V kolíske olymliády, kultúry a ducha

V kolíske olymliády, kultúry a ducha

Olymijské hry v Rio de Janiero už dávno skončili a na mená víťazov a medajlistov sa pomaly začína zabúdať. Svetská sláva – poľná tráva. Výnimku by azda mohli tvoriť aspoň naši slovenskí medajlisti, ktorí bezpochyby podali na olympiáde famózne výkony. Panuje všeobecné očakávanie, že ich príkladom sa bude inšpirovať najmä naša mládež a časom vyrastú z nich noví úspešní olympionici.

Grécke špeciality

Ako je známe, olympijské hry majú svoj pôvod v starovekom Grécku, v tamojšej Olympii. Vrcholový športovec som nikdy nebol, ale šport ma zaujímal. Preto som mal túžbu pozrieť sa do Grécka, ktoré dalo svetu olympijské hry. Osobitne priamo do starovekej Olympie, do kolísky dnešnej novodobej športovej a spoločenskej šou nebývalých rozmerov. Sen som si splnil, ale až hodne, hodne neskôr.

Na úvod však uvediem pár slov o samotnej ceste. Let bol veľmi príjemný a zaujímavý a prebiehal v peknom počasí. Lenže z nejakého dôvodu sa stalo, že naše lietadlo muselo pristáť nie na civilnom letisku na Peloponéze, ale na letisku vojenskom. Tam síce všetko prebehlo rýchlo, ledva sme zaregistrovali pomerne veľký počet “triskáčov” ešte sovietskej výroby. Grécko má určite početné letectvo, ale či je aj bojaschopným členom EU, ťažko povedať. Udalosti, ktoré sa svojho času udiali na Cypre, nasvedčujú že asi nie.

Týmto pristátím sa však predĺžila naša cesta autobusom do príslušnej destinácie asi o dve hodiny. Niektorí reptali, ale ja som ju využil na pozorné sledovanie okolitej krajiny a bežného pracovného ruchu v mestečkách a dedinách. Peloponéz je určite veľmi zaujímavý stredomorský región, najmä pre človeka zo strednej Európy. Je pekný, ale Slovensko je krajšie. Okrem prírody, skalnatých kopcov, políčok a olivových sadov sa nedalo prehliadnúť aj množstvo kaplniek a krížov okolo ciest. Svedčia o temperamente gréckych, najmä mladých vodičov, ktorí sa rýchlou jazdou poponáhľali do neba.

Jedna vec ma však v Grécku prekvapila ešte viac. Boli to grécke domy. Rodiny v nich bývajú spravidla na prvom poschodí. V prízemí majú buď nejakú súkromnú dieľnu, prevádzku, alebo obchod. Lenže z rovnej strechy a z múrov domov všade trčali zhrdzavené roxorové tyče a prúty. Vtedy som to vôbec nechápal. Prečo dom nedostavia? Prečo takto bývajú?  Z príchodom gréckej krízy som záhade prišiel na kĺb. Nebolo to ťažké. Zhrdzavené železné tyče v skelete stavby boli znakom toho, že stavba nie je ešte hotová, že sa na nej pracuje a bude pokračovať. Zákon o dani z nehnuteľností tam pripúšťa, že z nedostavaného domu sa dane štátu neplatia. Také ľahké! Stačí dom akože nedostavať a žiadna daň sa platiť nemusí! Ak sa príslušný zákon nezmenil, tie domy tak stoja určite dodnes. Ešte šťastie, že v Grécku  málo prší. Ľudia sa neobávajú, že ich vytopí.

 

Ako som zdolal stadion v Olympii

Pekné teplé more a hotel spomínať nebudem. Viac som sa tešil na Olympiu a na možnosť zabehnúť si na pôvodnom a najstaršom štadióne sveta jednu “stádiu”. Dĺžková miera tohoto závodišťa – jeden stadion (192 m), dala názov všetkým dnešným športovým stánkom, z ktorých sa stali: štadióny. Na samotný štadión vedie brána borcov. Kúsok od nej je známy hájik, kde “vestálky” zapaľujú aj dnes od slnečných lúčov olympijský oheň. Na bránu nadväzujú múry, na ktorých sú vytesané mená víťazov jednotlivých olympiád. Bolo veľkou prestížou, keď sa niekomu podarilo zvíťaziť v niektorej z vtedajších ôsmych disciplín, alebo sa stať celkovým víťazom. Ešte viac ma však zaujal iný múr, pomerne dlhý, tiež popísaný mnohými menami. Bol to múr hanby, na ktorom boli zvečnené mená tých, ktorí sa dopustili podvodu, alebo nečestnosti pri bojovom zápolení. Táto skvelá myšlienka by iste mala svoj význam aj dnes. Nielen pri športových štadiónoch, ale aj pri parlamente a iných stánkoch verejnej služby, a to nielen v Grécku! Len, kde by sme vzali toľko mramou, aby pre všetkých kandidátov bolo dosť miesta?

