Bol človek, ktorého poslal Boh…

                                                                          Bol človek, ktorého poslal Boh

Boh je môj hrad

a preto rád

na Neho sa spolieham,

dušou, telom – v žití celom

jedine v Neho dúfam.

Ó, Bože náš,

i v tento čas

svojím slovom nám svieť,

v nedôvere, pomôž k viere,

do večnej slávy uveď. Amen ( ES 279; 1, 8)

J 1, 6-13:

“Bol človek, ktorého poslal Boh; menoval sa Ján. (7) Tento prišiel na svedectvo: svedčiť o svetle, aby všetci uverili skrze neho. (8) On sám nebol to svetlo, len svedčiť mal o svetle. (9) Bolo však pravé svetlo, ktoré osvecuje každého človeka, prichádzajúceho na svet. (10) Bolo vo svete a svet Ním povstal, ale svet Ho nepoznal. (11) Do svojho vlastného prišiel, a Jeho vlastní Ho neprijali. (12) Ale tým, čo Ho prijali, dal moc stať sa dietkami Božími, tým, čo veria v Jeho meno, (13) ktorí boli splodení nie z krvi, ani z telesnej žiadosti, ani z vôle muža, ale z Boha”. Amen   

Bohumilí kresťania!

    Obmenou úvodnej vety z Jánovho evanjelia môžeme v dnešný deň povedať: ” Bol človek, ktorého poslal Boh; menoval sa Martin”. Myslíme tým Martina Luthera, augustínskeho mnícha, profesora na univerzite vo Wittenbergu, autora okolo 100 zväzkov kníh a spisov, reformátora cirkvi. To sú základné informácie o mužovi, o ktorom sa v tomto roku veľa hovorí s obdivom, niekedy až s pátosom, inokedy veľmi chladne, alebo odmietavo. My však patríme k tým, ktorí veríme, že ho cirkvi poslal Pán Boh, ako svojho verného svedka. V tomto zmysle v mnohom pripomína Jána Krstiteľa, ktorého v plnosti času poslal Pán Boh svedčiť ľudu Izraela ” o svetle, aby všetci uverili v Neho”. Aby uverili nie v Jána, ale vo svedectvo, že pravým svetlom sveta je Ježiš Kristus. Ten ktorý “bol pravé svetlo, ktoré osvecuje každého človeka, prichádzajúceho na svet.” Toto pravé svetlo “Bolo vo svete a svet ním povstal, ale svet ho nepoznal. Do svojho vlastného prišiel, a Jeho vlastní ho neprijali”.

Tieto slová evanjelistu Jána veľmi priliehavo charakterizujú stav stredovekej západnej cirkvi už najmenej storočie v dobe pred Lutherom, ale aj v jeho dobe. Temer všetci ľudia v tzv. kresťanskej Európe boli pokrstení a patrili do cirkvi. Ale verili viac odpustkom, jednému, či druhému pápežovi, uzneseniam koncilov, starším i novším dekretáliam, verili v posvätné relikvie, v záslužné skutky, i to, že mníšske sluby sú viac ako Kristov krst. Verili v transubstanciáciu, hoci nevedeli o čo v nej ide, kázňam, ktoré boli skôr rozprávaním rôznych legiend a pofidérnym ľudským svedectvám viac, ako zvesti evanjelia. Aj stredoveký európsky svet povstal z viery, ale Krista nepoznal, lebo nepoznal slovo biblických svedkov. Slovo prorokov, apoštolov, evanjelistov a ich žiakov. Poznali tvrdú reč stredovekých pánov, medzi ktorými si prvé mieto nárokoval rímsky pápež, potom kardináli, arcibiskupi a biskupi. Prevažná väčšina kňazov vo farnostiach žila duchovne i telesne podvýživená, podobne ako im zverený ľud. O tom svedčia napríklad aj vizitácie, ktoré konal  sám Luther po zboroch Saska (1528), alebo ním a zemskými vrchnosťami poverené osoby.

Doba apoštolských a cirkevných otcov bola dávno preč. Západná cirkev postupne duchovne otupela. Pohŕdala východnou gréckou cirkvou, jej teológiou a duchovnými aktivitami, ktorým nerozumela. Križiacke výpravy organizované s cieľom oslobodiť “Kristov hrob” z rúk neveriacich sa utápali v bojoch nielen proti mohamedánom, ale aj proti Byzancii. Napokon sa križiaci obrátili aj proti centru kresťanstva v Carihrade, ktorý dobili a vyplienili.

