600.rokov od upálenia Hieronyma Pražského -dokončenie

  Hieronym v Oxforde

Bol to práve Oxfod, na ktorý sa stále upierali oči celého kresťanského sveta, pretože tam stále svietilo svetlo pravej lásky k Bohu, ktoré zažal “evanjelický doktor”  Ján Viklef  (John Wycliff ). Českí majstri akými boli Stanislav zo Znojma a Štefan z Pálče, Ján Hus a iní obdivovali Viklefa  upozorňovali študentov, že pražská akadémia stále nemá viaceré dôležité spisy anglického reformátora. Len máloktorý študent bol však tak intelektuálne zdatný a pritom odvážny a odhodlaný prijať nové výzvy ako Hieronym. Ten však neváhal a chopil sa Husom a fakultou ponúknutej príležitosti, opísať, a pokiaľ to bude možné, priniesť do Prahy všetky dôležité diela J.Viklefa. Hieronym strávil v Anglicku asi dva roky (1399 – január 1401) a svoje poslanie nadšene splnil. Nešlo mu o naplnenie osobného cieľa – dosiahnuť majstrovský stupeň a hodnosť, ale chcel získať spomenuté diela. V tom čase už boli v Angicku zakázané čítať a rozširovať pod hrozbou trestu smrti. Výnimku tvorila akademická pôda, kde sa sloboda vo vzdelávaní ešte rešpektovala. Hieronym úlohu splnil a spisy do Prahy priniesol. Ján Hus bol pri ich opisovaný nadšený, ako o tom svedčia viaceré poznámky, ktoré si urobil na okraj prekladu. Jedna z nich sa prorocky naplnila: ”Viklef, Viklef, nejednému hlavu zvykleš!”  Nadšení boli aj Stanislav zo Znojma a Štefan z Pálče. Pravda, len dovtedy, kým sa v Ríme nedostali do inkvizičného väzenia, ktoré ich z Viklefových názorov rýchlo “vyliečilo” a stali sa z nich najväčší odporcovia a žalobcovia na J.Husa v Kostnici.

Hieronym v Prahe a na európskych univerzitách

Po návrate z Oxfordu sa Hieronym, vidiac neutešený stav v cirkvi, duchovne ešte viac primkol k reformnému krídlu na univerzite a v cirkvi. V marci v roku 1402 bol síce vysvätený za akolytu, čo bolo nižšie kňazské svätenie, ale kňazský stav ho nepriťahoval. Bol veľmi slobodomyseľný človek a nechcel byť poviazaný žiadnymi konvenciami, hoci bol hlboko veriacim kresťanom. Dokončil tu predpísané štúdiá a potom pravdepodobne podnikol spomínanú púť do Svätej zeme. Naplnil si túžbu vidieť Boží hrob, čo bola pre neho nezabudnuteľná skúsenosť. Zakrátko sa vybral na parížsku Sorbonu, kde dokončil celý cyklus štúdia na artistickej fakulte. I tu sa zdržal len dva roky. Ale na Sorbone už bolo Hieronyma vidieť i počuť, pretože vystupoval ako sebavedomý, zapálený mladý muž, ktorý neváhal oponovať v názoroch aj majstrom a doktorom teológie. Prirodzene, pre nich to bola opovážlivosť, ktorú mu nikdy nezabudli. Naviac, Hieronym mal stále iba titul licenciáta slobodných umení, teda strednú akademickú hodnosť. Neskôr dosiahol aj hodnosť vyššiu. Keďže sa netajil príklonom k Viklefovi a pražským majstrom, začal byť na Sorbone nepohodlný a nevítaný. Hieronym bol naozaj brilantný rečník a pohotový diskutér, ktorý mal záľubu v zápalistých scholastických debatách. Nevyhýbal ani ostrejším sporom a vedel byť ironický a aj zosmiešňujúci odporcov. Tak si mnohých majstrov i študentov postavil proti seba. Na kostnickom sneme preto patrili k hlavným žalobcom.

