Za bratom farárom ThB.Pavlom Proksom

Za bratom farárom ThB.Pavlom Proksom

Za bratom farárom ThB. Pavlom Proksom

* 3.novembra 1919 v Malom Záluží          +18.12.2016 v Holíči

“Ty súď ma, Bože, v bolesti
prikry ma svoju velebou
opustím hriech i neresti,
idem pokorne za Tebou”.

Štvorveršie z básne brata farára ThB. Pavla Proksu napísanej desať rokov pred jeho smrťou dokazuje, že bol na svoj skon už dávno pripravený, lebo vedel v koho uveril, komu patrí v živote i v smrti. Po smrti jeho manželky Anny rod. Fuskovej, ktorá mu bola vernou pomocou od Hospodina, s ktorou bol viac ako 71 rokov spojený manželskou láskou a oddanosťou, v hĺbke duše vyznával s apoštolom Pavlom: ”Tiahne ma to z oboch strán: Túžim už umrieť a byť s Kristom a to by bolo iste omnoho lepšie”. (  Fil 1, 23 )

Obdarený dlhým životom v časnosti, bol skutočným kmeťom nielen v Myjavskom senioráte, ale v celej našej cirkvi. Výstižne to vyjadril v pohrebnej kázni brat farár Ivan Eľko z Nitry, keď povedal:

 ” My všetci si uvedomujeme, že lúčiť sa s Pavlom Proksom znamená mať pred sebou storočie života jedného človeka a jednej rodiny. Ďalej to znamená mať pred sebou jedno storočie dejín našej drahej Evanjelickej cirkvi tak, ako sa odohrávali v ich celku, v tomto  senioráte, či v tomto malebnom kúte Záhoria”. 

     Jeho skon v predvianočnom čase nás smútkom naplnil aj preto, že ho Pán povolal iba deň po skone Branislava Kolényho, jeho dlhoročného spolupracovníka v oltárnej službe, dôverného priateľa a niekdajšieho milého spolubrata v susednom zbore častkovskom.

Aj pohrebná rozlúčka v kostole v Holíči nasledovala hneď na druhý deň po rozlúčke v Častkove.

 Brat Pavel Proksa sa narodil v Malom Záluží. Jeho rodičia boli roľníci. Okrem chleba každodenného prijímal doma aj duchovný pokrm zo starodávnej Postily Martina Filadelfa Zámrského z roku 1592 a z Cithary sanctorum J. Tranovského. Prvé školské roky absolvoval v rodisku a následne osemročné gymnázium v Nitre. Ako gymnazista sa zaujímal o prírodné vedy, ale po maturite sa rozhodol, ako aktívny člen SEM, pre štúdium teológie na EBF v Bratislave. Ordinovaný bol 27.6.1943. Ešte počas štúdia teológie v rokoch 1942/43 pôsobil ako duchovný správca Letoviska SEM v brezovskej Matejkovej. Na Brezovej začínal ako kaplán aj svoje kňazské poslanie, ktoré pokračovalo v Nových Sadoch, Turčianskom Sv.Martine, Bratislave a Piešťanoch. Od 1. júla 1945 administroval opustený cirkevný zbor v Košariskách – Priepasnom, z ktorého odišla veľká skupina rodákov do Mischdorfu spolu so svojím farárom Š.Bojnákom, kde založili CZ Nové Košariská, dnes Dunajská Lužná. V Košariskách – Priepasnom bol po zložení kňazskej skúšky zvolený 9.decembra 1945 za riadneho farára. 

Vo svoje poslednej knihe: So šťastím bych sa delil  – Kamienky košariskej mozaiky v úvode spomína aj na svoje tunajšie korene, pretože matka pochádzala z krajnianskych Vápeniek. Stará matka jeho manželky pochádzala z kopaníc u Šindleov a na Košariskách chodila do školy s Milanom Rastislavom Štefánikom. Tieto korene i dôverná znalosť života a odkazu M.R.Štefánika ho natrvalo spojila s týmto krajom i zborom. Toto spojenie trvalo až do konca jeho života. Počas desaťročného pôsobenia sa v zbore naplno venoval kazateľskej i misijnej činnosti.

