Cestou – necestou (5)

 

Po zaviatych stopách A.Augustína

Pri ceste do zahraničnej destinácie sa vždy teším aj na samotnú cestu lietadlom a cestu autobusom z letiska, alebo na nejaký fakultatívny výlet. Spoza okna autobusu možno vidieť nielen zaujímavú prírodu a iné pozoruhodné veci a môžeme sledovať aj každodenný život ľudí v inej krajine a kultúre. Tak to bolo aj v Tunisku. 

Každodenný život

Na fakultatívnom výlete do hlavného mesta Tunis bola cesta v klimatizovanom autobuse príjemná. Diaľnica viedla polopúšťou a protismerné prúdy oddeľovali nepretržité rady rozkvitnutých oleandrov. Pri jednoduchých obydliach pastierov sa motali okolo cesty aj ovce a sliepky. Kládol som si otázku, čo tam vlastne tie ovce konzumujú, keďže medzi kameňmi nebolo vidieť žiadnu vegetáciu. Na odpočívadle som to išiel zistiť. Zblízka som medzi skalami uvidel riedke trsy suchej trávy. Hneď som si spomenul na naše problémy na Slovensku, kde bujnú trávu nestačíme kosiť a často je iba zaťažujúcim odpadom.

V mestečkách sa na uliciach pomedzi autá prepletajú aj osle naložené tovarom a o niečo menej taškami ovešané ženy. Muži zjavne nemali na bežnú prácu čas, pretože v hojnom počte vysedávali pred čajovňami a kaviarničkami, alebo len tak na chodníkoch, pri vodných fajkách, krátiac si čas hraním domina, alebo kociek. Ak pracovali, tak najmä v obchodoch. Úroda olív bola v tom roku slabšia a sezónna práca pri ich zbere vyžadovala menej pracovníkov. Bolo však zjavné, že sa to o pár rokov zmení. K oficiálnej politike štátu patrila totiž snaha vysadiť rozsiahle plantáže olív, aby sa Tunisko čoskoro mohlo stať vo svete jednotkou v produkcii olivového oleja. Pohľad na mladé olivové plantáže bol veľmi pekný a nádejný.

Túto cestu sme s manželkou absolvovali pár rokov pred “arabskou jarou” a preto bol v krajine relatívny pokoj. Iste aj preto, že v krajine pôsobila všadeprítomná polícia. Bola rozdelená do piatich zložiek. Každá zložka polície mala svoje vlastné uniformy, na ktoré boli všetci veľmi hrdí. Jedna časť polície strážila hranicu s Alžírskom, z ktorého prenikali do Tuniska ľudia s túžbou nájsť si prácu. Práca v ponímaní niektorých ľudí však spočívala aj v rôznych druhoch nelegálnej činnosti. V pašovaní tovaru a drog, ktorých koneční odberatelia sú v Európe. Mladí Európania tak živia tisíce roľníkov i pašerákov.

 

  Zaviate stopy cirkevných otcov v Kartágu

V hlavnom meste Tunis a v starom Kartágu nás sprevádzala už spomínaná Slovenka vydatá za moslima. O histórii kresťanskej cirkvi v severnej Afrike toho veľa nevedala. Niečo predsa len napovedali kresťanské artefakty v múzeu, ktoré som už tiež spomínal. Inak sú v hlavnom meste Tunise stopy po kresťanskej ére Kartága celkom zaviate. Presnejšie, boli zničené Vandalmi a potom v 7. storočí najmä Arabmi. V Kartágu sa ocitáme na miestach, kde za rímskeho cisára Septima Severa (193 – 211) začal latinský jazyk vytláčať gréčtinu z Ríma a Itálie. Najväčšiu zásluhu na vytvorení latinského cirkevného jazyka a starokresťanskej literatúry mali práve Afričania. Najstarší známy kresťanský spis ktorý tu vznikol v r.180 je Pasiso martyrum Scilitanorum. Lyonská cirkev v ňom upovedomuje  maloázijské cirkvi o poprave 48 kresťanov v 17.roku panovania Marka Aurélia – v roku 177/78. Koncom 2. storočia jestvoval už aj latinský preklad Biblie Vetus Latina.

