Neviete, že ste chrám Boží?

                                                          Neviete, že ste chrám Boží ?

1 K 3, 16 – 2O:Či neviete, že ste chrám Boží a Duch Boží prebýva vo vás? Kto kazí chrám Boží, toho skazí Boh, lebo chrám Boží je svätý, a tým ste vy! Nech sa nikto neklame! Ak si niekto z vás namýšľa, že je múdry v tomto svete, nech bude bláznom, aby bol múdry. Lebo múdrosť tohto sveta je bláznovstvom pred  Bohom. Veď je napísané: On chytá múdrych v ich  chytráctve. A zase: Pán zná myšlienky múdrych, že sú márne“. Amen

                  

                  Bohumilí kresťania, bratia  a sestry v PJK!

 

       Dnešná nedeľa zasvätená Pamiatke posvätenia cirkevných budov v našej dcérocirkvi Podbranč je príležitosťou k vďačným spomienkam, ale aj k prijatiu nových duchovných darov. Predovšetkým sú to spomienky na to, ako bola Božia milosť a láska ponúknutá predchádzajúcim generáciam a na to, ako ju oni videli a  prijímali. Ako sa prejavilo pôsobenie Ducha Božieho v živote ľudí, žijúcich tu pred nami. Ako poznali „čas svojho navštívenia“  a ako „vykupovali čas“. Teda ako využili čas, možnosti  a službu Slova, ktoré im bolo zvestované. 

     Z  toho, čo skúsili predchádzajúce generácie  sa môžeme  aj my poučiť, povzbudiť a duchovne posilniť. Božia láska a pravda je stále rovnako mocná a pôsobiaca. Pôda ľudských sŕdc je tiež rovnaká v zmysle podobenstva o štvorakej pôde, i keď nie je vždy rovnaká „výmera“ takej pôdy.

Ako už z predchádzajúcich rokov viete, bezprostredným podnetom k tomu, aby sme  tu v Podbranči mali „hodovú“ nedeľu je slávnosť poviacky 2  nových zvonov, ktoré si tu ev.cirkev zadovážila v r. 1928, keď prvé zvony z r.1898 padli za obeť prvej svetovej vojne. V r.1905 tu bola postavená nová – terajšia zvonica. Najnovší zvon na Podzámku bol zhotovený a zakúpený pred 2 rokmi, preliatim a zväčšením pôvodného zvona, zadováženého z darov  z Ameriky.

      Iný dôvod Pamiatky posvätenia je  posviacka bývalej cirkevnej školy z r.1882 , posvätenej 4.nov.1883 seniorom Jánom Leškom. Vznikla z túžby viacerých tunajších cirkevníkov, ktorí našli pochopenie u nového mladého kňaza Pavla Beblavého, ktorého službu v CZ sme si pri 1OO. ročnici jeho  smrti  v máji  t.r. pripomenuli. K tejto budove, ktorá sa stala štepnicou mladých kresťanov na Podbranči, pribudla v r. 1944 aj táto nová budova školy, ktorá dnes slúži ako Zborová miestnosť.

 

      Spomínal som už viackrát v minulosti, že pokiaľ ide o samotný chrám Boží (kaplnku) tu na Podbranči, bola tu ako prvá  hradná kaplnka, ktorá slúžila  najmä panujúcim grófskym rodinám, a iba čiastočne aj poddaným. I keď hrad Branč (1251-1261) bol vždy útočištným hradom aj pre ľudí z okolia  a zdá sa dokonca, že kaplnky na hrade boli vlastne  dve, nevieme však temer nič o ich vzniku a používaní. Z tzv.dvorných kazateľov a farárov je zachované iba meno Jána Majthinyho  (1650) a Mikuláša Johanidesa Kočkovského, ktorý tu pôsobil  okolo r.1654 a bol miláčikom grófa Ľudovíta Nyáriho. 

