Spoveď

                                                 Spoveď

 

     V katolíckej cirkvi sa spoveď nazýva sviatosťou pokánia a zmierenia (niekedy aj sviatosť obrátenia). V evanjelickej cirkvi nie je sviatosťou, hoci Melanchton v Augsburskom vyznaní ju radí ešte medzi sviatosti ako tretiu sviatosť u evanjelikov. Platí tu Lutherova zásada, že o počte sviatostí nie je treba viesť spory. Evanjelikom u spovede chýba Kristov rozkaz, aby bola považovaná za sviatosť.

     V katolíckej cirkvi je táto sviatosť spojená s ušnou spoveďou. Evanjelici povinnú ušnú spoveď nemajú, ale praktizujú všeobecnú spoveď (bez vymenovania hriechov), hoci aj u evanjelikov je možné vyznať dobrovoľne z vnútornej duchovnej potreby svoje hriechy pred kňazom alebo aj pred iným kresťanom (tzv. súkromná spoveď).

     Ušná spoveď prekonáva v súčasnosti v katolíckej cirkvi hlbokú krízu. Mnohokrát ľudia pri ušnej spovedi priznajú len ľahké hriechy (čo je vlastne nezmysel, lebo podľa katolíckeho učenia zmyslom ušnej spovede je priznanie tzv. smrteľných hriechov, ktoré sú odpustiteľné len po priznaní v ušnej spovedi). Vedie to potom k tomu, že katolícky kňaz sám kladie otázky o ťažších hriechoch, čo naráža u mnohých veriacich na nepochopenie, že ide o kňazovu zvedavosť o určitých hriechoch. Takáto sformalizovaná spoveď (kde ľudia priznajú len banálne veci) sa stáva aj pre samých katolíckych kňazov ťažkým bremenom. Preto po 2. vatikánskom koncile boli snahy zaviesť aj v katolíckej cirkvi v širšej miere všeobecnú spoveď. V budúcnosti tlak na všeobecnú spoveď bude v katolíckej cirkvi zrejme rásť.

     Katolícky kňaz je vzľadom na delikátnosť niektorých spovedí viazaní spovedným tajomstvom. Ale spovedné tajomstvo platí tak isto aj pre evanjelického farára.

     Ako druh obrátenia možno spoveď chápať aj v evanjelickej cirkvi (nadväzujeme tu na katolícky názov spovede ako sviatosti obrátenia). Pri úprimne konanej spovedi sa človek vracia zo svojich ciest hriechu zase k svojmu nebeskému Otcovi. Vždy keď sa človek v hriechu odvráti od Boha, má sa zase k Nemuo obrátiť. A každá úprimne konaná spoveď je na to vhodnou chvíľou. To čo majú teda denominácie v svojich "obráteniach", to má evanjelik pri spovedi, ak ju koná s celou vážnosťou a skutočnou ľútosťou nad svojimi hriechmi.

     Spoveď je spôsob zmierenia sa človeka s Bohom, ale musí byť aj chvíľou zmierenia sa s blížnymi. Preto v evanjelickej cirkvi bolo v minulosti zvykom, že pred spoveďou sa ľudia vzájomne v rodine odprosovali. "Ak som ťa niekedy rozhneval, prosím ťa, odpusť mi!", "Nech ti Pán Boh odpustí." To bola krásna príprava na spoveď v evanjelických rodinách, od ktorej sa bohužiaľ upúšťa. V katolíckej cirkvi sa chápe spoveď aj ako zmierenie s cirkvou.

     Spoveď je u evanjelikov aj predpokladom pristupovania k Večeri Pánovej. Až s očisteným srdcom sa ide k prijímaniu tela a krvi Kristovej. Vytvorila sa takto evanjelická tradícia kajúceho pristupovania k Večeri Pánovej. Naproti tomu v katolíckej cirkvi pristupovaniu k eucharistii nemusí vždy predchádzať spoveď. Táto katolícka prax sa začína zjavovať v poslednej dobe aj v evanjelickej cirkvi najmä v súvise s častejším prisluhovaním Večere Pánovej najmä v zahraničných evanjelických cirkvách. Predsa však pred pristupovaním k Večere Pánovej by malo vždy byť aj sebaspytovanie a pokánie, teda spoveď, aj keď len formou vyznania konfiteoru.

