Tys’ dal nám, Bože, čo treba…
Buď Ti dnes sláva, veleba –
za chlieb a zdravie i čo máme
ďakujeme Ti v našom chráme.
A keď už máme zas čo jesť –
patrí Ti vďaka a všetka česť!
Veď nás i ďalej – dary v zdraví užiť
a Tebe, Otče, verne slúžiť! Amen (M.R.)
2 K 9, 6 – 12:
“Toto však hovorím: kto skúpo rozsieva, skúpo bude aj žať; kto však hojne rozsieva, hojne bude aj žať. (7) Každý nech dá, ako si umienil v srdci, nie z neochoty alebo z prinútenia; lebo ochotného darcu miluje Boh. (8) A boh má moc vo všetkom rozhojniť pri vás svoju milosť, aby st evo všetkom mali vždy dostatok všetkého pre seba, aj nadbytok pre každý dobrý skutok,
(9) ako je napísané: Rozsypal, dal chudobným,
jeho spravodlivosť trvá naveky.
(10) A Ten, kto rozsievačovi dáva semeno i chlieb, aby mal čo jesť, dá a rozmnoží vaše osivo, dá vzrast plodom vašej spravodlvosti, (11) a vo všetkom budete obohatení na všemožnú štedrosť, ktorá skrze nás pôsobí vďačnosť Bohu. (12) lebo táto služba lásky nielen že doplňuje nedostatky svätých, ale rozmnožuje aj vďačnosť mnohých k Bohu”. Amen
Bohumilí kresťania, bratia a sestry v Pánovi!
Keď som bol katechumén, mysle som si, že sviatok poďakovania za úrody zeme sa týka iba ľudí žijúcich na dedine. Tých, ktorí majú, alebo pracujú na pôde, v poľnohospodárstve, alebo v záhradách. Pochopiteľne, dnes vidím túto vec inak. Nielen ľudia pracujúci v agrosektore majú dôvod ďakovať za úrody. Lebo všetci jeme chlieb každodenný, chlieb od Pána Boha. Všetci preto máme a môžeme mať vedomie o Božej dobrote a starostlivosti o celé stvorenstvo, vrátane človeka. Žalmista hovorí: “Na Teba sa upínajú oči všetkých a Ty im načas dávaš pokrm. Otváraš svoju ruku a všetko živé sýtiš podľa ľúbosti”. ( Ž 145, 15-16) Na inom mieste svedčí: “Levíčatá revú za korisťou a od Boha si pokrm žiadajú. Všetko to očakáva na Teba, aby si im načas dával pokrm. Keď im ho dávaš, zbierajú – otváraš ruku, nasýtia sa dobrými vecami”. ( Ž 104)
Celé stvorenstvo má určité povedomie o závislosti na Stvoriteľovi. Preto tým viac by ho mal mať človek, ktorý je korunou stvorstva. Človek dostal od Pána Boha poverenie “obrábať a strážiť raj”. Apoštolské slovo pripomína, že Pán Boh je “Ten, ktorý dáva rozsievačovi semeno i chlieb aby mal čo jesť…”. ( v.10) Zároveň pripomína i zasľúbenie Božie pre budúcnosť, že “On dá a rozmnoží vaše osivo, dá vzrasť plodom vašej spravodlivosti”. Ten, ktorý stvoril semenoplodné byliny, stvoril ich pre človeka. Človek má za čo Pánu Bohu ďakovať, keďže sa takto o nás stará. Predivne sa staral o život svojho ľudu aj pri putovaní cez púšť, keď mu zosielal mannu, chlieb z neba.
Bratia a sestry!
Hospodin rozmnožil a požehnal aj tohtoročné úrody. Ich prijatie umocňuje naše povedomie o Jeho otcovskej a stvoriteľskej starostlivosti, i našu vďačnosť a dobrorečenie nebeskému Otcovi.
Apoštol Pavol pripomína Božiu dobrotu v podobe telesných darov pre človeka, ako príklad pre všetkých nás, aby sme dokázali konať podobne. Totiž, aby sme sami obohatení, boli pripravení podobne konať a slúžiť naším blížnym. “Vo všetkom budete obohatení na všemožnú štedrosť”. Pavel píše tieto slová kresťanom do Korintu v celkom konkrétnej situácii, keď organizoval dobročinnú zbierku na pomoc kresťanom v Judsku a keď ju poveril dokončiť svojho žiaka, apoštola Títa a ďalších k tomu cirkevnými zbormi vyvolených ľudí.
