R 1,14 -17: “Dlžníkom som Grékom aj Negrékom, múdrym aj nerozumným, a tak hotový som aj vám v Ríme zvestovať evanjelium. Veď ja sa nehanbím za evanjelium (Kristovo): lebo mocou Božou je ono na spasenie každému veriacemu, predne Židovi, (potom) aj Grékovi. Zjavuje sa v ňom zaiste spravodlivosť Božia z viery pre vieru, ako je napísané: Spravodlivý bude žiť z viery”. Amen
Z Božej milosti vstúpila naša Evanjelická cirkev augsburského vyznania na Slovensku v roku 2017, spolu s ostatnými evanjelickými cirkvami vo svete, do jubilejného roku, ktorý nám prináša 500. výročie začiatku reformácie Dr.Martina Luthera. Je to pre nás evanjelikov vzácna príležitosť predovšetkým k dobrorečeniu Hospodinu za Jeho milostivé vedenie od počiatku reformácie až dodnes. (Ž 103, 1- 2) Osobitne dobrorečme Hospodinu za pomoc, ochranu a požehnanie našej cirkvi v historicky zložitých a pre našu cirkev veľmi ťažkých obdobiach protireformácie. Lebo iste platí aj o reformačnom diele a úsilí slovo Písma svätého: ”Keby nie Hospodina, ktorý bol s nami, keď ľudia povstávali proti nám, tak by nás boli zaživa pohltili, keď vzbĺkol proti nám ich hnev” (Ž 124,2-3)
O úcte k svätým
V našej cirkvi síce nemáme žiaden úrad, ktorý by vyhlasoval oficiálne aspoň mučeníkov našej cirkvi za svätých. To však neznamená, že by sme na našich reformátorov, mučeníkov, trpiteľov a verných svedkov mali zabudnúť a nekonať podľa toho, čo Augsburské vierovyznanie pripomína v 21. článku O uctievaní svätých: “ O úcte k svätým učíme, že si svätých máme pripomínať, aby sme tým posilnili našu vieru, keď vidíme, ako dosiahli milosť a ako im pomohla viera. Okrem toho si máme z ich dobrých skutkov vziať príklad každý vo svojom povolaní”. Preto môžeme právom povedať, že si našich reformačných otcov, počnúc Martinom Lutherom a Filipom Melanchtonom i ďalších pripomínať máme. Rovnako aj tých, ktorí u nás na Slovensku niesli neohrozene zástavu reformačného objavu a učenia. Zároveň chceme za nich Pánu Bohu aj ďakovať.
Pripomínať si máme aj tých, ktorí sa počas nasledujúcich rokov a storočí postavili do ich šľapají. Našu úctu a vďačnosť si plne zasluhujú osobitne tí, ktorí sa dokázali ako verní a poslušní Boží služobníci a služobnice aj vtedy, keď “prišlo na rod i majetok, česť, hrdlo, dom…”. ( ES 262,4) Slovami listu Židom môžeme povedať, že “ nemáme kedy rozprávať o všetkých, ktorí konali spravodlivosť a dosahovali zasľúbenia” ( Žd 11, 32), aby sme tým posilnili našu vieru a od ktorých si môžeme vziať príklad v našich povolaniach. Spomeňme však aspoň niektorých.
Svedkovia viery na Slovensku a ich údel
Vo Wittenbergu, v zámockom chráme, kde sú pochovaní Luther a Melanchton, sú aj busty najvýznamnejších európskych reformátorov. Slovensko je tam zastúpené bustou bardejovského učiteľa, žiaka Lutherovho a Melanchtonovho, Leonarda Stöckela. Bol skvelým učiteľom v reformačnom duchu a vydavateľ prvej tlačenej knihy u nás, Malého katechizmu M.Luthera. K prvým zvestovateľom čistého evanjelia na Slovensku patria známe osobnosti počnúc od Juraja Leudischera a Vavrinca Serpiliusa, ktorí už od r.1522 rozosievali evanjelium na Spiši. V Kremnici pôsobil osobný priateľ M.Luthera Konrád Cordátus, zapisovateľ Lutherových rečí pri stole. Vo Zvolene medzi prvými hlásal čisté evanjelium Ján Klein, v Liptove Ondrej Jakobei, na Orave Gašpar Kolárik, v Rajci Peter Kostka, v Bánovciach nad Bebravou Bazil Modonius, pod Bielou horou na Západnom Slovensku Ján Silván. K nim sa pripájali ďalší, ktorí sa rovnako “nehanbili za evanjelium Kristovo” a cítili sa byť dlžníkmi svojich bratov. Keď viacerí museli opustiť vlasť, z darov, ktoré z Božej milosti prijali, udeľovali aj iným národom za hranicami.