     U katolíkov i evanjelikov je pochopiteľne možná aj spoveď bez nasledujúceho pristupovania k eucharistii. Po spovedi kňaz dáva hriešnikovi rozhrešenie, spojené so skladaním rúk. Rozhrešenie je osobným uistením pre hriešnika, že mu Boh jeho hriechy odpúšťa. Rozhrešenie má v cirkvách rôzne pochopenie. U katolíkov odpúšťa sám kňaz. Má moc rozhrešenie prípadne aj neudeliť, ak dotyčný nie je zmierený s cirkvou alebo jeho pokánie je nedostatočné. U evanjelikov stojí kňaz na mieste Božom. Skrze ruky kňazove odpúšťa hriechy Boh sám. Preto u evanjelikov skrze kňaza hriešnik prijíma vlastne Božie odpustenie hriechov. Pritom u evanjelikov nejde len o zvestovanie odpustenia hriechov v rozhrešení, ale o jeho účinné udeľovanie tým, ktorí činia pokánie. Prostredníctvom rozhrešenia hriešnik má istotu, že práve jemu Boh jeho hriechy odpustil. Vzhľadom na učenie o všeobecnom kňazstve je u evanjelikov možné, aby aj kresťan kresťanovi po jeho vyspovedaní sa jemu udelil rozhrešenie. U reformovaných pri rozhrešení ide len o zvestovanie Božieho odpustenia (nie o jeho udeľovanie ako u evanjelikov), samé rozhrešenie účasť na odpustení hriechov nedáva. Ide tu o rôzne pochopenie kňazského úradu. U katolíkov je kňaz priamo rozhodujúcim, či bude rozhrešenie udelené. U evanjelikov je sprostredkovateľom Božieho odpustenia (známe "skrze mňa"). Kňaz stojí na mieste Božom v zmysle 2Kor 5,20. U reformovaných je len zvestovateľom Božieho odpustenia.

 

7 Komentáre k “Spoveď

  1. nenona

     Sviatosť zmierenia /spoveď/ je radosť, chvíľa oslavy, že som prešiel dlhú cestu k otcovi./teda nie trest ako tvrdil Luther/

    Na úžasných duchovných cvičeniach toto všetci pochopili…

    /Rembrandt: Návrat márnotratného syna/

    1. slavo

      Vieš mi odcitovať, kde Luther považoval spoveď za trest? Ak nie, tak si tu nevymýšľaj.

      Pre vzdelanie nenony a iných, čo evanjelici učia o spovedi:

      (Lutherovo) Poučenie o spovedi

      Čo je spoveď?

      Spoveď je pokánie a rozhrešenie.

      Koľko čiastok má spoveď?

      Spoveď má dve čiastky; v jednej poznávame a vyznávame hriechy, v druhej prijímame rozhrešenie, čiže odpustenie hriechov, a to od duchovného správcu (spovedníka), čiže kazateľa evanjelia, nepochybujúc o tom, ale pevne veriac, že sa nám kajúcim odpúšťajú hriechy samým Bohom v nebesiach.

      Z ktorých hriechov sa máme spovedať?

      Pred Pánom Bohom sa máme spovedať zo všetkých svojich hriechov, aj z tých, o ktorých nevieme; tak ako to robíme v Modlitbe Pánovej. Pred duchovným správcom (spovedníkom) máme sa spovedať z tých hriechov, ktoré sú nám známe a ktoré cítime v srdci.

      Ktoré a aké sú to hriechy?

      Každý nech skúma svoj život podľa Desiatich Božích prikázaní; či si otec alebo matka, syn alebo dcéra, pán alebo pani, pomocník (alebo pomocnica); či si nebol neverný, neposlušný, lenivý; či si niekoho neurazil slovom alebo skutkom; či si niečo neukradol; či si nezameškal alebo nezanedbal svoju povinnosť; či si niekomu nespôsobil škodu (a tak ďalej).

