„Padla, a nepovstane viac panna Izrael, opustená leží na svojej zemi, nemá ju kto postaviť.“
Ámos 5,2
Prorok Ámos bol obyčajným jednoduchým človekom. Od ostatných ľudí sa však líšil tým, že si ho Boh vyvolil za svojho proroka. Pastier Ámos je poslaný zvestovať a ohlasovať Božiu vôľu. V tejto piatej kapitole hovorí Ámos o páde panny Izraelskej, ktorá leží bez pomoci a potom vyzýva obyvateľov, aby hľadali Hospodina a budú žiť. Povedané dnešnou rečou, hovorí o úpadku nábožnosti Izraelského národa. Prorok odhaľuje ako v národe nenávidia spravodlivých ľudí a ako moc a právo dosahujú len vysoko postavení a bohatší. Vyzýva preto ľud, aby hľadal spravodlivosť a miloval dobro. Zvestuje príchod Hospodina, ale tento príchod bude pre národ žalostný. Deň Hospodinov bude pre Izrael dňom tmy a nie svetla. On počuje slovo Hospodinovo, slovo súdu a záhuby. Ámosovi toto nedá pokoj. Necháva svoje stádo a musí hovoriť. V Bételi, kde bola jedna z najkrajších a najobľúbenejších kráľovských svätýň, vystúpil s posolstvom Hospodinovým. Práve vtedy sa totiž tu ľud zhromažďoval k jesenným sviatkom − hodom a tu uprostred spevov a tancov rozjasaného a samopašného národa, kde vyhrávali harfy, lutny a bubny akoby zaznela pohrebná pieseň Ámosova.
Padla panna izraelská a nepovstane viac. Leží opustená a niet nikoho, kto by ju zodvihol. Je to zvesť súdu, záhuby a zániku. Môžeme si predstaviť, ako toto mohlo zapôsobiť na prítomných. Jedni sa pozerali na proroka iste nechápavo, iní s pohoršením. V niektorých možno vzbudila zvesť smiech. Ale zrejme u niektorých predsa len bázeň, či dokonca strach. Nech sa títo ľudia na týchto slávnostiach tvárili ako chceli, jedno je isté. Bola to neslýchaná zvesť. Už aj pre to, lebo všetko sa im zdalo v najlepšom poriadku. No neslýchaná bola Ámosova zvesť aj preto, lebo všetci žili vo viere a istote, že Hospodin ich v žiadnom prípade nemôže opustiť. Veď kto by Ho potom oslavoval, keby ich nebolo. Tak rozmýšľali. A preto slová Ámosove zdali sa im priam rúhaním sa proti Bohu. Ich náboženstvo, ich pomýlená pýcha a samospravodlivosť a falošná sebaistota bola im len na nešťastie. Mnohí ľudia nezbadali to, čo zbadal obyčajný pastier. A tak sa stalo, a tak sa často stáva, že dochádza v živote k situáciám, že často ľudia, ktorí nie sú cirkevne činní, skôr zbadajú Boží úmysel ako samotná cirkev. Aj dnes Boží úmysel prelomu dnešnej doby lepšie vystihujú mnohí laici, intelektuáli, spisovatelia, sociológovia ako teológovia, kňazi a biskupi. Ľudia, ktorým záleží na kresťanstve upozorňujú už dosť dlho na krízu náboženstva. Na krízu v cirkevných spoločenstvách. Hovoria, že dnešná kríza vo svete medzi ľuďmi, zlé vzťahy, nevraživosť je krízou náboženstva. Zdôrazňujú hlavne to, že dnešní kresťanskí vodcovia nevidia, nevedia a nechcú pochopiť, že to čo sa odohráva dnes v cirkvách nie je preto, že by boli napádané spoločnosťou, veď žijeme v slobode viery, ale že to vychádza z vnútra cirkvi. Cirkev a aj my veriaci sa radi vyhovárame na to, že tu bolo dlhé obdobie ateizácie a dnešnú ľahostajnosť pripisujeme tomuto obdobiu. Ale už uplynula dosť dlhá doba, aby sme sa s tým vyrovnali. Priznajme si, že chyba je v prvom rade v nás. Neobviňujme nikoho, ale len seba samých, za svoju nestatočnosť voči Bohu aj cirkvi. Nepoukazujme na časy minulé, ale poukazujme na dnešné. Ukazujme na seba, pozrime sa konečne kriticky na seba a neschovávajme sa za niečo, čo neexistuje. Málo je pokorných hláv, ktoré vedia v pokore vyznať a priznať pred Bohom svoju duchovnú nemoc a duchovnú biedu. Nebadáme, že zostávame slepí voči tomu, že cirkevné spoločenstvá v dnešnej dobe umierajú a zanikajú. Stačí sa pozerať do našich cirkevných týždenníkov a čítať ich. Ak vôbec sa ich oplatí čítať. Tak ako Ámos volal, že padla panna Izraelská, tak my dnes musíme volať, že padla panna kresťanská. Padla panna kresťanská v našich dejinách a niet toho, kto by ju zodvihol? Kresťanstvo, ktoré malo niekedy svoju duchovnú moc aj pred svetskými vrchnosťami a malo čo povedať do spoločenského diania ustúpilo do pozadia. Kedysi cirkev a svet