, Myjava 1911
BUCHTA, František: Skalica a Záhorie, osobnosti – história – pamiatky, Skalica- Bratislava 2008
DROBNÝ, Ján: Pamätnica cirkve ev. av. art. Veľko-Pietržskej, Myjava 1908
GOLÁŇ, Karol: Niekoľko pohľadov na artik.cirkev v Prietrži v dvoch desaťročiach pred tolerančným patentom, In: Cirkevné listy 1933, Roč. XVVII, str. 354 nn
PAULINY, Ladislav: Dejepis superintendencie nitranskej, Senica 1891
ŠÁTEK, Jozef: Náboženské pomery v Skalici od reformácie do jozefinizmu, Trnava 1946
VARSÍK, Branislav: Myjava, časť Dejiny, Bratislava 1985
Slovak