    Br. gen biskup M.Klátik v príhovore na Branči  5.júla spomenul stálosť a vernosť v evanjelickej viere rodiny Nyáriovej. Pravda, vieme, že to platilo napr. o grófovi Františkovi Nyárim a jeho manželke Alžbete Korlátskej (1547). Podobne o Pavlovi Nyárim, (kapitánovi na hrade Branč), ktorý daroval  v r. 1599 sobotištskému evanj.kostolu zvon s nápisom, ktorý však bol v prvej svetovej vojne (tiež) zrekvirovaný. Horlivým evanjelikom a mecénom aj okolitých evanj.zborov bol najmä gróf Ľudovít Nyári, ktorý povolával do Sobotišťa tých najlepších kňazov. Poslednou evanjeličkou bola grófka Žofia Nyári (rod.Tokoly), ktorá však po súde, väznení a hrozbe straty majetku  podpísala prestup do r. k .cirkvi (1697). František  Nyári II. a celá druhá polovica  panstva, ktoré vlastnilo hrad, boli veľmi nepriateľsky naladení voči evanjelikom a to bol  dôvod, že evanjelický ľud stratil o kaplnku a omše v nej konané  záujem a nepovažoval ju za svoje bohoslužobné miesto. Pre nás sa stalo miesto hradu pamätným a posvätným pre statočnosť, vernosť Cirkvi  a svedectvo viery, ktoré tu vydali evanjelickí farári – martýri a neskorší galejní otroci. 

Preto si tunajší evanjelici v nasledujúcej ťažkej dobe, vyšliapali svoju cestičku do artikulárneho kostolíka v Prietrži a po vydaní Tolerančného patentu podieľali sa na stavbe nového kostola v Sobotišti. Túto statočnosť  a odolnosť vo viere  dal im ten istý Boh, ktorý aj nám chce  dať svojho Ducha Svätého a chce posvätiť naše srdcia za svoj chrám!

       Tak Pamiatka posvätenia nie je iba rečou a svedectom o stavbe  a posviacačných slávnostiach, ale  najmä o duchovnej stavbe nášho života, ktorú chce PB konať dnes  a ktorú nám ponúka cez svoje Slovo a Sviatosti.

 

              Čomu majú teda slúžiť všetky kresťanské chrámy a bohoslužby v nich konané?

  1. 1. aby nášho ducha  Duchom Svätým posvätili
  2. 2. aby nás múdrosťou obdarili                                                                                        
  3. 3. aby  nás pred duchovnou smrťou zachránili

 

        Milí bratia a sestry, 

      slovo ap.Pavla korinstkým kresťanom je dôležité pripomínať si v každom čase: “Či neviete, že ste chrám Boží a Duch Boží prebýva vo vás“? Je to jedno z najvýznačnejších označení kresťana. Sme Božím chrámom a duch Boží  prebýva v nás! To nás nemôže nechať ľahostajných, ale vyvoláva  to príjemné chvenie v duši: Naozaj som aj ja i ty takou stavbou? Som Božím chrámom, domom, kostolom, svätyňou, či aspoň kaplnkou?