Na druhej strane pred štadiónom stál pôvodne chrám gréckeho boha Dia. V ňom bola Diova socha od známeho sochára Feidiasa, ktorá patrila k siedmym divom sveta. Bola vysoká 12 – 13 metrov. Socha bola neskôr prenesená do Atén, kde pri požiari zhorela, pretože bola síce pokrytá zlatými šupinami, ale vyrezaná bola z olivového dreva. Chrám zdobili mohutné dórske stĺpy. Zvláštnosťou chrámu bol plytký bazén z čierneho mramoru, ktorý bol naplnený olivovým olejom, ktorý sochu jednak konzervoval a jednak pôsobil ako veľké zrkadlo, ktoré odrážalo do chrámu slnečné svetlo, čo vyvolávalo jedinečný efekt. Dnes sú samozrejme z neho zachované len ruiny. Avšak tým, že v strede jednotlivých častí mohutných stĺpov boli diery naplnené tekutým olovom, časti týchto stĺpov sa pri zemetrasení zosunuli ako kocky domina a sú zachované vo veľmi dobrom stave. Všetky mramorové časti sú v záhrade, ktorú stráži veľa dozorujúcich žien, aby si turisti neodnášali časti kameňov domov. Keďže tento zvyk mám aj ja, trvalo mi dosť dlho než som vystriehol príhodnú chvíľu a vzal si úlomok na pamiatku.

Napokon som teda nastúpil na štart na prvom olympijskom štadióne sveta. Nedbal som na horúčavu, ani na vek, ani na kilogramy, ktoré bežca nezdobia. Bol som rozhodnutý zvíťaziť, pamätlivý slov apoštola Pavla, ktorý napísal: ” Či neviete, že tí, čo bežia na závodišti, bežia síce všetci, ale iba jeden cenu dostáva? Tak bežte, aby ste dosiahli!” (1 K 9, 24) Môžem povedať, že v tomto behu som bol na tejto olympijskej trati prvý. Lenže žiaden vavrínový veniec som nedostal. Jednoducho preto, že som tam bežal sám. Manželka mi urobila fotografickú dokumentáciu, aby som sa mohol pochváliť vnúčatám. Trať som zvládol vo vedomí slov zakladateľa novodobých olympijských hier, Pierra de Coubertina: ”Nie je dôležité zíťaziť, ale zúčastniť sa”.

 Za Pavlom na Akropole a Areopágu

Druhý jedinečný výlet v Grécku sme absolvovali v hlavnom meste Aténach. V tých Aténach, kde sa niekedy “rozhorľoval Pavlov duch, vidiac, že mesto je oddané modloslužbe”. ( Sk 17,16 ) Keď čakal na  spolupracovníkov Síla a Timotea, ponavštevoval všetky grécke svätyne.

Iste navštívil aj Aténsku Akropolu a tromi hlavnými pohanskými svätyňami a mnoho ďalších. Medzi nimi našiel aj “oltár s nápisom Neznámemu Bohu” ( Sk 17, 23 ).

Tri z nich dodnes fascinujú turistov a robia z Akropole azda najfotografovanejšie miesto na svete. Dlhodobo sa pracuje na ich rekonštruckcii. Zbytky prvého veľkého a úžasného chrámu patria gréckej bohyni Aténe. Nazýva sa Partenon. Mnohé zachované časti a sochy z kameňa a dreva možno nájsť v Britskom múzeu, kam boli v 19. storočí odvezené.

Sprievodkyňa nám ponúkla o starej gréckej antickej kultúre, staviteľstve, sochárstve i výzdobe chrámov zasvätený výklad. Bola to pani v strednom veku, ktorá študovala v Prahe a preto vedela dobre po česky. Zrejme mala aj svoje skúsenosti s povrchnosťou turistov, lebo o samotnom pohanskom náboženstve hovorila veľmi málo a temer nič o kresťanstve. Iba zbežne sa zmienila o návšteve apoštola Pavla v Aténach a dodala so zadosťučinením: “Ale Pavol tu nedosiahol nijaký úspech a nikoho nepresvedčil”. Nemohol som s ňou súhlasiť. Vyzbrojený textom zo Skutkov apoštolských a s NZ v ruke som mierne oponoval, že to nie je celkom tak, lebo Pavel tu predsa napokon mohol pokrstiť Dionýza Areopagitu, ženu menom Damaris a niektorých ďalších s nimi. (Sk 17, 34)

