“Potom sa pohol Mojžiš s Izraelom od Červeného mora a vyšli na púšť Šúr; tri dni išli po púšti a nenašli vodu. Tak prišli do Máry, ale v Máre nemohli piť vodu, lebo bola horká. Preto sa menuje Mára (Horkosť). I reptal ľud proti Mojžišovi: Čo budeme piť? I volal k Hospodinu o pomoc a Hospodin mu ukázal drevo; on ho hodil do vody a vody osladli. Tam dal ľudu ustanovenie a právne predpisy a tam ho skúšal. – Potom prišli do Élimu; tam bolo dvanásť vodných prameňov a sedemdesiat paliem. Tam sa utáborili pri vodách”. ( 2 M 15, 22-25, 27 )
V predjarnom a jarnom období je na Slovensku všade vody dosť. Okrem topiaceho sa snehu a jarných dažďov máme aj bohaté zdroje podzemných vôd. Každý kraj a lokalita má svoje známe pramene a studničky. V dávnej minulosti patrilo k jarným zvykom otváranie, či odomykanie studničiek. Na susednej Morave sú dnes viaceré združenia, ktoré sa k tejto praxi vracajú. Je pozostatkom ľudového folklóru, podobne ako na Slovensku bolo a je vynášanie, alebo pálenie Moreny. Morena patrila medzi bohov a bohyne starých Slovanov v čase pred prijatím kresťanstva. Vládu bohyne zimy, Morenu, vystriedalo na jar panovanie bohyne Lady a Vesny.
Do slovanského Olympu okrem hlavného boha Perúna, boha hromu a blesku, patril aj boh vetra Stribok, ktorý mal ženu Meluzínu. Významný bol i boh ohňa a rodiaceho sa slnka Svarog a boh domácnosti Škratec, z ktorého ostal iba malý bôžik, zvaný Škriatok. Boh sily, plodivosti a dobytka bol Tur, ktorému boli zasvätené sviatky Turíce so zvieraťom turom. Pozostatky jeho uctievania zostali u nás vo viacerých menách obcí ako sú: Turie Pole, Stará Turá,alebo Turá Lúka.
Podobne ako na iných miestach, aj k naším slovenským vodám patrili aj božstvá. Každá rieka, ba každý potok mal svojho boha Vodníka, ktorý si bral za ženy Rusalky, ktoré boli duchmi vôd, riek a potokov. Táto viera vo vodné božstvo bola tak silne zakorená, že zberateľ starých ľudových príbehov, evanjelický farár Pavel Beblavý, zaznamenal ešte koncom 19.storočia rozprávanie o vodníkovi v riečke Myjava, pretekajúcou cez obec Podbranč, ktorý tu vraj stiahol a utopil istého furmana Kadlečíka i s koňmi zapriahnutými vo voze.
Vráťme sa však k biblickéu príbehu a zastavme sa pri vodnom zdroji s názvom Mára. Tri dni po slávnom prechode Izraelcov cez Červené more, kde ľud SZ spoznal predivnú Božiu moc a pomoc, prechádzali púšťou Šúr. Zásoby vody ktorú si niesli, sa na púšti rýchlo minuli. Napokon sa síce dostali k vodnému prameňu, ale zistili, že voda je tu pre nich nepoužiteľná. Prečo? “Nemohli piť vodu, lebo bola horká. I reptal ľud proti Mojžišovi”. Vtedy Mojžiš volal k Hospodinu o pomoc a On mu ukázal východisko.
To, čo mal Mojžiš na Boží pokyn urobiť a aj urobil, mohlo by sa na prvý pohľad javiť ako určitý druh mágie, alebo čarovanie. Ale biblický svedok toto povedať nechce. Ani nechce naznačiť, že drevo, ktoré Hospodin prikázal hodiť do vody v Máre mohlo svojou sladkosťou zmeniť chuť vody, aby bola použiteľná na pitie.