Patrím k tým, ktorí chodili do “Záhradky Pánovej “ ktorú tu viedli manželia Proksovci na fare pre deti. Brat farár bol prísny, ako niekdajší kňaz Pavol Štefánik, ale aj láskavý a verný dušpastier. Okrem pastierskej služby pustil sa s odvahou a elánom s cirkevníkmi do generálnej opravy kostola. Bolo to v ťažkých, povojnových časoch. O tom, čo všetko museli prekonať a vykonať, ale aj o Božej milosti a pomoci rozpráva podrobne a pútavo Pamätnica posvätenia chrámu ev.v. v Košariskách- Priepasnom, ktorú zostavil a ktorú CZ vydal v r. 1948. Je v nej zachovaná aj jeho burcujúca kázeň na pamiatku posvätenia chrámu v roku 1946 v Národnom dome, uprostred “budovania hradieb Siona”. Príkladom a priam mottom nielen nasledujúceho obdobia, ale celej jeho duchovnej služby stal sa odkaz z prvej kázne Pavla Štefánika z 22.1.1871, povedanej na základe Efez. 2, 19-22, odpovedajúci na otázku, “akým spôsobom túto novozaloženú cirkev privedieme k vzrastu a rozkvetu:

1. ak budeme mať vieru, ktorá hory prenáša,

2. modlitbu, ktotá nebo preráža,

3. horlivosť, ktorá obete prináša.

 Ešte mnoho raz, nielen v mladíckej zanietenosti, ale aj v zrelom  veku, až do staroby a šedín, takto verne a neochvejte hovoril, kázal, konal a dokazoval sa zvečnelý brat. V roku 1949 bol dekanom v Nitrianskom senioráte, neskôr zapisovateľom a pokladníkm SPK a predsedom seniorálnej Podporovne. Po desiatich rokoch prešiel v roku 1955 z Košarísk do Holíča. Tu pokračoval v práci na Pánovej vinici, nadväzujúc na takmer 80 ročnú prácu Boórovcov, Jána Jaromíra Boora a jeho syna Petra. Bolo to v dobe, keď sa stále stupňoval tlak ateizácie a socializácie. Mestské prostredie prinášalo nové výzvy, ale aj ťažkosti, ktoré statočne a neohrozene prekonával. V rokoch 1958-1964 bol konseniorom MyS.

Bol človek hlboko zbožný, nekonfliktný, ale pritom zásadový a charakterný. Odvážne čelil upodozrievaniu, udavačstvu a tlakom v duchovno náboženskej oblasti. Vo svojom misijnom úsilí a zanietení nepoľavoval. Jeden dôkaz hovorí za všetko: v mestskom prostredí udržal vyučovanie náboženstva v školách, i keď v obmedzenom počte. To sa v tomto období dialo nepretržite iba v troch zboroch seniorátu. Bol aktívny v pastorizácii, pravdivý a verný v hlásaní evanjelia. Mravnosťou a osobnou statočnosťou oslovil mnohých. V  gratulačnej reči k 50-ke, povedal senior, neskorší biskup ZD Rudolf Koštial aj takéto slová: ”Takmer sa ani veriť nechce, že tento horlivý, taký svieži a energický brat, vždy zapálený za krásnu cirkev Božiu a vždy hotový podporiť všetko, čo je k dobru cirkvi a Božiemu ľudu už má tiež päťdesiat rokov. V jeho vzorne spravovanom zbore holíčskom cítiť jeho cieľavedomosť a sviežosť ducha. Výučba a výchova konfirmandov a školskej mládeže je na vysokej úrovni, spolupráca s bratom dozorcom a celý presbyterstvom je taká prirodzená, silná a pôsobivá, že celý zbor má z toho osoh a radosť. Cirkevná ústava má v bratovi Pavlovi Proksovi veľkého znateľa a zástancu, v Symbolických knihách a v Písme svätom má takú záľubu, že jeho duch mu prenikol do samej dreni. Túži po obnove cirkvi, aby mohla ešte lepšie slúžiť a skvieť sa aj tomuto pokoleniu. Jeho presná znalosť veci a nefalšované priamosť vzbudzujú úctu. Šesť rokov vykonával funkciu konseniora Myjavského seniorátu a osvedčil sa ako svedomitý a iniciatívny muž, na ktorého integritu a vernosť prijatým zásadám sa možno plne spoľahnúť”. 

 

Tak ho poznali kňazi i členovia cirkvi nielen v roku Dubčekovej jari, ale aj neskôr a taký zostal až do konca svojho aktívneho pôsobenia v CZ Holíč. Aj v širšom spoločenstve cirkvi je známa jeho kázeň na VZ obnoveného Združenia evanjelických duchovných v roku 1990 v Piešťanoch. Kto iný, ako on mal a mohol takto prehovoriť a s čistým štítom sa postaviť pred kňazstvo ECAV.

