Život nie je prechádzkou ružovou záhradou

Tri týždne letného pobytu v slovenských horách ubehlo ako závan vetra. Cesta rýchlikom tam skončila v Mikuláši s meškaním 25 minút. Výlukové práce. Po vystúpení z rýchlika na druhej koľaji sme museli prejsť cez koľajiskovú jamu. Tá bola hlboká asi 40 cm. Vhupol som do nej pomerne šťastne. Horšie to bolo výjsť z nej . Stál som v nej  asi 5 minút a namáhal sa vystúpiť. Kdeže! Bez operadla a cudzej pomoci som to nedokázal. Pomohol mi jeden mladý muž. Aj takto myslia železničiari na seniorov!

Klimatickú liečbu som absolvoval v hoteli Sorea Máj v Liptovskom Jáne. V Jáne som bol už po tretí raz. Naostatok v roku 2012. Ale aká to zmena! Janská dolina, taká prekrásna perla  , sa za tie roky zmenila na dopravnú tepnu s hlukom osobných a nákladných áut, autobusov. Ticho cez deň rušilo aj  kosenie trávy motorovými kosačkami. Tento hluk ešte umocňoval krik detí a rev z blízkeho amplióna na kúpalisku. Vnútri hotela v halách, jedálni  a priľahlých miestnostiach boli v prevádzke televízor a hudba z rozhlasu. Keďže hotel je programovo zameraný predovšetkým na seniorov a rodičov s deťmi, užil som si detského plaču, vrieskania a kriku, búchania dverami, naháňania po chodbách a hier s výťahmi až-až. Ako ďaleko to bolo od môjho hesla TICHO lieči!

Hotel má ešte jednu špecialitku pre seniorov a postihnutých. Keďže je postavený na svahu, socialistickí projektanti boli mladí a naprojektovali až 70 schodov k vnútornému bazénu! Výborný telocvik na staré kĺby!

Späť domov som cestoval rýchlikom Dargov. Miestenku som mal do vozňa číslo 5. Vozeň bol plný cestujúcich. V Mikuláši o desiatej bola v ňom teplota 26 stupňov. Postupne narastala. Kým sme boli v Bratislave, displej nad mojou hlavou ukazoval 37 stupňov Celzia. Slasti železníc SR!

Komentovať