Čakali by sme, že Boží príkaz Mojžišovi tu bude podobný, ako pri Červenom mori, keď mal nad ním zdvihnúť svoju palicu. Podobne aj neskôr, keď v putovaní do Kanaánu pokračovali cez púšť a opäť nemali vodu, Mojžiš na Boží pokyn udrel palicou do skaly, z ktorej vyrazil prúd čerstvej vody.( 2 M 17) Nič podobné sa v Máre nedialo a predsa mala táto skúsenosť veľký význam pre ich ďalšiu cestu.
Nepochybne išlo o to, že každý vodný zdroj ku ktorému prišli bol v tomto čase a v tomto priestore Egypta a Kanaánu zasvätený nejakému božstvu, ktoré tu obyvatelia oáz, alebo pútnici uctievali. Také božstvo sa tu vzývalo a jemu sa ďakovalo za vzácny dar životodarnej vody. To, čo bolo na ceste k slobode nebezpečné a zvodné, nebola iba telesná námaha pútnikov. Pre vyslobodený ľud Boží tu bola aj hrozba pokušenia a zvodu pripojiť sa ku niektorému z mnohých vtedajších náboženských kultov a lákavým ceremóniam. Nepochybne aj drevo, ktoré sa spomína v tomto texte, bol posvätný stĺp, ktorý patril nejakému baálovi, ktorý bol v Máre uctievaný. Nebezpečenstvo výmeny viery v Hospodina za vieru, ktorá sa v Máre vyznávala a zachovávala, bolo veľké. Takýchto zvodov a lákadiel čakalo na Izrael ešte mnoho. Urobiť kompromis vo viere v Hospodina, ktorý svoj ľud v Egypte “stvoril” a potom vykúpil, by znamenalo spáchať duchovnú zradu.
Keď neskôr ľud Izraela prišiel do Kanaánu a usádzal sa v krajine, prišli aj silné vonkajšie tlaky. Rodina sudcu Gideona duchovne kolaborovala s Midjáncami. Gideon vtedy dostal od Hospodina podobný pokyn.”Zbúraj Baálov oltár, ktorý patrí tvojmu otcovi, a ašéru, ktorá je pri ňom, vytni! Postav oltár Hospodinu, svojmu Bohu…” ( Sd 6, 26) To si vyžadovalo odvahu a vieru. Gideon to dokázal.
To isté urobil aj Mojžiš v Máre, keď ono “drevo” hodil do vody a nepoklonil sa miestnemu božstvu. Mojžiš prosil a ďakoval len Hospodinu. Dal svojmu ľudu jasný príklad a ľud tu získal prvú skúsenosť v duchovnom zápase, ktorý ho čakal. Hospodinove ustanovenie, ktoré tu bolo dané ľudu, bolo neskôr potvrdené zmluvou na Sínaji. Prvé prikázanie Desatora je však jasné a nemenné už v Máre: Nebudeš mať iných bohov okrem mňa!
Že pokušení a zvodov opustiť Hospodina i duchovných zápasov čakalo Izraelcov ešte veľa, naznačujú jasne aj ďalšie verše Písma. “Potom prišli do Élimu; tam bolo dvanásť vodných prameňov a sedemdesiat paliem”. Ktorým konkrétnym božstvám v Élime boli tieto pramene zasvätené sa v Biblii nehovorí, ale iste išlo o miesto pre pohanov významné. Dvanásť prameňov a pri nich sedemdesiat paliem tvorilo posvätný háj, kde pokušenie zabudnúť na Božie milostivé skutky bolo enormné.
Naše pôstne zastavenie pri vodách v Máre nás upozorňuje na trvalé a aktuálne zvody pokušenia, ktoré hrozia aj nám. Pokušením nie je iba bezbožnosť sveta, ale aj každá falošná viera, povera a oslava božstiev, či už majú meno stvorených vecí, alebo človeka. Nebezpečenstvom pre nás kresťanov nie sú ľudové a folklórne tradície, ale taký spôsob života, ktorý umenšuje, podceňuje, alebo zabúda na milostivé skutky Božie. Ten najväčší sa spája s drevom kríža Kristovho, ku ktorému vzhliadajme s trvalou dôverou a vďakou.
Ľubomír Batka st.
Slovak