Toto apoštolské slovo je trvalo platné. Pán Boh nás obohacuje každý rok, aby sme my, Ním obohatení, nezabúdali na dobročinnosť a štedrosť. Božie každoročné požehnanie súvisí so zasľúbením daným Nóachovi a jeho potomstvu po potope sveta, po zániku starého sveta a pri začiatku nového sveta. “Dokiaľ však zem trvať bude, sejba ani žatva, chlad, ni horúčosť, leto ani zima, deň, ani noc nikdy neprestanú”. ( 1 M 8, 22)
Keď teda svätíme nedeľu vďakyvzdania, keď dobrorečíme Pánu Bohu, že našu zem, polia, záhrady, sady, vinice opäť požehnal a tým požehnal aj prácu človeka, uvedomujeme si Božiu vernosť a dobrotu. Napriek rôznym výkyvom a vrtochom počasia sa nemusíme obávať nedostatku chleba. Pán Boh sa opäť dokázal ako štedrý Dárca. Dokazuje sa tak nanovo pre všetkých ľudí, ako to aj Ježiš pripomína v evanjeliu: “On dáva vychádzať slnku na dobrých i na zlých a zosiela dážď na spravodlivých i na nespravodlivých”. ( Mt 5, 45) Boh nás všetkých predchádza svojou dobrotou a štedrosťou a to bez výnimky. Ak sa niekde vo svete nedostáva chlieb ľuďom, ak sa udejú niekde aj skutočné katastrofy, sú veľmi jasne čitateľné: za nimi stojí zlá vôľa človeka, ktorá chlieb iným nedpraje, alebo priamo kradne. Často je to hriech chamtivosti, keď človek v snahe čím skôr získať veľké zisky a bohatstvo, obrazne povedané: “sám si podpiľuje pod sebou konár na ktorom sedí” – toziž, keď plošne ničí lesy, vystavuje pôdu erózii, alebo ju bičuje chemickými prípravkami, aby ešte viac úrod prinšala. Tieto a iné spôsoby však majú svoje dôsledky. Nedostatok je “sejba človeka”, spojená s jeho zlou vôľou.
Keď Pán Ježiš hovorí o “spravodlivých a nespravodlivých” uvedomujeme si to, čo Lutherova reformácia prízvukuje a pripomína, hoci to nie je populárne: všetci sme hriešni! Napriek tomuto videniu nás, bez Pán Boh predchádza svojou láskou a dobrotou. Udeľuje nám potrebné dary pre telesný i duchovný život. Aj telesné dary, rovnako ako duchovné, sú darom Božej milosti, ktorá predchádza všetko naše konanie.
To platí dokonca aj o našich modlitbách, včítane štvrtej prosby Otčenáša. Ak by nám Pán Boh dal iba toľko, alebo iba to, čo si vyprosíme v našich modlitbách, nebolo by toho veľa, lebo my často vôbec neprosíme, alebo prosiť zabúdame!
Žiaľ, mnohí zabúdajú Pánu Bohu aj ďakovať a dobrorečiť. Podobáme sa aj v tomto ohľade oným desiatim malomocným, ktorí boli Ježišom uzdravení, ale poďakovať prišiel iba jeden a aj to bol Samaritán. Dnes preto vedome prichádzame s ďakovnými modlitbami a piesňami, vyznávajúc:
“Tebe patrí vďaka vrúca, z hĺbky úprimného srdca,
že sa o náš všetkých staráš, všetko potrebné nám dávaš,
Kráľu večný”. ( ES 408, 1)
Bratia a sestry v Pánu!
Pri väčšine katastrof vo svete, či sú to záplavy, požiare, vojny, zemetrasenia, vidíme, že existuje väčšia – menšia miera medzinárodnej solidarity medzi ľuďmi a krajinami. Medzi najpozoruhodnejšie patrí napríklad vzťah Južnej Kórey voči Severnej Kórey. Táto krajina sa vyhráža vojnou a zničením svojím susedom a mocným štátom a preto investuje svoje prostriedky do vývoja atómových zbraní a rakiet. Práve preto opakovane trpí hladomorom. Južná Kórea ani v tohtoročnej napätej situácii nezatvorila svoje ruky a srdce a sľúbila Severnej Kórey potravinovú pomoc. Možni si hovoria: Sú to predsa naši bratia!