Aby sa vyhol potupnému odvolaniu svojich názorov, Sorbonu opustil dobrovoľne a hľadal zázemie na nemeckých univerzitách. Ale aj tu sa situácia opakovala. V Kolíne sa stihol len imatrikulovať, keď ho dostihli referencie z Paríža. Preto sa čoskoro odobral do Heidelbergu. Historik F.Šmahel výstižne napísal, že sem stihol prísť skôr, než ohlas jeho provokatívnych dišputácií. Dokazuje to dosiahnutie majstrovského stupňa v apríli v roku 1406. Lenže aj tu sa opakoval scenár známy zo Sorony a z Kolína. S tým rozdielom, že tu do hry vstúpila aj wormská inkvizícia, keď odvážne hlásal a presadzoval  reformné názory. Tým zdvihol voči sebe odpor miestnych študentov a majstrov a univerzitu musel opustiť, keď sa predtým dočkal suspendovania zo všetkých svojich akademických titulov. Naviac, práve univerzita v Heildelbergu ako prvá v Európe podala už v roku 1408 žalobu k pápežskej kúrii na českých majstrov, ktorí hájili Viklefa.

Hieronym bojovník

Po týchto skúsenostiach sa Hieronym vrátil do Prahy a pôsobil na univerzite ako pedagóg. Bolo to jediné pokojné, i keď krátke obdobie v jeho živote. Čoskoro začal zápas o charakter univerzity, ktorý mal teogický i etnický rozmer. Hieronym ho podporil a zrejme, po skúsenostiah v Nemecku, aj inšpiroval majstra Jána Husa k snahe získať u kráľa Václava IV. dekrét, ktorý by zmenil pomer hlasov na univerzite v prospech Čechov. Cieľ sa naplnil v roku 1409 vydaním známeho Kutnohorského dekrétu. Hieronym sa vtedy preslávil prednesením skvelej reči na univerzitnom kvodlibete, v ktorej obhájil nároky kráľa, českého národa i reformné názory českých majstrov. Podnietil tak národného ducha v spojení aj so silným husitským mesianizmom, t.j.presvedčením, že Češi sú, ako kedysi Židia, Bohom vyvoleným národom, aby ostatnému kresťanstvu ukázali správnu cestu. Reč nadlho utkvela v pamäti mnohých. Žiaľ, nie iba priateľov a podporovateľov týchto snáh, ale aj v pamäti nepriateľov. Kráľ zmenil pomer hlasov 3:1 v prospech Čechov, čo nemeckí majstri a študenti Hieronymovi spočítali aj s úrokami na Kostnickom koncile.

Hieronym ako diplomat

Keďže sa Praha pre svoje reformné postoje dostávala do medzinárodnej izolácie, bolo dôležité vysvetliť ich v cudzine. Prvým dôležitým miestom kam Hieronym zavítal bol Budín, kde vládol uhorský kráľ Žigmund, ktorý sa javil ako budúci legitímny nástupca na kráľovskom tróne v Prahe. Získať a presvedčiť Žigmunda pre reformy mal práve Hieronym. Preto v roku 1410 s podporou ryšavého Luxemburga prednášal v kaplnke kráľovského hradu príhovor na biblickú tému: ”Čo som učinil vám, čiňte i vy”!  S interprtáciou Ježišových slov súhlasili prítomní preláti dovtedy, kým poslúcháčom podľa vzoru Viklefa nepripomenul nutnosť, aby svetská moc stála v čele nápravy a sekularizovala prebytočný cirkevný majetok. Žigmundovi sa taký program síce veľmi pozdával, ale pre pohoršenie ostatných prítomných musel kráľ vydať Jeronýma do rúk ostrihomského arcibiskupa, ktorý na neho uvalil 14 dňovú väzbu. Napokon sa však šťastlivo vrátil do Prahy.

