Cestou – necestou (3)

 

                                             Ako som sa v Sarajeve stal neveriaci

Tie zlaté časy, keď cesta do „Juhošky“ k Jadranu bola udalosť výnimočná, sú dávno preč. Človek však musel mať niekoľkonásobné šťastie. Najprv ho potreboval na to, aby dostal devízový prísľub, potom na hraniciach, aby mu nezobrali skryté valuty a nevrátili ho s pokutou domov a napokon, aby sa najčastejšie kupovaný suvenír, „Ili Caesar, ili ništa“, cestou nerozbil a šťastne priviezol domov.

O pobyte na Jadrane sa rozpisovať nechcem. Spoznalo ho mnoho Slovákov na vlastnej koži. Auto sa napakovalo instantnými polievkami, konzervami, rôznymi potravinami a pivom a vyrážalo sa „hranice všedných dní“. Častým cieľom Čechov a Slovákov bola Makarská riviera. S rodinou a priateľmi, ktorí išli s nami v dvoch ďalších autách sme sa na spiatočnej ceste zastavili v hlavnom meste Bosny Hercegoviny, v Sarajeve. Pri prehliadke starého mesta som sa na chodníku s rozochvením postavil do odtlačkov topánok Gavrila Principa, ktorý tu spáchal atentát na následníka trónu Františka Ferdinanda d´Este a jeho manželku. Gavrilo bol považovaný za hrdinu, lenže tento čin rozpútal prvú svetovú vojnu. Dnes by som sa zrejme tejto nerozvážnosti vyhol, aby som nebol obvinený zo sympatií z teroristami.

Naším hlavným cieľom však bola návšteva baščaršie, starého trhu a najznámejšej Sarajevskej džamie, mešity Gasi Musrev postavenej už začiatkom 16.storočia. Je to honosná stavba, ktorá bola aj v časoch socializmu nielen kultúrnou pamiatkou, ale živou a funkčnou islamskou mešitou. Titova Juhoslávia bola ateistickým štátom v ktorom sa uskutočnila odluka cirkvi od štátu. Napriek tomu, či práve preto to znamenalo viac slobody pre cirkvi a náboženské skupiny ako u nás, kde sa odluka neuskutočnila. Už pri ceste naprieč Bosnou sme si všímali v mestečkách a dedinách moslimské ženy v širokých nohaviciach a v ich typických šatkách. Návšteva sarajevskej džamije však znamenala môj prvý bezprostredný kontakt a stretnutie s islamom a s ľuďmi, ktorí boli praktizujúcimi moslimami. Ako farára ma zaujímala nielen architektúra a výzdoba džamije, ale aj spôsob ich bohoslužby. Na fotografiách som vídaval zábery z Mekky a iných moslimských centier, ale bezprostrednú skúsenosť s moslimami som nemal. Táto sa mi naskytla práve pri návšteve džamije v Sarajeve. 

Bol pracovný deň. O tretej popoludní sa ozval z minaretu hlas muezína  a začali sa diať nečakané veci. Z miestnych úradov, kaviarní a študentských bytov začali do mešity v hojnom počte prichádzať muži všetkých generácií. V predsieni si vyzuli topánky, stiahli si ponožky, ktoré si strčili do vrecka nohavíc a vstúpili na perzské koberce uložené v niekoľkých vrstvách po celej mešite. Každý sám začal svoje modlitby pripomínajúce gymnastickú rozcvičku. Prišlo aj niekoľko žien, ktoré zostávali v predsieni. Bol som zvedavý, či pri klaňaní sa smerom k Mekke aj niečo hovoria a chcel som podísť bližšie. Ale práve vtedy nekompromisne zasiahol miestny „kostolník“. Mňa i ostatných turistov z mešity vykázal von slovami: “Vrjeme molitve! Nevjerujuti van! – Je čas modlitby! Neveriaci von!“ V prvej chvíli som si myslel, že sa jeho pokyn týka iba tých, ktorí sa deklarujú ako ateisti. Tieto vety dôrazne opakoval a sprevádzal ich jasnými posunkami. Bolo jasné, že tými neveriacim myslí každého, kto sa neklania Alahovi. Teda aj každého kresťana. Pochopil som, že pre moslimov som pohan a neveriaci.

Kedysi moslimovia hovorili o kresťanoch ako o neveriacich psoch, takže som bol rád, že za prezidenta Tita v Sarajeve vládla tolerancia. Prirodzene, o nejakej ekuméne, alebo o spoločných modlitbách nemohlo byť ani  reči. Islam bol a je sebavedomý a jeho krédo je jednoduché: „Alah je jediný boh a Mohamed je jeho prorok!“  Ježiša ako proroka, i prorokov SZ islam síce pozná, ale podľa nich, Mohamedovi nesiahajú ani po členky. Museli sme mešitu opustiť. Situáciu by bolo iba zhoršilo, ak by som začal argumentovať, že aj ja som veriaci a dokonca farár. Tak som sa v Sarajeve stal proti svoje vôli  neveriaci.

Musíme počítať s tým, že takto sme vnímaní v očiach moslimov aj dnes. Aj po rokoch myslím na túto moju prvú bezprostrednú skúsenosť zo stretnutia s islamom. Moslimovia nám tú istú otázku kladú aj dnes: Si veriaci? Alebo ak nie, tak z ich strany platí: neveriaci von. Práve to sa stalo vlani tým kresťanským migrantom, ktorých pašeráci povyhadzovali z člnov do Stredozemného mora, keďže sa neklaňali Alahovi. Ktovie, ako to skončilo s týmito prisťahovalcami a islamskými kádrovčíkmi v Európe? To sa mi už zistiť, žiaľ, nepodarilo. Obdiv však patrí aj mnohým ďalším kresťanom, ktorí prišli v Sýrii, Iraku, a v iných štátoch o majetok, o kostoly, ba aj o holý život. Patrí i tým kresťanom, ktorí zostávajú doma a radšej zaplatia povinnú vysokú daň za to, že sú kresťania, než by sa vzdali svojej viery.

Pokiaľ ide o spoločné modlitby s veriacimi v Alaha, Budhu a rôznych iných bohov, nie obdiv, ale údiv patrí tým hlavám rímsko-katolíckej cirkvi, ktoré pozývajú pohanov do Asisi k spoločným modlitbám. Rád by som chcel týchto modlitebníkov nielen vidieť, ale aj počuť, čo tie pomazané hlavy hovoria a komu sa vlastne klaňajú? Tým nechcem povedať, že by som sa takých modlitieb chcel aj zúčastniť. Moja chrbtica by iste na moslimskú gymnastiku povedala: nedá sa! Radšej zostanem v ich očiach neveriaci.

Ľubomír Batka st.

Komentáre k “Cestou – necestou (3)

  1. Nikto z kresťanských predstaviteľov(boli tam katolíci,protestanti i pravoslávni) v Assisi sa nemohli moslimské modlitby,každý sa modlil podľa svojej viery.Píšem to sem preto,aby nedošlo k nedorozumeniu.
    V liturgii sv.Jána Zlatousteho je po ukončení Bohoslužby Slová výzva, aby neveriaci(teda nepokrstení),opustili chrám a aby nikto neostaval vo vnútri. Nasledujúcej liturgie Eucharistia sa mohli zúčastniť iba pokrstení.
    Dnes to však už nikto nekontroluje.Dakedy bola tiež v kresťanských chrámoch služba, ktorá na výzvy kňaza: „Dvere,dvere!“ uzavrela chrám a dávala pozor,aby liturgiu „verných“ neveriaci nerušili. Teda aj kresťania považovali nepokrstených za neveriacich.

Komentovať