     To je vpravde vysoké označenie,ktoré apoštol Pavol myslí úplne vážne. Potom je tu otázka: Ako som sa stal Božím chrámom a domom? Kedy sa to stalo a kedy mi bol daný do duše dar DSV, ktorý ma posvätil? Odpoviem celkom krátko a jasne: táto „posviacka, či vysviacka „ nášho ducha a duše sa udiala v dare Krstu svätého. Stavba nášho života, ktorá tu dovtedy bola a existovala ako stavba profánna (svetská), telesná, stala sa posvätenou a oddelenou pre Boha tak, ako  sa každý kostol, alebo iná cirkevná stavba postavená z kameňa, či iného materiálu, stane  chrámom Božím: posviackou Slovom Božím a modlitbou. V nej prosíme o takéto požehnanie  a veríme, že PB koná verne, tak ako zasľúbil a hovorí vo svojom slove Kristus Pán: …aby vám Otec dal, čokoľvek by ste v mojom mene prosili od Neho“ (J 15, 16) . Preto sa pokrstení od počiaku nazývali  a menovali svätými a až neskôr začali používať označenie kresťan. V neskoršom období Cirkvi, keď  boli pokrstené už mnohé národy sveta a kresťanstvo  sa rozšírilo, vznikol v Cirkvi zvyk označovať za svätých iba niektorých, zvlášť výnimočných  a  významných mužov a ženy. Nie je  to správne a biblické.  Podobne by bolo chybou, keby sme za chrámy považovali iba niektoré vysvätené  katedrály a baziliky, ale  nie  aj ostatné, možno menej známe, menej honosné, menej vyzdobené a vôbec   jednoduché kostoly a  kostolíky, akých je  mnoho…

 

      Posvätenie  a pomazanie Duchom Svätým nás  ľudí neznamená, že by samotný  Duch Svätý prestal byť slobodný  a bol viazaný na nás, na  ľudské  srdcia a  duše, ako si to niektorí  predstavujú. 

Na druhej strane Jeho služba a dielo pre nás, cez Slovo a sviatosti  je reálne, skutočné a požehnané. Tak, ako každá cirkevná, posvätená budova potrebuje neustálu opravu, údržbu a ochranu, tak je to aj  so všetkými nami  pokrstenými. Apoštolské slovo  nás preto upozorňuje , aby sme  nedovolili pokaziť, alebo sami nezničili to, čo  Boh začal konať v nás. 

     Pamiatka posvätenia cirkevných budov vyvoláva hrdosť na dielo otcov vo viere, ale aj kladie otázku, čo a ako my s ním nakladáme. 

Tým viac je dnes naliehavá otázka, ako sme naložili a ako nakladáme s darom milosti a viery! Ako nakladáme  s chrámom, ktorý sa stal svätý  z Božej milosti, skrze dielo PJK. Bohoslužba je Božou službou pre nás, aby sme nezostali hriešnikmi, stratenými pre Boha. Je trvalou ponukou  meniť naše duše tým, že nás  DSV osvecuje a posväcuje a v pravej viere zachováva.

 

  1. 2. Služba kresťanských budov je pomocnou  službou, aby sa mohla diať tá služba, ktorá je hlavná. Zvony nás volajú k spoločným   bohoslužobným stretnutiam,  budovy  rôzneho typu a  zamerania, raz vznešené a inokedy celkom jednoduché sú tu preto, aby v ich znelo Božie slovo, ktoré nás vyučuje, duchovne vzdeláva a vedie vo svetle pravdy.

Generácie  dnešných ľudí, ale aj tých, ktorí tu žili ešte v dobe apoštolskej,  často žijú vo veľmi optimistickom pohľade na seba a na svet. V názore, že ich rozum a poznanie je to najvyššie  poznanie. Najdokonalejšie svetlo a  kritérium všetkého činenia a konania.

To ľudské  často preráža  na povrch aj u tých, ktorí síce  boli pokrstení a vyučovaní aj iným Slovom a pravdou, ale  po čase  ochabli, duchovne ustrnuli  a odvrátili sa od pravdy.  Vieru kresťanov, ktorí sa dávajú viesť DSV a žijú nie podľa tela a telesných žiadostí, ale podľa Ducha, považujú aj dnes mnohí za streštenosť, či dokonca bláznovstvo.   

Krstný sľub, ktorý obsahuje aj požiadvku odriekať sa diabla, nevery 

hriešnych žiadostí, mnohí  pokrstení prijali formálne, bez  vážneho zamyslenia a v presvedčení, že je to niečo , čo netreba brať  vážne. 