 

Podobne dopadla aj ďalšia Hieronymova cesta do Viedne. Tu postretal viacerých študentov a majstrov, ktorí sem prišli práve z Prahy a preto názorové a slovné konfrontácie boli samozrejmé. Vášnivé akademické  debaty však zburcovali k aktivite súdnu stolicu pasovského biskupstva, ktorá práve zasadala vo Viedni. Táto pozvala Hieronyma na výsluch vo veci 45 Wicliffových článkov, ktoré Praha obhajovala. Hieronym sa na súd dostavil a hájil sa sám. Vytýkali mu aj nedávne vystúpenie v budínskej kaplnke pred kráľom Žigmundom, kacírske názory ohľadne chápania omše a iné “kacírsky” zaváňajúce články. Keďže žalôb pribúdalo a svedkovia boli zaujatí, Hieronym sa zariadil podľa hesla, že “najlepšia obrana je útek” a 6.októbra 1410 nenápadne opustil Viedeň. Z hradu Bítova zaslal pasovskému hlavnému sudcovi list, v ktorom mu poprial pevné zdravie a ospravedlnil sa, že v zmanipulovanom procese nemôže ďalej pokračovať. Naviac ešte navrhol, aby jeho causa bola prenesená k pápežskej kúrii. Vzhľadom k tomu, že sa odmietol na súd dostaviť, súd ho obvinil z krivoprísažníctva a zároveň ho exkomunikoval z cirkvi. Hieronymove slová z listu pasovskému oficiálovi: ”…Ako vtáča unikla naša duša z osídla vtáčnikom osídlo sa roztrhlo a my sme unikli…”(Ž 124, 7) a jeho pocit vlastnej nezraniteľnosti bol síce pravdivý, ale iba dočasne.

V Prahe sa Hieronym cítil bezpečne a naplno dôveroval Husovmu programu. Vehementne sa zapojil do boja proti predávaniu odpustkov a zúčastnil sa aj demoštratívneho spálenia napodobeniny buly o odpustkoch na Karlovom námestí. Hieronym podľa neskorších kostnických žalôb “ako prvý začal pestovať kult “troch mučeníkov” , troch mládencov popravených mestkou radou, pretože dal už v nasledujúci deň po poprave slúžiť v Betlehemskej kaplnke spievanú omšu. V nej bola vyzdvihovaná obeť prvých mučeníkov a “svätcov” českej reformácie. V Kostnici bol obvinený aj z viacerých iných násilných činov proti predávaniu odpustkov a voči osobám a inštitúciam. Hierynom priznal iba to, že v Mladej Boleslavy vyťal zaucho miestnemu minoritovi Benešovi za urážku jeho a ďalších prítomných šľachticov. Aj tento prehrešok mu v Kostnici veľmi priťažil.

Poslednou významnou diplomatickou misouHieronyma bola cesta do Poľska a Litvy. Pripravil ju moravský hajtman a prívrženec reformácie Lacek z Kravař. V marci 1413 bol v Krakove prijatý kráľom Vladislavom II. Jagelonským. Neskončila však žiadnym hmatateľným výslekom. Podľa správy krakovského biskupa vraj preto: ”…pretože náš prostoduchý ľud nie je vstave pochopiť učenie tak veľkého filozofa a tým menej zem litovská a ruská”. V skutočnosti sa poľský kráľ obával medzinárodných reakcií, ak by Čechom čokoľvek prisľúbil. Hieronym navštívil, pravdepodobne až dva krát, aj litovské knieža Vitolda, s ktorým rokoval vo Vilniuse a vo Vitebsku.

