V prvý deň po sobote, včasráno, keď ešte bola tma, prišla Mária Magdaléna ku hrobu a videla kameň odvalený od hrobu. I bežala a prišla k Šimonovi Petrovi a k inému učeníkovi, ktorého Ježiš miloval, a hovorila im: Vzali Pána z hrobu a nevieme, kam Ho položili. Peter a ten druhý učeník pobrali sa teda a šli ku hrobu. Obaja bežali spolu, ale ten druhý učeník predbehol Petra a prišiel prvý ku hrobu. Nahnúc sa, videl tam plachty ležať, ale nevošiel dnu. Tu prišiel aj Šimon Peter, ktorý ho nasledoval, vstúpil do hrobu a videl tam plachty ležať. Ale šatka, ktorú (Ježiš) mal na hlave, nebola medzi plachtami, lež osobitne zvinutá na inom mieste. Vtedy vošiel aj ten druhý učeník, ktorý prišiel prvý ku hrobu, i videl a uveril; ešte totiž nepoznali Písmo, že mal vstať z mŕtvych. Potom sa učeníci vrátili domov.
Mária však stála von pri hrobe a plakala. Ako tak plakala, nahla sa do hrobu a na mieste, kde ležalo telo Ježišovo, videla sedieť dvoch anjelov v bielom rúchu, jedného pri hlave a druhého pri nohách. Títo jej povedali: Žena, čo plačeš? Odpovedala im: Vzali mi Pána a neviem, kam Ho položili. Ako to povedala, obrátila sa a videla Ježiša stáť, ale nevedela, že je to Ježiš. I riekol jej Ježiš: Žena, čo plačeš? Koho hľadáš? Ona si myslela, že je to záhradník, a povedala mu: Pane, ak si Ho ty odniesol, povedz mi, kam si Ho položil, a ja si Ho odnesiem. Ježiš ju oslovil: Mária! Ona sa obrátila a povedala Mu po hebrejsky: Rabbúni! to znamená Majstre! Ježiš jej riekol: Nezdržuj ma, lebo som ešte nevstúpil k Otcovi, ale choď k mojim bratom a povedz im: Vstupujem k svojmu Otcovi a k vášmu Otcovi, k svojmu Bohu a k vášmu Bohu. A Mária Magdaléna šla a zvestovala učeníkom, že videla Pána a že jej to povedal. Jn 20, 1-18
Vzkriesenie Ježiša Krista zostáva ústrednou udalosťou celých dejín ľudstva. Keď sa opýtame: Kto bol Ježiš? – otázka neznie správne. Treba sa opýtať -nie kto bol, ale kto je. Lebo Ježiš nie je historická osoba, ktorá tu raz bola. On aj dnes žije. Základným sviatkom kresťanstva je Veľká noc a vtedy sa zo všetkých kazateľníc ohlasuje: Kristus vstal z mŕtvych! Ježiš žije, je tu. Nám však tvrdenia nestačia. Potrebujeme očitých svedkov, ktorí nám nepodávajú udalosť, ktorá sa údajne stala, ale dosvedčujú, že sa odohrala pred ich vlastnými očami, že ju sami prežívali.
Prvou svedkyňou tejto udalosti bola Mária Magdaléna. Nehovorí, že Ježiš žije, ale: „Videla som Pána!“ To je viac ako rozprávanie, to je osobné svedectvo, to je vlastná skúsenosť. Súčasnosť nepotrebuje zákonníkov, ktorí mnoho vedia, ale očitých svedkov, ktorí sami videli a prežívali. Mnohé veci poznať je dobré, ale nie dostatočné- potrebujeme svedkov. Vieme, že keď prvá cirkev v Jeruzaleme prikročila k voľbe náhradníka za Judáša, vyslovila sa ako základná požiadavka, aby bol spolu s nimi svedkom zmŕtvychvstania (Sk 1, 21-22).
Túto veľkú udalosť osobne prežívala žena. V dejinách ľudstva mala a má žena ohromný podiel. Žena bola prvá, čo zhrešila a strhla k neposlušnosti aj svojho muža, ale aj prvá, čo sa mnohými bolesťami prebojovala k viere a stala sa prvou zvestovateľkou radostnej udalosti: „Videla som Pána!“
Kto chce vidieť Pána a prežívať Jeho vzkriesenie, musí splniť túto základnú podmienku: hľadať usilovne Pána a investovať do tohto úsilia telo i dušu. Čo kto hľadá, to aj nájde. A nikto nehľadal svojho Pána tak túžobne ako táto žena. Keď v strachu, v bolesti a na duchu pohoršení všetci poutekali, ona neuteká, ale hľadá (Mt 28, 1; Mk 16,9-10; Lk 24,10). Nenaľakala sa, zostala.
Keď Pán vyhnal z tejto ženy sedem diablov, potom sama žila život obety a vďaky za všetko, čo od Neho dostala. Mala za čo ďakovať. Všetko v jej živote smerovalo odvtedy do jedného bodu: milovať, obetovať sa a nasledovať Pána. Jej sily, majetok, čas i peniaze, všetko čo mala, patrilo Pánovi. Pán, kým chodil so svojimi po tejto zemi, bol odkázaný na hmotnú podporu iných a nebeský Otec mu daroval takých obetavých darcov, akou bola Mária Magdaléna, dala do služieb Jeho diela všetko, čo mala. Kto si svoju peňaženku úzkostlivo ukrýva len pre seba, ten nebude nikdy prežívať vzkriesenie. Keď Pán potreboval osľa, dali mu ho; a vieme, že aj hrob dostal medzi bohatými. Vďakabohu, že ako vždy, i dnes sa nájdu takí, ktorí Mu ochotne dávajú.