Podobne sa pokračovalo aj proti Uhorsku, ktoré bolo po Grékoch ako prvé ohrozené Turkami. Tu organizoval križiacku výpravu proti Turkom neúspešný kandidát na pápežský stolec Bakóc. Ale aj táto výprava sa obrátila proti roľníckemu a poddanskému obyvateľstvu Uhorska, z ktorého bola väčšina bojovníkov. Sedliaci nedostali ani zbrane, ani chlieb a križiacka výprava počítajúca do 100 00 nevycvičených sedliakov sa skončila sedliackym povstaním proti panstvu. Je známe ako povstanie vodov Juraja Dóžu a františkánskeho mnícha Mesároša. Povstanie bolo potlačené a skončilo sa masakrom roľníkov v roku 1514. To sa stalo púhe tri roky pred začiatkom Lutherovho vystúpenia.

Pravda, už dávno predým uhorský kráľ a nemecký cisár Žigmund viedol päť križiackch výprav proti husitským Čechám. Jeho nástupcovia bojovali proti bratríkom na Slovensku a v Uhorsku a pramálo si všímali, že postupne padol nielen Carihrad, ale aj Varna, Belehrad a všetky pevnosti a hrady na Dunaji. Tak Osmani hravo prenikli do Uhorska. V roku 1526 došlo k Moháčskej  prehre, ktorá však bola už neodvratná, lebo západní kresťania zabíjali tzv. heretikov, bez toho, aby si uvedomili, že sami sú skutoční heretici, lebo sú ďaleko od Krista.

Ak aj boli pred Lutherom ľudia, ktorých posielal Boh, Európa “nepoznala času svojho navštívenia” a vraždila svojich prorokov: Wiklefa, Husa, Lukáša, Jeronýma Savonarolu a mnoho iných.

Aj mladí králi bojovali najmä o svoje vlastné záujmy. Habsburg Karol V. bojoval o svoje španieslke dedičstvo, ktoré predtým vzniklo zjednotením Kastílska a Aragonska. Bojoval proti Francúzku, ktoré chcelo mať nielen veľký politický vplyv, ale aj svojho pápeža, ktorý bude poslúchať kráľa, ktorý bude vládnuť Európe. Časť Uhorska získal Karolov brat Ferdinand, prvý Habsburg na uhorskom tróne. Keď sa rímsky pápež pridal na stranu Francúzka a tajne aj Turecka, Karolove vojská vtrhli aj do Talianska a dobili Rím ktorý vyplienili. Historici tomuto obdobiu hovoria “Sacco di Roma”, plienenie Ríma a iba neochotne priznávajú, že pápež bol internovaný v Ríme v Anjelskom hrade a musel kapitulovať v politických a mocenských ambíciach. Preto nemal čas ani ochotu starať sa o duchovný rast cirkvi a o kázanie Božieho slova. Potreboval peniaze a tie zabezpečoval predajom odpustkov. Napadnutie tohoto biznisu nebolo Lutherovi nikdy odpustené. Pritom jeho boj bol iba literárny a teologický. Žiaľ, boj to bol neúspešný – lebo odpustky trvajú v RKC dodnes, aj keď v inej forme.

Keď si rímsko-katolícky kráľ a cisár Karol V. zmeral sily s pápežom Klementom VII., až potom prišiel na rad nemecký mních, ktorého nepovažoval za nebezpečného súpera. Príchod na snem do nemeckému Wormsu mu otrochu otvoril oči a pochopil, že sa medzitým stalo niečo, s čím nerátal. Ľud išiel za Martinom…

Lutherovo svedectvo vo Worsme 1522 na sneme je skutočný historický prelom. Luther svoje tézy proti odpustkom a ďalšie reformačné princípy nedvolal ani pred najväčšími autoritami a mocnármi. Aj keď by jeho svedectvo mnohí chceli oslabiť, že z Lutherových úst neodznelo presne tak, ako sa traduje v evanjelickej cirkvi: “Tu stojím, inak nemôžem. Tak mi Pán Boh pomáhaj”. Spochybňuje sa najmä posledná veta, či ju Luther povedal nahlas, alebo potichu. Prvý krát však zaznelo svedecto, že svedomie človeka, ak je živé – oživené Božím slovom a evanjeliom, je obrovská sila, ktorá sa nebojí ani hrozby, ani kliatby. Tento svetský snem odsúdil a dal do kliatby Luthera skôr, ako to urobila pápežskká bula. Cisár Karol si zjavne nárokoval a osoboval právo hovoriť nielen v mene ríše, ale aj cirkvi.