  2. slavo

    Preto v evanjelickej cirkvi bolo v minulosti zvykom, že pred spoveďou sa ľudia vzájomne v rodine odprosovali. "Ak som ťa niekedy rozhneval, prosím ťa, odpusť mi!", "Nech ti Pán Boh odpustí." To bola krásna príprava na spoveď v evanjelických rodinách, od ktorej sa bohužiaľ upúšťa.

    Neupúšťa. Táto prax zmierenia je u evanjelikov živá a používa sa stále. Je oveľa osobnejšia a účinnejšia, ako neosobné oddrkotanie hriechov komusi, koho sa netýkajú.

  3. tinuška

     To bolo zvykom aj v katolíckych rodinách.

    Okrem toho, na začiatku každej sv. omše ľutujeme svoje hriechy a prosíme o odpustenie – a tá je u nás aj KAŽDÝ DEŇ, kto chce. Okrem toho máme sviatosť zmierenia….. no krása.

    1. misko

      Chcel by som Vás upozorniť na to, že v katolíckych kostoloch bol biskupmi zakázaný predaj časopisu M rosa kvôli nevhodnému obsahu. Ľudia, ktorí ho tvoria, sú autormi stránky magnificat.sk, ak sa nemýlim.

      V prípade, že chcete preniknúť hlbšie do autentickej katolíckej mariánskej zbožnosti, tak by bolo vhodné obrátiť sa na iné zdroje.

      Marana tha!

  4. Juraj Illa

    Tolko nepresnosti som uz davno necital. Casto sa mi az zda, ze uvod odstavca ide proti tvrdeniam v jeho druhej casti.

    ”Ušná spoveď prekonáva v súčasnosti v katolíckej cirkvi hlbokú krízu. Mnohokrát ľudia pri ušnej spovedi priznajú len ľahké hriechy (čo je vlastne nezmysel, lebo podľa katolíckeho učenia zmyslom ušnej spovede je priznanie tzv. smrteľných hriechov…”:

    Ospravednujem sa, ale toto nie je vobec pravda. Pri priprave na sviatost zmierenia sa v podstate vzdy pouzivaju v RKC spovedne ”zrkadla” (kniha, buletin …), v ktorych je subor otazok, ktore vedu kajucnika ku hladaniu a vyznaniu len velkych hriechov – prave takato forma otazok umoznuje ”odhalit” rozne alternativy velkych (smrtelnych) hriechov. Neviem o tom, ze by niekto siel na spoved pre male hriechy. Mozno sa tento jav da vidiet u starych babiciek, ktore sa pridu na spoved casto aj ”vykecat” a potom ma knaz pocit, ze z nich musi pacit velke hriechy. Lenze tiez si treba uvedomit, ze sviatost zmierenia nesluzi len ako akt pokania, ale ma ist zaroven aj o duchovny rozhovor. Ak sa na toto RKC knazi stazuju, tak to moze byr skor znak lenivosti/unavy, nez nekvalitnej spovede.

    Co sa tyka udajnych tlakov na vseobecnu spoved: Nie je treba – vseobecna spoved je sucastou kazdej katolickej omse – ihned na zaciatku kazdej omse je obrad vyznania hriechov a lutosti nad nimi. Veriaci prosia vsetkych bratov a sestry, svatych i anjelov o odpustenie toho zleho co vykonali a prosia o prihovor za odpustenie svojich hriechov u Boha.

    Spoveď je u evanjelikov aj predpokladom pristupovania k Večeri Pánovej. … Naproti tomu v katolíckej cirkvi pristupovaniu k eucharistii nemusí vždy predchádzať spoveď.
    V kat. cirkvy musi vzdy pred pristupenim k Veceri Panovej predchadat spoved z velkcyh hriechov. Ak veriaci je v stave velkeho hriechu, tak nemoze ku Veceri Panovej pristupit, dokym sa spovedou neocisti od velkych hriechov. Od malych chriechov sa veriaci ocistuju, ako som uz spominal, v uvode omse – vseobecna spoved. => Prijatiu Vereri Panovej predchadza spoved. Vzdy.

    … a tak dalej…
    Ospravednujem sa ze som vstupil do diskusie, ale naozaj veriaci z Evanielickej Cirkvy by po precitani tohoto clanku mali dosti skresleny pohlad na sposoby ukonov kajucnosti v RKC.

Komentovať