Z Božej vôle povolaný

 

     Po udalostiach pri Damasku sa dal Pavol pokrstiť. Práve v krste sa zrodí skutočný Pavol. O krstnej skúsenosti píše aj vo svojich listoch a robí z nej posolstvo pre všetkých. Krst je priamy kontakt s Kristovou smrťou a zmŕtvychvstaním: "Alebo neviete, že všetci, čo sme boli pokrstení v Kristovi Ježišovi, v jeho smrť sme boli pokrstení? Krstom sme teda s ním boli pochovaní v smrť, aby sme tak, ako bol Kristus vzkriesený z mŕtvych Otcovou slávou, aj my žili novým životom" (Rim 6, 3-4). Keď raz nejaký hriech prišiel v krste do kontaktu s Kristovou smrťou, potom už taký hriech neexistuje, je vynulovaný. Samozrejme, prijatie krstu nerobí človeka neschopným hrešiť. Kresťan si musí udržiavať každý deň prostredníctvom sviatostí, modlitby a skutkov milosrdenstva kontakt s Kristom. Krstom sa kresťan zaštepí do Krista, stane sa s ním jednou rastlinou. Všetko to, čo je vlastné Kristovi, zasiahne aj kresťana. Z krstu pramení naše povolanie. Je to odpoveď na Božiu iniciatívu. Túto osobnú Božiu angažovanosť zažil Pavol: "Ale keď sa Bohu, ktorý si ma už v lone matky vybral a svojou milosťou povolal, zapáčilo zjaviť vo mne svojho Syna…" (Gal 1, 15-16). Ako Boh nie je anonymný, nejestvuje ani anonymné povolanie. Boh každého volá po mene. Teraz nemáme na mysli meno v kalendári, ale konkrétne uskutočnenie povolania. V tomto smere sa Pavol menuje "povolaným za apoštola" (Rim 1,1; 1 Kor 1,1). Pavol vníma apoštolát ako obsah svojho nového mena. Kresťan okrem krstu dostáva od Boha povolanie – manžel, manželka, otec, matka, syn, dcéra, kňaz, rehoľník atď. V ňom máme rozvíjať apoštolát, zapojiť doň svoje najlepšie sily.

     Hlavným predpokladom apoštolátu je poslušnosť. Pavol vidí vzor poslušnosti v samotnom Kristovi, ktorý "uponížil sa, stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži" (Flp 2, 8). V prípade kresťana ide o poslušnosť viery. Je to totálne prijatie Kristovho evanjelia. Poslušnosť je predpokladom uskutočnenia všetkých iniciatív. Poslušnosť kresťana má byť obrazom Kristovej poslušnosti voči Otcovi. Syn prijme naplno to, čo mu povie Otec, a uskutočňuje to bez toho, žeby myslel na seba samého.

     Pavol prežíval svoje povolanie v komunite. Najskôr to bola komunita v Damasku, neskôr v Antiochii, ktorá sa stala jeho domovskou "farnosťou" a z nej podnikal misijné cesty. Potom pribudol Solún, Korint, Efez, Jeruzalem, Rím… Pavol prežíval svoje povolanie v kruhu svojich spolupracovníkov, ktorých až s úzkostlivou starostlivosťou často vymenúval v závere svojich listov. Bez Barnabáša, Akvila a Priscily, Timoteja, Sílasa, Títa, Apolla a mnohých ďalších by Pavlovo ohlasovanie asi nedosiahlo také rozmery, aké poznáme.

     Aj dnes kresťania tvoria jednu rodinu. Je dôležité, aby sme svoje povolanie neprežívali osamotení , ale v atmosfére vzájomného prijatia spoločenstva. Všetci sme potrební podľa svojich darov a služieb pre spoločné dobro. Nejestvujeme naprázdno.

                              (zdroj: "Svätý Pavol z Tarzu" – doc. PaedDr. ThDr. SSLic. František Trstenský, PhD.)