 

    Apoštolské napomenutie je stále namieste :“Nech sa nikto neklame. Ak si niekto namýšľa, že je múdry v tomto svete, nech bude bláznom…“. Byť „bláznom pre Krista“ nie je a nebolo nikdy ľahké a jednoduché . Ale aby bol človek naozaj múdry, apoštol nevidí inú cestu, ako cestu nasledovania JK, cestu viery, služby a lásky. Tu samozrejme ide o múdrosť, ktorá je „zhora“. Nie z nás a nášho rozumu, nie z ľudských žiadostí, vášní a zámerov, z tej obrovskej  sebeckosti, pýchy a  bezohľadnosti, ktorá nás  každodenne obklopuje…

Keď sa táto svetská múdrosť dotkne nás v podobe bezcitnosti, nevšímavosti, ľahostajnosti a pod. ,sme rozhorčení, zhrození, dotknutí .Ale ak sa máme sami riadiť inou múdrosťou, ktorá je od Boha, neraz sa zháčime, hanbíme, okúňame.

 Pravdou však zostáva:“Lebo múdrosť tohto sveta  je bláznovstvom pred Bohom“.(1 K 3,1O)

Tej Božej múdrosti, ako ju vidíme v podaní a konaní PJK sa však musíme vždy nanovo učiť, v nej rásť a overovať si jej pravdivosť a hodnotu v každodennom živote. A to i pri pohľade do minulosti, pri pohľade na tých, čo skôr ako my poznali, že žiť v láske Božej sa oplatí! -Č vyznali,  že „byť“ je viac, ako „mať“, že Kristus bol a „je riešením všetkých našich problémov a ťažkostí“.

 

3. Takto znelo Božie slovo aj naším predkom pri posviackach týchto  budov, ktoré pripomínajú odvahu viery tých, čo nás predišli na večnosť. Vedeli, že sami nič nepriniesli na tento svet a nič si ani neodnesú, ak pravda nepočítame tú obnovu ducha človeka darom DSV!

Napokon platí: Pán Boh,  „chytá múdrych v ich chytráctve“! Nájde si každého hriešnika, zjavného či tajného . Nijaký strom ľudskej pýchy a múdrosti nerastie do neba… „A zase: Pán zná myšlienky  múdrych, že sú márne“.(v.2O) Okúzlenosť hriechom, zneužívanie slobody,  uctievanie božstva mamony a mnoho podobných vecí sú márnosťou. Pán  Boh nás svojím slovom otcovsky varuje pred každým bludným mámením hriechu , pred duchom svetskej múdrosti, keď je človek: „múdry iba pre seba“, pred lakomstvom a pýchou, ktorá peklom dýcha a tak pred znesvätením toho, čo On posvätil a chce, aby zostalo Jeho vlastným. 

Ak však niekto nechce počuť slovo  o duchovnej smrti, o dôsledku odpadnutia a neraz i judášstva, keď za pár strieborých  človek zavrhne spasenie Božie  a dar večného života, má tiež svoju odplatu. Je tu ona už dnes a teraz. Potom, v živote budúceho veku bude taká, ako si človek vyberie a vyvolí už dnes.

    

    My sa však vráťme na začiatok  dnešného posolstva a svedectva, ktoré nám pripomína  službu Božiu i službu tých, ktorí ako Boží spolupracovníci stáli a stoja  v Pánovej službe pre nás! Vedzme  a nezabudnime, že sme chrám Boží a Duch Boží prebýva a chce prebývať v nás. Aby nášho ducha  svojím Duchom posvätil, aby nás svojou múdrosťou obdaril a tak pred duchovnou smrťou zachránil. 

To chce a koná  v nás Duch Boží,  ak to chceme aj my a ak to aj každodenne dokazujeme.  Pamätajme, že „všetko je naše, ale my sme Kristovi a Kristus je Boží“.(v.20) Amen.

 

                                                  (Kázeň v 13.N. po sv.Trojici –  Podbranč  29.8. 2010- Ľ.Batka st.)                                                           

                          

 

Komentovať