M.Luther cítil poznané svetlo evanjelia tak jasne, že si uvedomoval a veril, že stojí v Božej službe. Chcel svedčiť o svetle – jedinom Pánovi, ktorého plne uznával a rešpektoval, ktorému bezvýhradne veril. Nespoliehal sa ani “na kniežaťá a synov ľudských”, ako to vyznal už SZ žalmista. Vo Wormse bola skupina vplyvných rytierov, ktorí čakali len na Lutherov súhlas  a pokyn a boli by “vec evanjelia” bránili, či presadzovali aj mečom a bojom. To Martin Luther jednoznačne odmietal. Odmietal aj svetskú ochranu trpezlivého a obozretného kurfirsta, svojho kniežaťa Fridricha Múdreho. Oproti týmto mociam a mocnostiam jasne uprednosťoval moc Božiu a vážne počítal aj s martýriom, ak by to bola Božia vôľa.

Jedni mu to vyčítali ako zdanlivú naivnosť. Neskôr mu zase zwikavský kazateľ Tomáš Münzer vytýkal, že nejde do boja so sedliakmi, ktorých on podnecoval k revolúcii a viedol do otvoreného povstania a boja. Luther nehcel byť revolucionár, ale reformátor. O niečo neskôr odmietol cestu zuryšského reformátora Uricha Zwingliho bojovať mečom za evanjelium. Tak opäť dokázal, že chce byť iba  verným svedkom Pána Ježiša Krista. Odmietol aj nádej pražských husitov, stať sa “saským Husom”, po Lipskej dišpute v roku 1520. S nedôverou hľadel na politické ochranné zoskupenie Šmalkaldského spolku, v ktorom videli mnohí jedinú možnú cestu.

Sme vďační nášmu reformátorovi, že nikdy nezakolísal vo viere, že odmietol boj, aj keď mu to mnohí zazlievali a zazlievajú. Podporil slovom iba boj cisára proti Tureckej agresii, čo považoval za povinnosť regulérnej vlády: chrániť svojich poddaných a kresťanské krajiny pred agresiou zvonku. Možno povedať z dnešného pohľadu, že uznal iba obrannú vojnu, ale nie kvôli seba, ale pre zdecimované krajiny Európy.

To, čo bolo zbraňou Martina Luthera zostáva i našou jedinou zbraňou dnes. Je to sila slova Božieho a sila viery v Ježiša ako Pána. Tak ako Ján Krstiteľ svedčil o Kristovi ako “svetle sveta”, aj on vždy hlásal Krista a v Jeho pravde nikdy nezakolísal. Jedine v Kristus je naša spása, jedine viera v Neho je naša nádej a istota spasenia!

V tomto ohľade sa Luther stal plne a prave veriacim človekom. Darmo ho obviňujú niektorí z kacírstva, či herézy. Svedectvo evanjelistu Jána o Jánovi Krstiteľovi naplno platí aj o Martinovi Lutherovi: “Tým, čo Ho prijali, dal moc stať sa dietkami Božími, tým, čo veria v Jeho meno,  (13) ktorí boli splodení nie z krvi, ani z telesnej žiadosti, ani z vôle muža, ale z Boha”. 

     Z tejto cesty viery Luther neodbočil a v tomto smere zostáva pre nás vzorom, hodným nasledovania. Nešlo mu o svetskú moc, ani o priazeň mocných, ani o osobnú prestíž, alebo bohastvo. Konal tak, ako učil a písal: ”Kresťan je slobodným pánom všetkých vecí a nikomu nie je podriadený, ale súčasne je kresťan vždy dobrovoľným sluhom svojho nebeského Pána Ježiša Krista”.

Pri 500. výročí hnutia, ktoré má názov reformácia cirkvi, je Luther jasnou stálicou a príkladom viery, svedkom Kristovej pravdy a obrancom mravnej slobody a dôstojnosti veriaceho človeka ako omilosteného hriešnika. Luther nezomrel ako mučeník ako Ján Krstiteľ. Nepodceňoval silu Herodesov svojich čias, ani tých, čo prijali ducha sveta, či diabla. Ale vždy vyznával: “slovíčko ich porazí”! Jeho pieseň, zložená na slová 46 žalmu je jeho jasným odkazom a našou hymnou a programom.

Je jasné, že za to všetko neoslavujeme Martina Luthera, ale Toho, ktorý ho poslal svetu i nám. Svätého Boha  a Pána cirkvi! Je skvelé nasledovať svedectvo evanjelistov, Jána Krstiteľa a prorokov, i Lutherovo svedectvo a chodiť vo svetle, ktorým je Kristus Pán. V ňom žiť, dokonávať i prebývať na veky vekov. Amen

Prietrž – 20. nedeľa po Sv.Trojici 2017  –  Nedeľa pred Pamiatkou reformácie  – Ľubomír Batka st.

Komentovať