Slovensko je krajina bohatá na vody podzemné i povrchové. Mimoriadne časté sú u nás vody minerálne a tiež liečivé pramene, pri ktorých vznikli svetoznáme kúpele. Dlho by trvalo všetky vymenovať. Nedávno bola zverejnená správa, že pri dedine Pečeňady ( pri Trnave) bol objavený liečivý prameň vody v hĺbke okolo 2 500 metrov. Jeho voda má podobné zloženie ako svetoznáme voda z Vichy vo Francúzsku. Je prevdepodobné, že onedlho tu vyrastie “vodný svet”, na ktorý sa môžu tešiť osobitne ženy, keďže tento druh vody zlepšuje pleť.
Aj Palestína je zemou mnohých prameňov. Dostatok vody Hospodin Izraelcom oznámil ešte predtým, ako sa tam usadili. ”Veď Hospodin, Tvoj Boh, vedie ťa do dobrej krajiny, do krajiny potokov, pameňov a spodných vôd vyvierajúcich v údoliach i na výšinách…” ( 4 M 8, 7) Zastavme sa pri dvoch jazerách, ktoré sa nachádzajú priamo v Jeruzaleme, pri ktorých Ježiš vykonal mimoriadne skutky a povedal dôležité svedectvá.
Najskôr pri jazere, ktorá sa volá Betezda. Evanjelista Ján o ňom píše: “V Jeruzaleme, pri Ovčej bráne bolo jazero, hebrejským menom Betezda s piatimi prístrešiami. Mnoho nemocných ležalo v nich slepých, chromých, vychradlých, ktorí čakali, až sa voda pohne, lebo z času na čas anjel Pánov zostupoval na jazero a zvíril vodu a ten, kto prvý vošiel do zvírenej vody, ozdravel, nech akákoľvek choroba ho trápila. (J 5, 1- 4).
Pomenovanie Betezda znamená “miesto zľutovania” (doslova: “dom zľutovania”). V roku 1856 bol objavený pri chráme sv. Anny dvojitý rybník (jazero) na sever od chrámovej hory. Od tej doby ho mnohí stotožňujú s miestom z J 5,2. Zachovali sa tu zbytky mohutných stĺporadí. Sú síce aj iné názory ohľadom lokalizovania jazera Betezda, pretože v Jeruzleme bolo podobných rybníkov viacero, ale práve ono stĺporadie pripomínajúce dnešné kolonády v kúpeľoch, je silným argumentom pre správne určenie tohoto miesta. Bolo neďaleko brány, ktorou pastieri viedli ovce na pastvu. Preto ju volali Ovčia brána.
Pozoruhodná je správa evanjelistu, že liečivé účinky vody jazera Bezetezda sa prejavili keď sa “voda zvírila”. Židia verili, že sa tak dialo v dôsledku Bohom poslaného anjela a tak Boha za tým videli konanie samého Hospodina. Zvírenie vody pôsobilo blahodárne na ľudské telo. Nám môže tento úkaz pripomínať unikátny gejzír v Herľanoch, ktorý chŕli vodu iba v určitých intervaloch. Voda v Betezde bola teda ľuďmi vnímaná ako zvláštny Boží dar a prinášala uzdravenie aspoň niektorým ľuďom.
Prišla chvíľa, keď k jazeru Betezda pri Ovčej bráne prišiel Ten, ktorý sa označil ako “dobrý pastier” svojho ľudu. Dokázal pravdivosť výroku: “Ja som dobrý pastier”…(J 10, 11) Vykonal veľké dobro pre človeka, ktorý bol tridsaťosem rokov nemocný. Ján o tom svedčí: ” Bol tam človek tridsaťosem rokov nemocný. Keď ho Ježiš videl ležať a poznal, že je už dlhší čas nemocný, spýtal sa ho: Chceš byť zdravý? Odpovedal Mu nemocný: Pane, nemám nikoho, čo by ma zaniesol do jazera, keď sa voda zvíri; a dokiaľ sám prídem ta, vstúpi iný predo mnou. Povedal mu Ježiš: Vstaň, vezmi si lôžko a choď! Tu hneď ozdravel ten človek, vzal si lôžko a chodil. A bola práve sobota”. (J 5, 5 – 9)
Situácia chorého muža bola zvláštna. Bol celkom blízko pri vzácnom zdroji liečivej vody a predsa nemal z nej dlho nijaký úžitok. Nemal “človeka”. Nemal nikoho, kto by mu pomohol dostať sa priamo do vody v príhodnú chvíľu. Je to smutný obraz o charaktere ľudí poznačenom sebeckosťou. Za dlhé roky sa nenašiel nikto, kto by mu dal prednosť a pomohol mu. Preto jeho nádej stále viac hasla a upadala.
