Keď niekto prespí kázeň v kostole, to ešte nemusí byť niečo zlé. Horšie je, keď niekto prespí celý cirkevný rok a preto si ani nevšimne, že sa začal nový. Najhoršie je, ak niekto duchovne prespí mnoho rokov. Keď telesne žije, ale zostáva duchovne neprebudený. Nežije z viery a neveselí sa v nádeji z Kristovho príchodu. Oslovenie, ktoré opakovane zaznieva na začiatku adventu preto zneje: Bdejme!
Služby Božie už v prvú adventnú nedeľu s typickými advetnými piesňami a nápevmi, počnúc od Kýrie, sú príjemným budíčkom. Advent nie je len časom prípravy na Vianoce, ale už sám osebe je časom jedinečným, cenným a požehnaným. Platí totiž rovnica: aký advent, také Vianoce. Ak niekto advent duchovne prespí, sotva sa zobudí z duchovných driemot na Vianoce a obyčajne prespí aj tie. Návšteva štedrovečerných služieb Božích na tom obyčajne veľa nezmení. Ak sa nám však stane advent časom vzácnym, radostným a posvätným, také budú aj sviatky, v ústrety ktorým kráčame.
Cirkev preto nemá byť šípkovou Ruženkou, ktorá spí tvrdým spánkom zakliatej panny. Cirkev a jej živé ratolesti majú duchovne bdieť a pripravovať sa s radostným vzrušením na príchod svojho Ženícha. Tak, ako oné rozumné družičky z podobenstva. Duchovná bdelosť a pohotovosť v advente preto nemá byť iba nervóznym blúdením po obchodoch, i keď sa predsviatočnému zhonu nevyhne ani kresťan.
Aký teda má a môže byť adventný čas nás kresťanov? Výstižne o tom hovorí apoštol Pavel v známom texte: “A toto čiňte, keďže vidíte príhodnú chvíľu, že vám je už čas prebudiť sa zo sna. Lebo teraz je nám spasenie bližšie, ako keď ste uverili. Noc pokročila, deň sa priblížil. Odložme teda skutky tmy a oblečme sa do výzbroje svetla. Ako vo dne slušne choďme, nie v hodovaní a opilstve, nie v smilstve a chlipnosti, nie v sváre a závisti. Ale oblečte sa v Pána Ježia Krista a o telo sa nestarajte (tak, aby vznikali v ňom) zlé žiadosti.” (R 13, 11-14)
Advent je príhodným časom duchovného prebudenia, keď máme na Pánov príchod pamätať, zo skutkov tmy sa spamätať a slávnostné rúcho si prichystať. Zo skúsenosti vieme, že adventný čas veľmi rýchlo preletí. Ani sa nenazdáme a na dvere našich príbytkov zaklopú, od nášho detstva milované sviatky lásky a pokoja. Duchovné prebudenie začína tam, kde si človek uvedomuje, že Pán času, Kráľ kráľov a Pán pánov je “Ten, ktorý je, ktorý bol a ktorý príde”. ( Zj 1, 8)
Spravidla hovoríme o príchode Pánovom v tom zmysle, že On je ten, ktorý už prišiel. Myslíme tým Jeho prvý príchod, keď “si ustlal v jasliach” a Jeho prvým odevom boli chatrné plienky. Prišiel, aby všetkým ponúkol dar Božej milosti. Nikoho neohrozoval, ani neurazil. Trstinu nalomenú nedolomil a tlejúci knôt neuhasil. Napriek tomu, že “do svojho vlastného prišiel a jeho vlastní Ho neprijali”. (J 1,11)
Adventný čas aj nám kladie otázku: Ako sme Ho prijali my? Bolo by krátkozraké, odpovedať v tom zmysle, že my sme neboli vtedy tam v Betleheme, ani vtedy, keď vchádzal do Jeruzalema na osliatku ťažnej oslice. Otázka je to naliehavá, lebo Pán Ježiš je Ten, ktorý prichádza neprestajne. Jeho príchod je príchodom veľmi aktuálnym, pretože prichádza k človeku i vo svojom slove a vo sviatostiach. Osobitne a jedinečne v dare svojej svätej Večere, ktorá sa v advente častejšie ako inokedy prisluhuje. Prijímame ho?
Ak áno, potom ani Jeho druhý príchod v sláve a moci nie je nijakým strašiakom, alebo hrozbou. Napriek tomu, že pre Ním pokľakne každé koleno, veriaci kresťan tak robí už dnes a s radosťou a vďakou to urobí aj potom. Nie preto, že musíme, ale preto, že chceme. Chceme Ho vyvyšovať a naveky Jeho menu dobrorečiť.