Ale Mária z Magdaly robí ešte viac. Vidíme ju na misijných cestách chodiť s Pánom. A taká je verná, že ju možno vidieť aj pod krížom. A keď pre krátkosť času a prísnosť zákona Veľkej soboty, ktorý bol silnejší než zákon lásky a príbuzenstva, musela sa vrátiť do mesta. Bola to pre ňu ťažká vec, akú sotva kto prežil.
Mária si obstarala voňavky už v sobotu, po západe slnka. Možno obchody neboli už otvorené, ale Mária čo chcela celým srdcom, našla. Všeličo je možné, keď naozaj chceme. Možno, že si dvaja učeníci neskôr aj vyčítali, prečo sa v smútku vrátili od prázdneho hrobu, ale Mária ostala. Dobre si pamätá ako boli položili jej Pána. „Žena, prečo plačeš?“- pýtajú sa anjeli. „Vzali môjho Pána a neviem, kde ho položili.“ On bol mojím Pánom a ja len Jeho chcem. Nič a nikto iný ma nemôže potešiť.
Toto správanie je charakteristické pre mnohých z Božieho ľudu. Zármutok vyvierajúci z neznalosti Písma a z oslabenej viery. Tak často strácame svojho Pána. Vplyvom zloby tohto sveta, vplyvom starostí tohto života a najrozličnejších žiadostivostí sa nám zahmlieva pohľad viery a my sa cítime ako pri prázdnom hrobe. Veľmi mnohým z nás chýba ten živý Spasiteľ. A pri tom sme biedni ešte aj v tom, že síce nariekame, ale Ho nehľadáme. Mnohí plačú ako Mária z Magdaly, ale ona ide ďalej, ona Ho hľadá a v tom nás prevyšuje. Pre takéto Márie má Pán oči a uši.
„Mária“ – „Rabbúni“. Dve slovíčka, dve mená, Muž a žena, ale v nich je všetko: Boh i človek, hriech a milosť, čas i večnosť! To je osobné veľkonočné prežitie. Teda, môj Pán je tu, žije a ja Ho smiem vidieť. Mária má zase všetko, je to pre ňu vonkoncom veľká udalosť, nie je možné ju vystihnúť akokoľvek výrečným slovom. Vzkriesenie sa nedá výchovou docieliť. Vieru Veľkej noci nemožno nikoho naučiť. Túto skúsenosť musíme osobne vidieť, počuť, skúsiť a prežívať.
Učeníci veľa ráz počuli o vzkriesení, a predsa zostávali bez veľkonočnej radosti. Choď a povedz mojim bratom, povedz im, čo si videla. Ona šla a povedala „Videla som Pána“. Čoby nešla, veď mala radosť. Radosť sa zdvojnásobuje, keď sa môže podeliť. Správa presahovala sily učeníkov; nechceli jej veriť. A večer, keď boli spolu, zmocnila sa ich blaživá istota: Pán vskutku vstal a ukázal sa Petrovi.
Muži ani nechceli zo začiatku žene veriť. Pokladali jej reči za blúznenie. Aj veľký apoštol Pavel vynechal mená žien zo zoznamu tých, ktorým sa Pán zjavil- hoci Magdaléna bola prvá. Toto by sme mohli považovať za krivdu, keby sme nevedeli, že podľa starožidovského chápania žena nie je svedok. Ale Pán poveril ženu, ženu! To je prielom do pevného múru. Možno preto si Pán vybral za svedka práve ženu, pretože ona najvytrvalejšie, skutočne, úprimne, verne, horlivo a oddane Ho hľadala.
Peter a Ján videli plachty a šatku poskladané. Nepochopili prečo, nepochopili ešte Písmo. Videli len prázdny hrob, aj keď sa im nezdalo, že by v ňom bývali zlodeji. Všetko bolo totiž v najlepšom poriadku. Pán však chýbal. Ten poriadok nám tiež niečo pripomína, je akousi tichou výzvou k poriadku, ktorý máme vždy a všade za sebou nechávať. Je to veľká vec, ak je všetko na svojom mieste. Všetkých nás Pán učí tejto veľkej cnosti.
Medzi Božím ľudom je mnoho ovládaných nečistým duchom. No žijú, vďaka Bohu, aj takí, ktorých spaľuje túžba po spasení a po moci vzkriesenia. Chceme byť veľkonočnými ľuďmi. Túžime po riešení svojich bolestí…Staňme sa aj my svedkami a roznášateľmi radosti. Veď celé ľudstvo vzdychá po zjavení sa takýchto svedkov vzkriesenia.
Mária Magdaléna s úžasom vyslovuje nie Ježiš, ale „Učiteľ môj!“ Pán jej dáva úlohu: „Choď a zvestuj, čo si videla.“ Neverili jej, ale Peter sa predsa vrátil k hrobu, nie preto, aby videl prázdny hrob; ten už videl, ale pre pravdu, pre jeho životné riešenie: znovuzrodenie. Aj Peter sa stal svedkom vzkriesenia, a toto vždy bolo a bude poslaním vzkriesených ľudí.
Pokoj Vám!!
Slovak