Okolo roku 160 sa v Kartágu narodil pohanskému stotníkovi syn Quintus Septimus Flores Tertulianus. Nám je známy ako cirkevný otec Tertulián. Študoval právo a rétoriku v Ríme. Okolo roku 195 sa vrátil do svojho rodiska ako kresťan. Tu sa venoval najmä literárnej činnosti. Tertulián bol originálny a veľmi plodný spisovateľ, ale z jeho mnohých spisov sa zachovalo len 31. Bol jedným z tvorcov latinčiny. Ako apologét cirkvi bránil ju nie z pozície filozofa, ale právnika. Vysoko oceňoval martýrov cirkvi. Známy je výrokom: “Krv mnohých mučeníkov, ktorí zomreli pre nás, stala sa semenom kresťanov”. V roku 207 sa však stal členom prísnej sekty monofyzitov. O cirkvi učil, že je iba spoločenstvom svätých, bezhriešnych. Zastával stanovisko jednorazového pokánia, druhé manželstvo považoval za nemravné a z toho istého dôvodu odsudzoval aj pohanské divadelné hry. Tvrdil, že krst udelený heretikmi je neplatný. (Ak by to tak bolo, bol by v očiach RKC neplatný aj krst našej cirkvi). Tertulián sa preslávil najmä zdôvodnením cirkevného učenia o Svätej Trojici.

Iný významný cirkevný otec v Kartágu bol Cyprián (+258). Tiež sa narodil v pohanskej rodine a bol rétorom. Krst prijal okolo roku 246 a už o dva roky ho v rodisku zvolili za biskupa. Zažil prenasledovanie kresťanov za cisára Décia. Keďže sa zdráhal prijať do cirkvi mnohých odpadlíkov od viery bez náležitého pokánia (nazývali ich lapsi) došlo v cirkvi aj k napätiam a rozkolom. Zachovalo sa od neho spolu 81 listov a spisov. V jednom z nich brojil proti zlozvyku niektorých cirkví, ktoré používali pri Večeri Pánovej vodu namiesto vína. V západnej cirkvi bol po Augustínovi a Gregorovi považovaný za najväčšiu teologickú autoritu.

Najvýznamnejším cirkevným Otcom v Karágu a vynikajúcou osobnosťou nielen cirkevných, ale aj celosvetových dejín bol Aurelius Augustinus, známy ako sv. Augustín.( * 354 v Tagaste,  + 430 v Hippo) Svoj pohnutý život a svoje obrátenie z pohanstva ku kresťanstvu opísal v diele Vyznania (Confessiones). Tento pôsobivý spis o jeho ceste k viere je dnes dostupný aj u nás a oplatí sa ho prečítať.

 

Kartáginské boje cirkvi, ktoré trvajú dodnes

Augustín ako biskup až do konca života neohrozene bojoval proti trom herézam. Do roku 400 proti manichejizmu, potom proti donatizmu. Tento boj vyvrcholil v r. 411 práve na synode v Kartágu. Išlo o vzťah k tým, ktorí sa pohoršovali a oddeľovali sa od hriešnych kňazov a kresťanov. Augustín pripomínal: “Kristus je ten, ktorý krstí “(Christus est, qui baptizat). Súčasne bol proti trestu smrti, ktorý chcel použiť cisár Honorius (395-423) proti heretikom. Žiaľ, toto Augustínovo stanovisko sa v stredoveku obchádzalo a doplatil na to aj majster Ján Hus.