Väčšina poddaných v Litve a v Západnej Rusi bola pravoslávneho vyznania. Hieronym prejavil porozumenie k pravoslávnej viere jednak tým, že vyhlásil, že ľudia, ktorí z pravoslávia prestupujú k rímskemu obradu nemusia znovu prijímať krst. Naviac, dal verejne prednosť účasti na pravoslávnej procesii pred miestnymi rehoľníkmi. Dal tým najavo, že mu je pravoslávie bližšie, ako súčasná zdeformovaná katolícka cirkev. Osobitne ho zaujalo prijímanie pod obojakým spôsobom pri Večeri Pánovej. Sympatizoval s pravoslávnou cirkvou aj preto, že neuznávala pápeža a mala vlastné normy a liturgiu. Priklonil sa k prúdu, krorý bol pri uctievaní ikon zdržanlivý.

Hieronym radikál a praktik

Po návrate do Prahy prešiel Hieronym od viklefovsky zameranej filozofie priamo k reformnej praxi. Svojím počínaním si však získal aj mnoho nepriateľov a neprajníkov. Nie všetci boli totiž pripravení na zmeny či už spoločenské, alebo zmeny v cirkvi. Spolu s netrpezlivými študentami sa objavuje pri znesväcovaní, alebo aj pri odstraňovaní rôznych sôch alebo obrazov svätých, o ktorých bol presvedčený, že nemajú byť predmetom uctievania a vystavovania v kostoloch a kláštoroch. Možno to pripočítať nielen Hieronymovej nepokojnej povahe, ale najmä presvedčeniu, že zápas o presadenie reformných požiadaviek vstupuje do najdôležitejšieho obdobia, v ktorom sa môže rozhodnúť o bytí, či nebytí celého reformného hnutia.

Hieronymovi sa pripočítavajú aj niektoré posmešné veršíky na adresu nepriateľov, typu: ” Oba učinili křivdu Čechom, běda bude všem nevěrným popom”.  Keď v októbri 1414 odchádzal do Kostnice majster Ján Hus, Hieronym sa dokázal ako skutočný priateľ a verný spolubojovník. Pri rozlúčke majstovi Jánovi povedal, že ak mu bude ťažko, príde za ním, aby mu pomohol. Husove prvé zlé skúsenosti na koncile ho primäli k tomu, že v liste priateľom z 3. januára 1415 ich prosil, aby Hieronyma odradili od cesty do Kostnice. Hieronym vedel, že veľa riskuje, ale odradiť sa nedal. Takticky vyčkal kým z iniciatívy Lacka z Kravař nepodpísalo sedemdesiat českých a moravských pánov listinu, v ktorej obhajovali jeho i Husovu bezúhonnosť.

V polovici marca 1415 sa vydal z Prahy na cestu do Kostnice, z ktorej sa už nevrátil.

  Hieronym v Kostnici

Hieronym Pražský splnil svoj sľub daný Husovi a 4. apríla 1415 sa s jedným svojim študentom ubytoval v dome rodiny Gutjar v ulici sv.Pavla, blízko hostinca vdovy Fidy. Keď sa dozvedel o nebezpečenstve, ktoré v meste na neho číhalo, radšej sa druhého dňa uchýlil do neďalekého Überlingu. Ešte v ten istý deň, 5. apríla, spísal Hieronym s pomocou Petra z Mladoňovic žiadosť kráľovi Žigmundovi a predstaviteľom koncilu o vydanie ochranného glejtu. Žigmund žiadosti nevyhovel. Zástupcovia konciliárnych “národov” na otázku českých pánov odpovedali príznačne, že sú ochotní Hieronymovi posytnúť záruky slobodného príchodu, nie však bezpečného odchodu. Akonáhle sa o zamietnutí svoje žiadosti Hieronym dozvedel, vyhotovil s Petrovou pomocou jej preklad do nemčiny a latiny dal ju rozvešať na dverách všetkých kostolov a domov v ktorých bývali kardináli a biskupi. O dva dni neskôr šesť českých pánov zapečatilo písomné svedectvo o jeho neúspešnej snahe získať glejt. Ten mu potom síce vydali 11.apríla, ale to už bol Hieronym na ceste do Čiech. Veľký nepriateľ Hieronyma Nemec Michal de Causis glejt zverejnil a s ním aj citáciu na pojednávanie k súdnemu výsluchu, ktorú dal vyvesiť vo františkánskom kostole i v dóme “Našej milej Panej”. Keďže o tejto citácii Hieronym už nemohol vedieť, počínal si na spiatočnej ceste neprezieravo.