Spomeňme aspoň letmo aj zostavovateľov prvých slovenských vierovyznaní: Michala Radašína a jeho Confessio Pentapolitana (1549), štiavnického Ulricha Cubikulariusa a jeho Confessio Heptapolitana (1559), zostavovateľov Confessio Scepusiana (1569) a členov prvých evanjelických bratstiev. Spomínajme vždy na požehnané pôsobenie duchovne bohato obdarených prvých superintendentov našej cirkvi i na mučeníka Daniela Krmana a celý veľký oblak svedkov, ktorých mená poznáme. Napríklad na obete Prešovskej jatky, ale i tých, ktorých menovite nepoznáme. Boli to mnohé obete povraždených evanjelikov počas kladenia odporu mocným, keď si po celom Slovensku chránili svoje chrámy, školy, knihy i domy a boli označení za vzbúrencov a boli vraždení, ako v Turej Lúke, v Senici, v Prietrži a inde.
Za evanjelium Kristovo sa nehanbili a nechceli byť dlžníkmi svojich bratov aj mnohí svetskí činitelia, patróni, vyznavači a obráncovia evanjelickej cirkvi cez Gregora Horvátha Stančiča, Thurzovcov a mnohé iné osobnosti, ktoré podporovali šírenie Kristovho evanjelia. Zabúdať nemáme ani na mnohých evanjelických mučeníkov. Medzi prvých patrili mučeníci z Ľubietovej, upálený farár Nikolai a učiteľ Gregori v r.1527.
Už v r.1523 kráľ Ľudovít vydal 54. zákonný článok: “Všetci luteráni, ich priaznivci a prívrženci, ich sekty ako verejní kacíri a nepriatelia Najsvätejšej Panny Márie nech sú na živote potrestaní a všetkých svojich majetkov pozbavení”. Aj uhorský snem v Rákoši v r.1525 prijal povestný 4. zákonný článok: ”Všetci luteráni nech sú vyhubení, a kdekoľvek by sa našli, nielen duchovenstvom, ale aj svetským stavom nech sú bez prekážky chytení a upálení”. Dlho by sme mohli spomínať na obete bratislavských súdov, väzňov svedomia, exulantov a galejníkov reprezentujúcich generácie verných vyznavačov čistého evanjelia Kristovho.
Tí najznámejší zo známych sú však iba tou povestnou “špičkou ľadovca”, ktorú tvorili na Slovensku mnohí svedkovia a martýri . O všetkých týchto obetiach surovej protireformácie môžeme povedať, že patrili k vyznavačom toho programu apoštola Pavla, ktorý zneje z úvodných slov: “Veď ja sa nehanbím za evanjelim Kristovo: lebo mocou Božou je ono na spasenie každému veriacemu.”
Cieľ a zmysel reformácie
Osobitne treba zdôrazniť, že ani Martinovi Lutherovi a iným reformátorom, ako svedkom viery nešlo o svetskú slávu, ani o okázalé hrdinstvo. Išlo o takých služobníkov, ktorí sa za príkladom apoštola Pavla a ostatných apoštolov vedome cítili dlžníkmi spoločenstvu cirkvi, ktorej boli súčasťou a v ktorej chceli žiť a slúžiť svojimi darmi. Apoštol Pavel napísal kresťanom do Ríma, že sa ako Ježišom obdarovaný a zachránený cíti ich dlžníkom, ako aj dlžníkom mnohých iných, najmä vtedajších pohanov a kresťanov pochádzajúcich z pohanstva.
Tým nevylučoval zo zorného poľa svojej misijnej služby ani Židov, ako to napísal v ďalších vetách: ” Lebo želal by som si, aby som radšej ja bol zavrhnutý od Krista miesto svojich bratov, svojich pokrvných podľa tela”. (R 9, 3) Cítil však a poznal, že je “oddelený zvestovať evanjelim Božie o Jeho Synovi…” aj medzi inými národami. (R 1,1. 7) Menovite aj v Ríme, kde žil v tom čase naozaj pestrý konglomerát národov a národností, keďže išlo o hlavné mesto ríše. Cítil sa dlžníkom všetkých. Dlžníkom filozofiou a ľudskou múdrosťou odchovaných Grékov, pyšných na svoje dejiny a svojich filozofov, ale aj tých, ktorí boli vtedy považovaní ešte za barbarov a nevzdelancov.