Ani dnes nestačí mať iba dobré pramene, liečivé vody a kúpeľné centrá. Záujem chorých dostať sa do kúpeľov je veľký, ale vždy sú potrebné aj “srdce a ruky” zo strany blížnych. O súčasnom stave mnohých kúpeľných domov radšej pomlčme. Ľudskosť a humánne cítenie sa dosiaľ “nenarodilo” u tých, ktorí si ich “za babku” privlastnili. Liečenie by však potrebovalo aj samotné naše zdravotníctvo.
Pri Ovčej bráne Ježiš týmto zázrakom súčasne dokázal pravdivosť svedectva, že je Božím Synom. “Môj Otec pracuje až dosiaľ, i ja pracujem”. ( J 517) Nezobral príležitosť k uzdravneniu iným a dlhodobo chorého človeka vyliečil svojím všemohúcim slovom:” Vstaň, vezmi si lôžko a choď ”! Dokázal chromému i ostatným, že koná ako Ten, ktorý prišiel od Boha, ako prorokmi zasľúbený dobrý Pastier. “Pásť bude svoje stádo ako pastier, zhromaždí ho svojím ramenom”. (Iz 40, 11) “Hľa, ja budem rozsudzovať medzi ovcou a ovcou…pretože bokom i plecom odtláčate a svojimi rohami odstrkávate všetky slabé kusy dotiaľ, kým ich nepovyháňate”. ( Ez 34, 17 -21)
Uzdravený pri jazere Betezda vzal teda svoje lôžko a svoje prvé kroky a cestu nasmeroval do chrámu, aby sa poďakoval Pánu Bohu. Tu mu Ježiš povedal: ” Ajhľa, ozdravel si, nehreš viac, aby ťa nepotkalo niečo horšieho.” (v.14) Pán Ježiš na tomto mieste naznačuje súvis choroby človeka s hriechom a hriešnym konaním človeka. Tak, ako pri prekonaní choroby potrebuje človek lekára, potrebuje pri vytrhnutí z moci hriechu a z moci jeho pôvodcu, Bohom poslaného Pomocníka a Vykupiteľa. Vody akéhokoľvek prameňa, aj keď majú liečebný a terapeutický účinok, nestačia k tomu, aby človek získal trvalé uzdravenie a život v plnosti.
Ježiš sa však aj pre tento svoj zachraňujúci skutok stal terčom nenávisti zo strany Židov. “Prenasledovali Ježiša a chceli ho zabiť, že to urobil v sobotu”. ( v.16) Ich zlý výklad Božieho zákona ich priviedol k odsúdeniu samého Zákonodarcu a ustanoviteľa soboty ako sviatočného dňa. Evanjelista Ján v tomto súvise pripomína aj pôvod tohoto zlého videnia a konania Židov. Ježiša odmietali preto, že “Boha menoval svojím Otcom a tým sa rovnal Bohu”.( v.17) Na tomto pozadí vidíme dodnes rozdiel medzi vierou kresťanskou a inými vierami, ktoré síce vedia o Bohu, ale nevidia ho v Kristovi, Spasiteľovi sveta.
Ježiša Krista, Bohom poslaného Záchrancu z moci smrti, totiž z “toho najhoršieho” čo nás všetkých stretáva a čo sa všetkých ľudí týka, nezastavila ani moc diabla, ani strach z ľudí. Napokon musel zaplakať nad Jeruzalemom, ktorý nepoznal “času svojho navštívenia”, keď išiel s láskou a dobrovoľne až na Golgotský kríž. Tak dokázal, že svoju vôľu spojil s poslušnosťou Otcovi, ktorého moc sa prejavila osobitne pri Jeho najväčšom skutku a dive, totiž v Ježišovom slávnom vzkriesení.
Nám za všetku milosť a pomoc Božiu tiež prichodí ďakovať. Nielen v chráme v deň sviatočný a nedeľný, ale každodenne. Nezabúdajme na vďaku Bohu aj pri každom prameni, medokýši, alebo kúpeľnom žriedle ktoré navštívime, ktorými je naša krajina bohato obdarená. Ježiš sám zostáva prameňom živej vody, ktorý nás neprestáva občerstvovať aj darom nádeje na večný život.
Ľubomír Batka st.
Slovak