Podľa kroniky Ulricha Richentala v mestečku Hirschau neďaleko českých hraníc prijal pohostinstvo na miestnej fare a v prítomnosti viacerých duchovných si dovolil učtipačné poznámky voči koncilu ako “škole samotného satana”. Klerici upozornili na podozrivého cudzinca miestneho rychtára, ktorý ho na druhý deň ráno zatkol a odovzdal politickej moci. Dňa 23.mája 1415 bol Hieronym v okovách eskortovaný do Kostnice. Tu bol pripútaný dlhou reťazou  k stĺpu vo františkánskom kláštore, kde začal okamžitý, veľmi búrlivý výsluch.

Hieronym mučeník

Činili sa najmä majstri z univerzít zo Sorbony, Kolína a Heidelbergu, a po ich útokoch začal okolostojaci zástup volať: “Upáľte ho, upáľte ho”!  Hieronym odpovdal: ”Ak vám ide len o moju smrť, nech je po vašom, staň sa Božia vôľa”. Potom bol prevezený do ťažkého žalára vo veži sv.Pavla, kde zostal dva dni bez chleba a vody. Tu bol pripútaný hlavou dolu, čo bol známy spôsob ako prinútiť väzňa k spolupráci. Keď sa o neľudskom zaobchádzaní dozvedeli ľudia z Husovho sprievodu, okamžite intervenovali u kráľa Žigmunda i u členov koncilu. Z ich rozhodnutia mu bol potom žalár zmiernený, ale zostal v ňom po celý rok v podmienkach mimoriadne ponižujúcich.

Peter z Mladoňovic zachytil rozhovor Žigmnda s kardinálmi, v ktorom im radil, aby s Husom naložili prísne a vydali ho plameňom. Keď sa ho kardináli pýtali, ako má byť naložené s Hieronymom, Žigmund odpovedal, že s ním to bude o poznanie ľahšie, lebo Hus je údajne učiteľ a Hieronym iba žiak. Obsah tohoto rozhovoru sa k Hieronymovi nedostal, ale k Husovi áno, lebo priateľom v liste napísal, že aj Hieronyma čaká v žalári smrť: ”…a to pre svoju vieru, ktorú statočne Čechom ukazoval”. Aj v ďalšom liste do Čiech vyslovil obdiv nad Hieronymovou statočnosťou. V známom pamätnom protestnom liste českej a moravskej šľachty zo dňa 2.októbra 1415 sa preto objavila aj takáto rozhorčená veta určená Žigmundovi a koncilu: ”…A ani všetky tieto hore uvedené skutky, ktoré ste k našej hanbe a uvedených kráľovstiev a makrabstieb spáchali, vám nestačili a nad to ešte ctihodného majstra Hieronyma z Prahy, muža isto-iste zdrojom výrečnosti oplývajúceho…bez všetkého milosrdenstva ste zajali, uväznili a už snáď usmrtili, ako ste aj majstra Jana Husa preukrutnou smrťou zahubili”.

     V duši Hieronymovej sa v ťažkom žalári odohrával veľký vnútorný zápas. Hrozba smri upálením, nám svojou krutosťou nepredstaviteľná, priviedla ho k určitému zakolísaniu, keď vyhlásil, že je ochotný odvolať svoje učenie a urobiť to, o čo ho koncilní otcovia žiadali. Ale hlavný dôvod tohoto ľudsky pochopiteľného zakolísania bol ten, že mu sľúbili takú formuláciu odvolania, pri ktorej si bude mocť zahovať svoju tvár a dôstojnosť. Koncilní sudcovia v tom už mali svoje skúsenosti a prax. Dňa 11.októbra 1415 tak prečítal písomné prehlásenie, v ktorom sa vzdáva všetkých odsúdených Viklefových a Husových článkov ako bludov.