Kiež by sme takto uvažovali a rozmýšľali aj my v našej cirkvi, ktorá neoplýva nejakým veľkým hmotným bohatstvom. Kiež takto uvažujeme aj v našom cirkevnom zbore. Keď stojíme pred dôležitými úlohami pri oprave kostola a fary, mali by sme svoju cirkev vnímať ako svoju duchovnú matku, ktorá pozerá na svoje často úspešné a dostatočne obdarené deti, od ktorých očakáva konkrétnu pomoc. Aj tu platí, že “táto služba lásky doplňuje nedostatky svätých, ale rozmnožuje aj vďačnosť mnohých k Bohu”. ( v. 12)
Čo sa týka našej dobročinnosti, platia vždy slová apoštola: “Kto skúpo rozsieva, skúpo bude aj žať; kto však hojne rozsieva, hojne bude aj žať. Každý nech dá, ako si zaumienil v srdci, nie z neochoty, alebo prinútenia, lebo ochotného darcu miluje Boh”. ( v.6) Cirkevný zbor sa síce rozhodol k zvýšeniu povinného cirkevného príspevku, ale sme si vedomí, že ak by niekto nechcel prispieť ani toto minimum, cirkevný zbor nemá žiadne donucovaie prostriedky k exekvovaniu tohoto príspevku. Preto verím, že oveľa väčšia obetavosť bude v položke dobrovoľných milodarov na plánované výdavky.
K našej viere patrí a má patriť aj celkom konkrétne presvedčenie, že “Boh má moc vo všetkom rozhojniť pri vás svoju milosť, aby ste vo všetkom mali vždy dostatok všetkého pre seba, aj nadbytok pre každý dobrý skutok, ako je napísané: Rozsypal, dal chudobným, Jeho spravodlivosť trvá naveky”. Nespoliehajme sa “na kniežatá” tohoto sveta v zápase o našu cirkev. Nespoliehajme sa ani na bohatých sponzorov. Vyslovených boháčov, či magnátov medzi sebou ani nemáme. Spoliehajme sa viac na Pána Boha a na to, On prebudí skutočnú dobročinnosť v srdciach evanjelikov, ktorí veria, že “ochotného darcu miluje Boh”.
Milí bratia a sestry,
záverom si pripomeňme, že v cirkvi Pánovej sa vždy jednalo aj o zodpovedné šafárstvo s prijatými hmotnými darmi. Apoštol Pavol hovorí: “Staráme sa totiž, aby všetko bolo dobre nielen pred Pánom, ale aj pred ľuďmi”. (2 K 8, 21)
Práve evanjelická cirkev a jej členovia by nemali uzabúdať na prirodzenú hriešnosť človeka a preto od tých, ktorým je zverené šafárstvo máme vždy právo očakávať, že vydajú počet zo šafárenia. Že sa nebudú urážať, ak cirkev na ktoromkoľvek stupni správy cirkev očakáva plnú zodpovedanosť pri hospodárení a plnú transparentnosť so všetkými prinesenými darmi v príjmoch i výdavkoch. Kauzy, ktoré sa vyskytli v poslednom čase v ECAV sú dokladom toho, že spôsoby tohoto sveta si mnohí veľmi ľahko a rýchlo osvojili a namieto skladania účtov, organizujú kampane a školenia z ich vlastného chápania cirkevných predpisov. Aj táto prax zodpovedného šafárstva je darom Lutherovej reformácia nielen pre cirkev, ale aj pre tento svet. Pre spravovanie krajiny a vecí verejných.
Bratia a sestry v Pánovi!
Dnes ďakujem a dobrorečíme Pánu Bohu za Jeho dobrotu a Otcovskú starostlivosť. Je to prejav viery a dôvery v Boha a tak aj dôvery v budúcnosť našu, cirkvi i sveta. Je to zároveň aj výzva k našej dobročinnosti, aby sme nasledovali Toho, ktorý požehnáva pokrm a nápoj každému stvoreniu a všetko živé chráni a zachováva.
Ďakovanie za úrody je aj pripomenutie si zodpovednosti človeka, aby konal dako dobrý šafár Boží a pamätal, že aj z pozemského šafárstva budeme raz vydávať počet pred súdnou stolicou Kristovou. Napokon spievajme slovami známeho kresťanského chorálu:
Nuž Bohu ďakujme srdečným spevom všetci,
veď On nám každý deň, potrebné dáva veci.
On od narodenia, bol s nami, chránil nás,
otcovsky zachoval, z milosti doteraz. Amen. (ES 350, 1)
Poďakovanie za úrody zeme – Prietrž 2017 – Ľubomír Batka st.
Slovak