Najťažší zápas zvádzal A.Augustín proti mníchovi Pelagiovi a jeho učeniu, ktoré sa podľa neho nazýva pelagianizmus a novšia, čiastočne zmiernená verzia semipelagianizmus. Augustín biblickými dôvodmi prekonal Pelagiovu racionalistickú náuku o spasení človeka na základe jeho skutkov. Pelagiáni popierajú aj dedičný hriech. Augustín si dôrazom na dôležitosť Božej milosti vyslúžil čestný titul “doctor gratiae” – “doktor milosti”. Napísal 232 kníh a zachovovalo sa aj 27O jeho listov. Dr.Martin Luther, ako člen rádu augustínskych mníchov v Erfurte bol dobrým žiakom Augustína a preto spásu dôsledne chápal ako dar Božej milosti. Neskôr Augsburské vierovyznanie formulovalo evanjelické učenie o ospravedlnení hriešneho človeka jedine /sola/ z Božej milosti, Kristovými zásluhami prijatými vierou.

S trpkosťou som si uvedomil, že tento zápas sa síce na synodách v Kartágu v roku 416 a v roku 418 skončili víťaztvom Augustínovho biblického stanoviska a Pelagiov blud bol cirkvou odsúdený a zavrhnutý. Napriek tomu prežil až dodnes nielen v RKC, ale často šarapatí aj v našej cirkvi a spôsobuje nežiadúce napätia a nejednotu.

Je vecou každého evanjelika a.v., aby počúval kázeň a správne rozsudzoval, či zvesť o spáse neznie aj v našej cirkvi len ako “nové mníšstvo”, ale skutočne ako dar Boží, za ktorý máme neprestajne Bohu dobrorečiť a žiť ako Božie deti.

 

 Náboženská sloboda v Tunisku

Druhou myšlienkou, ktorou som sa v Tunise, na zaviatych stopách kresťanskej cirkvi v duchu zaoberal, bol súčasný stav kresťanov, ktorí tu spolu so Židmi na ostrove Djerba tvoria necelé 1 % obyvateľstva. Moje sklamanie vyústilo do otázky o slobode vierovyznania v tejto krajine. Pani sprievodkyňa nám preto ukázala cez oko autobusu aj jediný kresťanský kostol v hlavnom meste patriaci katolíckej cirkvi. Vystupovať z autobusu nemalo zmysel, lebo kostol je po celý rok zatvorený. “A to sa v ňom vôbec nekonajú bohoslužby ?” – položil som zvedavú otázku. Odpovedala: “Ale áno, konajú ! Ale iba raz v roku, na Vianoce”. Potom tichším hlasom dodala: ”Vlastne bohoslužby nie, ale povolený je vianočný koncert”. Tomu sa povie náboženská sloboda na islamský spôsob.

Dohodnuté stretnutie s jej manželom sa uskutočnilo v piatok, ktorý je sviatočným dňom islamu. Prekvapilo ma, že v Tunisku bol v piatok bežný pracovný deň. Aj deti a študenti mali v školách vyučovanie. Začal som teda otázkou, prečo je to tak? Otázka nášho priateľa mierne rozladila. Vysvetlil mi, že z dôvodov ekonomických väzieb na Európu preložil štát sviatočný deň na nedeľu. Ale večer, či v mešite, alebo doma, každý veriaci koná predpísané modlitby. Potom ukázal na svoju bradu a vysvetlil mi, že nosenie brady, ako Mohamedov príkaz, je znakom pravoverných, ktorí chápu svoju vieru vážne a konajú islamskú misiu v rodine, ale aj smerom k neveriacim. “Aha, tomu rozumiem, povedal, takýto príkaz, učiť deti a iných viere je známy aj nám kresťanom a bol dokonca vyslovený už v SZ”. (5 M 6, 4 – 13) Nuž, toto som povedať nemal. Pri zmienke o úlohe kresťanov, ale najmä Židov ma môj učiteľ priam prepichol očami. Bol som rád, že len očami. Ďalší rozhovor a celé stretnutie bolo nediplomaticky ukončené.

Ľubomír Batka st.

Komentovať