Napriek tomuto formálnemu odvolaniu zostal Hieronym vo väzení aj naďalej. Sám neneliahal na to, aby bol prepustený, aby nevzbudzoval podozrenie, že mu ide len o samotné vyslobodenie. Avšak jeho nepriatelia, najmä z domáceho českého prostredia, trvali na ďalších výsluchom a úplnom pokorení a zlomení Hieronyma. Aj Hieronym začal trvať na ďalšom verejnom vypočutí. Je obdivuhodoné, ako sa dokázal zmobilizovať a rozhodnúť sa pre  verejné oľutovanie svojho zaváhania a zakolísania vo chvíli slabosti. Bol totiž pevne rozhodnutý urobiť to, čím sa očistí raz navždy v očiach svojich priaznivcov, v očiach svojich i v očiach potomkov. Presne rok potom, ako bol privedený v putách do Kostnice, stál pred súdnym tribunálom a plénom koncilu muž silný, nezlomený a výrečný, ako azda nikdy predtým. Svojim sudcom nedal nič zadarmo a z obžaloveného sa stal sudca svojich sudcov. Keď títo dávali príliš veľký priestor iba žalobám, Hieronym sa vzoprel a oboril na kardinálov slovami: ” …Aká to nespravodlivosť! Keď som bol ja tristo štyridsať dní držaný v najkrutejšom žalári, v smrde a nečistote, v lajnách a okovách a v nedostaku všetkých vecí, vy ste mojich protivníkov a ohováračov vždycky počuli, a mňa teraz nechcete počuť ani hodinu. Z toho bezpochyby plynie, že keď ste im prepožičali svoje uši a oni ma tak dlho osočovali ako kacíra, nepriateľa viery, protivníka duchovenstva, a ja sa nemôžem hájiť, to preto, lebo ste ma už vo svojich mysliach odsúdili ako nehodného, skôr ako ste mohli poznať aký som. Avšak aj vy ste ľudia a nie bohovia večne žijúci, ale smrteľní a preto i vy klesať, blúdiť, mýliť sa, oklamaní a zvedení môžete byť ako iní ľudia…”.

Potom predniesol pamätnú, skvelú reč a obhajobu pôsobenia svojho, Husovho i pražskej univerzity. Obšírne zdôvodnil aj svoje nedávne zaváhanie a k údivu prítomných vysoko hodnotil Viklefa i Husa, ku ktorým sa naplno prihlásil. Vysovil ľútosť nad tým, že sa previnil proti svojmu svedomiu, keď dal prednosť pominuteľnému životu pred Pravdou. Zdôraznil, že sa nebojí podstúpiť rovnaký trest, aký bol vymeraný betlehemskému kazateľovi. Keďže odmietol aj posledný pokus sudcov na zmenu svojho postoja, kocky boli hodené.

Očitý svedok tejto reči z radov nepriateľov, Poggio Bracciolini, florentský humanista, uchvátený vzdelanosoťu, rozhľadom i odvahou Hieronymovou, napísal v liste zo dňa 30. mája 1416 priateľovi Leonardovi Brunovi z Areza svedectvo, z ktorého vyberáme: ” Priznávam sa k tomu, že som nikdy nevidel nikoho, kto by pri vedení sporu, zvlášť hrdelnom, sa viac rovnal rečníkom klasického veku, ktorých tak obdivujeme. Podivuhodné bolo, akými slovami, akou výrečnosťou, akými dôvodmi, akou tvárou a akým hlasom i akou srdnatosťou odpovedal svojim neprieľom a svoj súd uzavrel. Popravde ľutujem, že tak ušľachtilý a výnimočný duch sa odvrátil ku kacírskemu zmýšľaniu, ktoré sa mu právom pripisuje, i keď mne nenáleží tak veľký spor súdiť a zostávam pri úsudku tých, ktorí sú považovaní za múdrejších…”.