Tento odkaz je trvalo platný aj dnes, pretože je založený na apoštolskom slove: “Žite tak, ako je hodné povolania, ktorým ste boli povolaní…”( Ef 4,1)

 

Štátny súhlas k voľbe do vyšších grémií síce nezískal, skôr sa ho snažili umlčať. On však zostával vždy morálnou autoritou v kruhu bratov. Ani cirkevná vrchnosť počas “normalizácie” nemala odvahu oceniť jeho duchovné a morálne kvality. Prat Pavel Proksa však nebol “ nedbalý vo svojej práci”. Svoje postoje zverejňoval prostredníctvom cirkevnej tlače vo všetkých cirkevných časopisoch. Od roku 1938 až do vyššieho veku uverejnil asi 240 príspevkov rôzneho zamerania. Nechýbali medzi nimi ani básne a piesne, ale aj preklady. Osobitnou láskou na celý život sa mu stala história. V  historických časopisoch publikoval 79 popularizačno-historických článkov a štúdií. Jeho precízny a erudovaný prístup ku skúmaniu histórie najmä domáceho CZ sa dokázala v jedinečnom, skoro 1500 stranovom rukopise Dejín evanjelickej cirkvi a.v. v Holíči. Dielo, z ktorého dnes i v budúcnosti môže CZ čerpať informácie, poučenie i povzbudenie. Možno povedať, že ide o ojedinelé dielo v rámci celej našej ECAV na Slovensku, v ktorom sa dokázal ako skvelý regionálny historik a nasledovník známeho holíčskeho rodáka Daniela Rapanta.

Už vyššie sme spomenuli dve vydané knihy Pavla Proksu. V tej poslednej dokázal svoj obdiv, úctu a dokonalú znalosť života a diela M.R.Štefánika. Bol preto viackrát oslovený, aby o M.R.Štefánikovi kázal, prednášal, alebo písal. Okrem toho sa rád zúčastňoval ako prispievateľ a člen redakčnej rady aj odbornej práce časopisu Záhorie v Skalici.

Histórii sa venoval aj v knihe Stánok Boží s ľuďmi (1955). Cenná knižka je Bdejte, stojte pevne vo viere – výber z diela Juraja Struhárika (2000) a najmä zmapovaná história SPK – Od Hurbana k Struhárikovi (2003). Ako prekladateľ sa podieľal na knihe Gerthrud Buschovej Povolanie (Tranoscius 1999). Je spoluautorom knihy Z dejín evanjelickej cirkvi a.v. v Skalici (1997) a autorom mnohých bibliografických hesiel. Predstavil v nich najmä osobnosti našej cirkvi. Pre holíčsku monografiu spracoval 66 hesiel známych i menej známych osobností holíčskej histórie.

 

Brat Braňo Kolény, jeho najbližší priateľ o ňom napísal v Kamienkoch košarišskej mozaiky medziiným aj takéto slová: ”Bystrý, duchovne húževnatý, so zdravým luteranizmom presiaknutý Boží služobník a pastier Božieho stáda”.

      Po odchode do dôchodku 1.9. 1999 býval s manželkou v Holíči. Zaujímal sa o duchovný život zboru a pracoval ďalej podľa obdarovania, ktoré mu poprial Hospodin. Napokon sa predsa dožil aj uznania a ocenenia zo strany ECAV. V roku 1995 dostal cenu Daniela Krmana a vo februári 2016 mu cirkev udelila Cenu Leonarda Stöckela za celoživotné dielo.

 22.12.2016 sme ho odprevadili k večným Vianociam. Do ticha pred Hospodinom Pánom, v ktorom vyslovujeme úctu a vďaku zvečnelému, zneje jeho verš:

Tu stojím pred Tebou
slávou i velebou,
ó, Bože svätosti
a spravodlivosti…

Ty sa ma nevzdávaš,
lež pri mne zostávaš
i v mojej krehkosti,
Studnica milosti.

Drahý môj Ježiši,
Baránok najtichší,
do Tvojich svätých rán
s dôverou sa oddám.


Ty si ma privinieš,
keď svet súdiť prídeš
s poslednou velebou
Ticho som pred Tebou.

Ľubomír Batka st.

Komentovať