Naším programom je: nehanbiť sa za evanjelium
Právom môžeme označiť Pavlovo vyznanie za programové heslo každého verného evanjelika aj pre prítomnosť i budúcnosť našej cirkvi. ”Ja sa nehanbím za evanjelium Kristovo, …”. To, že sme vstúpili do jubilejného roku reformácie by samo o sebe znamenalo len málo, ak by sme nevedeli, nechceli vedieť, alebo zabudli na Božiu milosť, z ktorej kresťanská cirkev vznikla v Jeruzaleme, v Ríme, alebo kdekoľvek inde. Cirkev jedine z milosti Božej vzniká a trvá. Tak sa máme pozerať aj na samotnú reformáciu a jej požehnanie azda vo všetkých národoch a krajinách, kde sa udiala a kde nebola zlou vôľou a mocou zničená. Boh, skrze evanjelium, z ktorého moci vzniklo potrebné očistenie a oprava zdeformovanej stredovekej západnej cirkvi konal, keď ľudia, ktorí mali poslušne konať pastierku službu ju nekonali, alebo nevedeli ako ju majú konať.
Tento svätý text apoštola Pavla z listu Rímskym kresťanom bol a zostáva programovým vyhlásením nielen Pavla, ale aj Luthera a za nimi všetkých verných evanjelických kresťanov. Tým, že sa hlásime ku Kristovmu evanjeliu ako prameňu viery, neprestávame byť členmi všeobecnej kresťanskej cirkvi. Práve naopak. Naším vyznaním je to, čo nielen Pavol, ale aj apoštol Peter a iní vyznávali: “A nieto spasenia v nikom inom, lebo nebolo dané pre ľudí iné meno pod nebom, v ktorom by sme mali dôjsť spasenia”. (Sk 4,12) Preto aj Peter a Ján “neprestali deň po deň učiť v chráme a po domoch a zvestovať evanjelium Ježiša Krista”. (Sk 5,42)
Článok AV o ospravedlnení je pravdivý
Naše spoločenstvo s nebeským Otcom je založené na Jeho milosti, ktorá je základom všetkého a tak aj nášho spasenia. Augsburské vierovyznanie o tom hovorí takto: “Veríme…že sme spasení a ospravedlnení jedine z Božej milosti, Kristovými zásluhami, ktoré prijímame vierou.” Tu však treba zdôrazniť a pripomínať vždy nanovo, že aj viera je iba vtedy pravou a spásonosnou vierou, keď je darom Ducha Svätého. Darom z neba od Otca. Spásonosná viera nie je niečo, čo pochádza z človeka, z ľudského rozumu, úsilia, alebo snaženia. Preto apoštol Pavel a za ním každý kresťan poznáva a vyznáva veľkosť a hodnotu Božej milosti, ktorá stojí na počiatku všetkého, čo smeruje k životu a k jeho záchrane. Evanjelium je rečou a správou o tomto Božom milostivom príklone k svetu a k človeku. Evanjelium nie je nejakou prázdnou proklamáciou, ale vpravde mocou Božou. Mocou, ktorá prekonáva moc zlého, moc hriechu i smrti a tvorí nový život a daruje i život večný. V evanjeliu sa ukazuje Božia spravodlivosť, ktorá prijatá vierou znamená ospravedlnenie a záchranu hriešnika.