      Posledný akt celého procesu a Hieronymovho života sa odohral v sobotu, 30.mája 1416. Carihradský patriarcha prečítal rozsudok koncilu, v ktorom sa hovorí, že Hieronym Pražský, majster slobodných umení, avšak púhy laik, sa vyhlasuje za kacíra, ktorý je exkomunikovaný, prekliaty a odsúdený. Potom bol vydaný svetskej moci k vykonaniu rozsudku. Dostal vysokú čapicu pomaľovanú červenými diablami. Sluhami bol privedneý k hranici, ktorá bola zhotovená na rovnakom mieste, kde pred necelým rokom vzplanua aj hranica Husova.

Jeroným sa držal statočne. Začal spievať, až kým plamene a dym nevykonali svoje. Jeho agónia trvala dlhšie ako u Husa, keďže bol silnejšej telesnej postavy. Spálené boli aj všetky jeho osobné veci, aby neostala Čechom žiadna relikvia. Popol, podobne ako Husov, bol vysypaný do Rýna.

Tak dokonal významný stredoveký český filozof a reformný učiteľ, muž úrimnej viery a nasledovník M.J.Husa. Aj Eneas Sylvius musel osvedčiť, že Hus i Hieronym sa v Kostnici zachovali statočne. ” Obaja niesli smrť s vyrovnanou mysľou a kráčali na hranicu, ako by boli pozvaní na hostinu, nevydajúc ani hlásku, ktorý by mohol byť známkou ich úzkosti”. ( Česká história)  

      Jakoubek ze Stříbra pri svojom kázaní v Betlheme vyhlásil Jána Husa a Jeronýma Pražského za mučeníkov ,”ktorým sa po smrti dostalo povýšenia v sláve Boha Otca”. S úctou a obdivom sa hlásime k obom prvomučeníkom husitstva aj my, dnešní evanjelickí kresťania.

Ľubomír Batka st.

 

 

  

  

               

2 Komentáre k “600.rokov od upálenia Hieronyma Pražského -dokončenie

  1. mathos

    Učenie Jeronýmovo.
    Jeroným nepísal knihy, nezanechal žiadne spisy. Učenie jeho
    poznáme len z rečí, ktoré povedal a z obrany, ktorou sa bránil
    proti falošným obvineniam. Učil tak. ako jeho priate! Hus; učil len
    to, čo ako pravdu poznal zo slova Božieho.
    Hlavnejšie body učenia jeho boly:
    1., že biskup rimský nemá väčšiu moc, než ostatní kňazi;
    2., že nie hodnosť úradná, ale nevinnosť a svätosť života činí
    biskupa a pastiera;
    3., očistca niet, a rády všelijakých žobravých mníchov sú výmysel
    diabolský ;
    4., ušná spoveď je výmysel ľudský; dostačí, keď každý Pánu
    Bohu vyzná svoje hriechy;
    5., cirkev je shromaždenie vyvolených Božích, ktorí sa pridŕžajú
    svätého evanjelia, a čo by ono od biskupov rimských bolo
    i potupené a zavrhnuté;
    6., kto sa utieka k přímluvám svätých mŕtvych, koná daromnú
    prácu;
    7., kto kupuje odpustky od pápežov a od biskupov, pripravuje
    sa daromné o peniaze;
    8., kto hodiny mníšske bez smyslu a rozumu brepce a spieva,
    nič užitočného nekoná;
    9., pôsty poverčivé, ktoré ľudia ustanovili, sú neužitočné;
    10., duše pobožných ľudí sa po smrti tela nikde nepotulujú,
    ale prídu rovno do neba.
    Všetko učenie čisté, čisto evanjelické!

    Uverejnené v časopise Evanjelický posol zpod Tatier, ročník IV., číslo 11 a 12, strana 303

    http://mi.memoria.sk/index.html#v=zoom&i=12730&p=

    Pokoj Vám!!

Komentovať