znamenali jedno a to isté. Dnes cirkev je mimo verejného života aj keď sa navonok zdá, že tomu tak nie je, lebo dostáva priestor aj v médiách. Sila nášho kresťanstva sa rozsypáva, ale len našou vlastnou vinou. My sme to dovolili. Často sme sa o to sami pričinili a ešte stále tak robíme. Vyhaslo svetlo kresťanstva tam, kde malo svietiť. Tam, kde bola voľakedy kresťanská láska, musela ustúpiť nenávisti a násiliu. Dnes vládnu svetu iné mocnosti a cirkev musí týmto silám slúžiť ako slúžka. Musí to tak byť a zostať? Nemusí. Treba nám povstať, treba sa nám spamätať, kým máme k tomu akej takej sily a príležitosť. Musíme sa vymaniť spod moci ľahostajnosti, musíme hľadieť na záujmy Pána cirkvi, záujmy Kráľovstva Božieho a nebrať ohľad na svoje vlastné ciele a túžby. Lebo príde deň Hospodinov, ktorý bude hrozný. Tu musí platiť to, čo hovorí Pán Ježiš vo svojom evanjeliu − že nemožno slúžiť dvom pánom. Len jedného môžeme milovať, druhého musíme nenávidieť. Zatiaľ je to s nami tak, že nenávidíme svojim životom Toho, ktorého by sme mali milovať a ktorému by sme mali byť vďační. Zárukou života je, aby sme hľadali Hospodina a nie svojich bohov. Povstaňme a pozdvihnime našu cirkev a naše kresťanstvo zase do tej výšky aké bolo pred tým.
Hoci sa ku kresťanstvu hlási mnoho ľudí, je tu chabé kresťanské povedomie. Povedomie je to, čo chýba v našej cirkvi. Chýbajú silné a charakterné osobnosti, ktorých hlas by rezonoval nielen v cirkvi, ale aj v spoločnosti zmietajúcej sa v individualizme, konzume či spochybňovaní kresťanských hodnôt. Osobnosti, ktoré by stáli na hodnotách Kristovho evanjelia, nie na subjektívnych názoroch, poloprávd či lží. Takým, ktorým by nešlo o seba, ale o Kristovo evanjelium, ktoré bude formovať ducha, cirkev, aby sa opäť stala cirkvou slova. Takým, ktorí budú zvestovať dobrú správu o záchrane hriešneho človeka. To je to dôležité, čo máme dnes ponúkať ľuďom v cirkvi ale aj v spoločnosti, aby medzi nami vyrastali nepokrivené, morálne a čisté osobnosti formované práve hodnotami Kristovho evanjelia. Žijeme v spoločnosti, kde nás obklopujú rôzne názory a postoje. Táto spoločnosť sa klania mocným a silným či ekonomicky vplyvným ľuďom. Bohatstvo a peniaze zohrávajú na každom kroku veľkú úlohu. Keby sme brali vážne Kristovo evanjelium nemusíme písať o korupcii, o mafiánskych praktikách, vraždách, o finančnej chobotnici, nevydávali by sme Evanjelický posol v čiernych farbách, nevychádzali by „opozičné“ Reformačné listy samozvaných tieževanjelikov a nepozerali by sme krivo jeden na druhého, pretože by nám išlo skutočne o veci cirkvi a národa. O čo nám ide? Ježiš prišiel do tohto sveta ako pokorný služobník a svoje Kráľovstvo ponúka nie tým, ktorí by si ho chceli kúpiť za peniaze. Ktorí majú moc a hovoria: toto ti všetko dám, keď sa mi budeš klaňať. Nie. Boh si takýchto nevyvolil. Boh si vyvolil tých, ktorí v pokore vyznávajú pred Ním ako pokorný publikán -Bože buď milostivý mne hriešnemu. K týmto ľuďom prichádza Boh a týchto si On povoláva do svojej služby v cirkvi i v národe. Iba ten, kto je pokorný vo svojom srdci môže sa stať veľkou osobnosťou hodnou nasledovania Krista. Potom nám budú v národe i cirkvi vyrastať osobnosti, ktorým skutočne pôjde o vec evanjelia, o blaho človeka a nie o seba a svoj prospech. Poznajme hodnotu Kristovho evanjelia, ktoré dáva silu v zápasoch v cirkvi a v národe. Poukazujme na Krista vo svojej biede, lebo On je medzi nami múdry, spravodlivý a svätý. On sa nám stal múdrosťou, spravodlivosťou, posvätením a vykúpením. Bez Neho nemožno kráčať cestou pokory, poslušnosti, tichosti ani cestou kríža.
Cirkev a kresťanstvo teda nech sa stanú tým, čím majú byť v tomto svete. Kresťanstvom nádeje pre všetkých ľudí sveta. Kresťanstvom viery v nášho Pána, ktorý premohol všetku zlobu sveta. Kresťanstvom lásky, ktorá premáha túto zlobu a ktorá zotiera rozdiely medzi nami. Rozdiely, ktoré vytvorila ľudská zloba a ľudské sebectvo. Tak sa stane znovu tým, čím ho chcel mať Kristus. Kresťanstvom zbožných, vďačných a vrúcnych ľudí hlásajúcich Božiu slávu.
Pokoj Vám!!
Slovak