Tento fakt sa jej zjavne nepáčil. Keď sme prechádzali okolo Areopágu, ledva nás naň upozornila. Lenže práve túto chvíľu som si nechcel nechať ujsť. Môcť sa postaviť tam, kde Pavol pred najvyšším súdom pohanského Grécka svedčil o vzkriesení Ježiša Krista som považoval za veľkú chvíľu a osobnú povinnosť. Vybehol som po kamených schodoch na slávny Areopág. V podstate je to obyčajná skalná vyvýšenina. Tam sa vynášali najdôležitejšie výnosy a výroky, ktoré vyžadovali vernosť pravde. Výhľad zo skaly Areopágu na Atény je úžasný, ale pocit stáť tam, kde apoštol hlásal vtedy najvzdelanejšiemu ľudu evanjelium, bol ešte silnejší, ba až dojemný. Po chvíli som dobehol našu skupinu a chcel som sa podeliť so svojím zážitkom. Keďže nikto nemal záujem, venovali sme sa poznávaniu zbytkov antických chrámov. Erechtheion patril viacerým bohom a zvlášť Poseidonovi a nechýba tu ani chrám bohyne Niké. Atény patria k najväčším európskym metropolám ( 4 mil.obvateľov) a Akropola je určite pôsobivá. Aj tu platí: raz vidieť je lepšie ako sto krát počuť.

Duch Svätý na letisku

Cesta po zaujímavých destináciach znamenala aj jednu obeť. Na svätodušnú nedeľu som nemal možnosť navštíviť služby Božie a to mi veľmi chýbalo. O Grécku sa hovorí, že okolo 98 percent obyvateľstva sa priznáva k pravoslávnej, ortodoxnej cirkvi a viere. Na prvý pohľad to akosi nevidno i keď je zjavné, že vo všetkých mestečkách a dedinách je veľa kostolov a všetky pôsobia veľmi čistým a útulným dojmom. Zaujímavé je, že ich kostoly väčšinou majú na kopuliach jednoduché kríže. Čakali by sme skôr dvojkríž, alebo kríž apoštola Ondreja, na ktorom je spodné ranemo postavené šikmo.

Môj nasledujúci zážitok sa odohral pri návrate z Grécka. Bolo to na letisku a bol svätodušný pondelok. V letištnej hale som trpezlivo čakal na skupinku, ktorá robila posledné nákupy. Odprevádzalo nás niekoľko ľudí z tamojšej cestovnej agentúry. Vtedy pristúpil ku mne asi 50 ročný muž v tmavom obleku. Dali sme sa do reči a v rozhovore sa spýtal aj na moje povolanie. Povedal som mu, že som evanjelický farár. Neveriacky si ma obzeral, lebo môj turistický odev mu akosi neladil s mojím povolaním. Darmo, šaty robia človeka.

Preto ma vyzval: “Ak si pastor, povedz mi Otčenáš po nemecky!”  Trochu som zariskoval a odpovedal som: “Ja ti ho skúsim povedať v starej gréčtine!” A spustil som: “Patér hemón, hó en tois uranois…”. Chlapík neveriacky počúval a zvolal: “Toto musí počuť môj kamarát! Počkaj tu, idem ho zavolať.”  Vtedy som si s vďakou spomenul na pána prof. Karola Gábriša a povedal som si v duchu: “Možno by ste teraz mali zo mňa radosť! “ Sám som bol prekvapený, že sa mi grécky text Otčenáša po rokoch vybavil v mysli. Muž priviedol mladého, asi 30 ročného kolegu a ja som musel text Otčenáša ešte raz zopakovať. To, čo sa dialo potom, bolo priam neuveriteľné! Muži boli nadšení a povedali: “My spievame v kostole a na oplátku ti zaspievame starý hymnus.” Keď spustili sýtymi hlasmi pravoslávny chorál, zrazu sa postavili dvaja policajti v uniformách, ktorí sedeli pri východe na letiskovú plochu a s rozžiarenými tvárami sa pripojili k spievajúcim! Letištná hala sa zrazu zmenila na chrám a spev sa tu nádherne rozliehal. Za chvíľu prišiel šéf policajnej ochrany a hovoril s úsmevom svojim mužom: “Ale tu nemôžete spievať, ste v službe!”  Policajti sa nedali mýliť a chorál dospievali. Vzápätí ma objímali, ako by sme starí známi a dobrí priatelia. Tými sme sa vlastne aj stali. Ľutoval som len jedno. Že lietadlo nečaká a bol čas nástupu. S dojatím sme sa rozlúčili. Bolo mi jasné, že moja svätodušná túžba po bohoslužbe sa takto nečakane naplnila. V povznesenej nálade som vstúpil do lietadla a cítil som, že sa platí to, čo apoštol Pavel vyznal v Aténach: ”Veď On predsa nie je ďaleko od nikoho z nás, lebo Ním žijeme, hýbeme sa i trváme”. ( Sk 17, 27- 28 )

Komentovať