Čo je našou úlohou dnes
Našou úlohou je nehanbiť sa za evanjelium a zvestovať ho v chrámoch i v našich domácnostiach. Lebo “viera je z počúvania a počúvanie skrze slovo Kristovo” (R 10,17). Nie viera znamená záchranu, ale tú nám daruje Ten, ktorý je obsahom tejto viery, Pán Ježiš Kristus. On spásu vykonal a daruje hriešnemu človeku. On koná pre nás a my v dôvere smieme Jeho konanie prijať. To sa deje skrze zvestované slovo evanjelia, ale rovnako aj v Jeho sviatostiach, v slove viditeľnom. Je prítomný a konajúci vo svojej svätej Večeri a On koná aj v svätom Krste. Ide o ničím nepodmienené Božie konanie. O nezaslúženú milosť, ktorú však smieme s vďakou a dobrorečením prijať. “Všetci totiž zhrešili a nemajú slávy Božej, ale ospravedlnení bývajú zdarma z Jeho milosti, skrze vykúpenie v Kristu Ježiši”. (R 3,23-24)
Dnešné problémy vo svetle viery
Budeme sláviť vzácne jubileum, ale vieme aj o mnohých našich bolestiach, slabostiach a problémoch v cirkvi, v rodinách i v osobnom živote. Kto je našou pomocou a našou nádejou? Na koho sa chceme oprieť my? Apoštolské slovo aj dnešným generáciam ľudu Božieho pripomína, že práve evanjelium je mocou Božou. S ňou smieme aj my počítať, aby sme sa príliš neznepokojovali tým, čo je dnes zlé, slabé a vlažné. “Ospravedlnení teda z viery máme pokoj s Bohom skrze svojho Pána Ježiša Krista”.(R 5,1) Obávame sa nízkych a dnes klesajúcich počtov duší v zboroch? Nechcime sa spoliehať na počty a z nich plynúce výhody v spoločnosti, ale dôverujme Pánovi a moci jeho evanjelia. Dávid trval na presnom sčítaní bojovníkov a počínal si nerozumne. Zhrešil a mal výčity svedomia. (2 S 24,10) Znepokojuje nás nevraživosť sveta, strata privilégií, ktoré niekedy cirkev mala, alebo odluka spoločnosti od cirkvi? “Nedúfajte v kniežatá, v synov ľudských.” (Ž 118,8-9) Nemali by sme sa spoliehať ani na takú vieru, ktorou by sme chceli robiť milosť Bohu a pri tom zabúdať, že On dáva svoju milosť nám.”Hospodin milosrdný je a ľútostivý, zhovievavý a bohatý je v milosti”. (Ž 103,8) Mnohých znepokojuje a vyrušuje pokračujúca sekularizácia, ale evanjelium, ktoré je Božou mocou je také silné, že dáva a pôsobí vieru aj v srdci neveriaceho, lebo Boh vie tvoriť aj z ničoho (ex nihilo).
Lutherov príklad viery
Martin Luther neváhal aj svojmu dobrodincovi, mocnému kurfirstovi Fridrichovi Múdremu napísal aj takéto slová, keď ho varoval, aby neopúšťal Wartburg: ” Diabol vie, že by som išiel do Wormsu, aj keby tam bolo toľko diablov, ako škridiel na streche, a teraz by som cválal do Lipska, aj keby po deväť dní padali z neba vojvodovia Jurajovia. Chcel by som, aby ste vedeli, že do Wittenbergu prídem pod ochranou vyššej moci, než je Vaša milosť. Nežiadam od Vás, aby ste ma chránili. Skôr ochránilm ja Vás ako Vy mňa. Ak pomýšľate na to, že ma ochránite, neprídem. Tento prípad nemá riešiť meč, ale Boh,…”.
Tak ako apoštol Pavol, aj Martin Luther plne dôveroval v moc čistého evanjelia. ( R 1, 4) V ňom je aj naša nádej pre budúcnosť. Pre budúcnsť našej evanjelickej cirkvi, našich rodín, ale aj pre našu spoločnosť, spoločný Európsky dom pre všetky národy sveta. Týmto všetkým sme aj my dlžníkmi. Len aby sme evanjelium nezamieňali za zákon a aby sme sa ani dnes, ani v budúcnosti za evanjelium Kristovo nehanbili. Vždy totiž platilo a bude platiť aj pre budúcnosť, že “evanjelium je Židom pohoršenie a pohanom bláznovstvo”. ( 1 K 1, 23) Aj dnešná cirkev a v podstate každý kresťan je však dlžníkom všetkých ľudí. Nehanbime sa tento dlh splácať vernou zvesťou Kristovho evanjelia, ako nás k tomu pozýva aj nábožný pevec Juraj Tranovský:
“Všetci, ktorí milujete
večné evanjelium
a pridŕžať sa ho chcete,
naplniť ním cit i um,
budujte na tej skale:
na Kristu, Jeho učení,
tak obstojíte stále
a budete oslávení. Amen (ES 278,1)
Pre Tranovský evanjelický kalendár 2017 – Ľubomír Batka st.
Slovak