Preto s príchodom adventu, i keď sú u nás dni krátke a rýchlo sa zmráka, neukladajeme sa na zimný spánok, ako to robí príroda, ale na Pánov príchod pamätajme. Ak o prvom príchode Pánovom platí Pavlovo slovo, že je to chvíľa, keď “sa zjavila milosť Božia spásonosná všetkým ľuďom”, je takou dobou aj advent, do ktorého vstupujeme. Čas ktorého sme sa dožili, je časom novej Božej milosti, pretože sa naša spása a záchrana opäť priblížila.
Advent, ako príhodný čas duchovného prebudenia znamená aj to, že sa máme zo skutkov tmy spamätať. Je tu čas povstať k novému pohybu, k novým krokom proti zlu a hriechu. V duchovnom živote kresťana sa má dokázať, že hriechy, ktoré možno právom nazvať “skutkami tmy” vedome opúšťame. Tým dávame najavo, že Ješiš je naším Pánom. Starý pohanský štýl života nemá parazitovať v cirkvi, ani v našich rodinách. Preto apoštolské napomenutie znie: “Ako vo dnes slušne choďme”! Čo je teda slušné a Pánovi milé? A čo je, na druhej strane, neslušné a čo Pán nemá rád? Je to život “v hodovaní a opilstve, v smilstve a chlipnosti, v sváre a závisti”.
Toto nie sú iba slová. Sú to skutočné skutky tmy. Sú totiž duchovným otroctvom, v ktorom sa mnohí ocitli a uviazli. Vieme, koľko biedy, koľko hanby, koľko rozkladu a rozvratu zväzkov lásky spôsobili a spôsobujú. Kde človeka spútajú svojimi povrazmi, prinášajú skutočné otroctvo, biedu, bolesť a zármutok. Pán Ježiš ich necháva apoštolským slovom pomenovať nie preto, aby nás zahanbil, alebo aby moralizoval, ale preto, aby nám pomohol dostať sa zo všetkých takýchto, alebo podobných okovov. Preto povedal: ”Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, ja vám dám odpočinutie”. Pretože: “Moje jarmo je lahodné a moje bremeno ľahké.” (Mt 11, 30)
To je Ježišova ponuka pre tento svet, ale aj pre nás, pre naše rodiny a pre celú cirkev. Advent je príhodným časom duchovného prebudenia, keď máme viac na Pánov príchod pamätať, zo skutkov tmy sa spamätať a súčasne si máme aj slávnostné rúcho prichystať.
Nestačí k tomu naše vlastné úsilie. Našich najväčších nepriateľov, hriech, diabla a smrť môžeme prekonať iba vtedy, ak sa “oblečieme do výzbroje svetla”. Apoštol tým myslí naše oblečenie: “ v Pána Ježiša Krista”. My smieme z Jeho milosti žiť už dnes v istote, že takto, ako na svojich synov a dcéry Božie na nás pozerá náš nebeský Otec. Ježiš sa stal Božím služobníkom, ktorý síce nehodným, ale kajúcim a do domu Otca smerujúcim deťom oblieka “nové šaty”. Môžme ich nazvať aj rúcho spravodlivosti. Po prvý krát nám toto rúcho obliekol pri svätom Krste a chce to urobiť vždy nanovo. V ňom smieme žiť a byť pripravený vojsť do slávnostného zhromaždenia nielen na Vianoce, ale aj k slávnostnému stolu v nebesiach, ktorý všetkým veriacim pripravil Otec nebeský.
Tento šat, rúcho Kristovo, sa možno niekomu javí ako nemoderný odev. V tomto prípade však naozaj platí, že “šaty robia človeka”. Svojím príchodom nám pomáha jednak k “novote života” ( R 6), k pravej ľudskosti a aj k Božiemu detinstvu. Prichádzajúci Pán vstupuje na naše prahy práve s takouto ponukou. Chce, aby sme si mohli vyzlieť to staré, všelijako a všeličím poškvrnené rúcho a ponúka nám rúcho nové, čisté a primerané Jeho svätosti, moci a sláve. Všetko to činí a chce činiť zadarmo, z milosti a svojej zachraňujúcej lásky.
Neskláňajme kolená pred rôznymi ponukami súčasných trendov, pred módnymi vzormi dnešných svetských salónov, do ktorých sa niektorí obliekli a myslia si, že sú “svetoví”. Rúcho, ktoré nám obliekol Pán Ježiš pri Krste svätom, si dajme v tomto príhodnom čase Jemu nanovo vyčistiť, zbieliť a obliecť, aby sme boli pripravený k Vianociam časným i večným.
Ľubomír Batka st.
Slovak