Zasaďme dnes jabloňku!

Lk 12, 35 – 46: “Majte bedá opásané a sviece horiace (36) a buďte podobní ľuďom, ktorí si očkávajú pána, kedy sa vráti zo svadby, aby mu hneď otvorili, len čo príde a zaklope. (37) Blahoslavení sluhovia, ktorých Pán, keď príde, nájde bdieť; amen, hovorím vám, že sa opáše, posadí ich a pristúpiac, bude im posluhovať. (38) A keby prišiel o druhej stráži alebo o tretej a nájde ich bdieť, blahoslavení sú. (39) Uvedomte si: keby hospodár vedel, v ktorú hodinu príde zlodej, iste by bdel a nedal by sa mu vlámať do domu. (40) Aj vy buďte pripravení; lebo Syn človeka príde v hodinu, o ktorej sa nenazdáte. (41) I povedal Mu Peter: Pane, či nám hovoríš toto podobenstvo, a či všetkým? (42) A Pán odpovedal: Kto je teda verný  a rozumný šafár, ktorého Pán ustnovil nad svojou čeľaďou, aby jej načas dával určenú stravu? (43) Blahoslavený sluha, ktorého pán, keď príde, nájde tak robiť. (44) Pravdu vám hovorím, že ho ustanoví nad celým svojím majetkom. (45) Keby si však ten ten sluh myslel: môj pán ešte nepríde, a začal by sluhov a slúžky biť a hodovať, piť, opíjať sa; (46) príde pán toho sluhu v deň, keď sa nenazdá, a v hodinu, ktorú nezná, rozpoltí ho a s nevernými určí mu podiel.” Amen

Bohumilí kresťania, bratia a sestry v Pánovi!

“Všetko pod nebom má svoj čas”, poznal a vyznal už SZ Kazateľ. Aj cirkevný rok, ktorý sme prežili a ktorý nám pomáha poznávať dejiny spásy, má svoj začiatok a má aj svoj koniec. Dnes svätíme poslednú nedeľu cirkevného roku. Ona nás upozorňuje nielen na blížiaci sa začiatok nového cirkevného roku, ktorý nazývame advent, ale ukazuje na naše priblíženie sa k večnému životu, ktorý nám ponúka náš Pán. Preto túto nedeľu nazývame nedeľou večnosti.

Každá nedeľa je akousi duchovnou občerstvovacou stanicou na našej pozemskej púti k večnosti. Na jednej strane nám pripomína, že v tomto časnom živote raz príde aj náš posledný deň. Súčasne však pripomína aj ďašiu pravdu, ako ju vyznávame vo Viere všeobecnej kresťanskej : “Verím … tela z mŕtvych vzkriesenie a život večný”. Preto spievame chválospev viery a vďaky Pánu Bohu slovami nášho niekdajšieho biskupa Karola Kuzmányho:

“Div Božej lásky najmilostivejší,

človek je málo od anjela menší,

z prachu stvorený, určený pre večnosť 

a nesmrteľnosť”. (ESP 696, 3)

          Tieto slová i celá pieseň: Verím to pevne, verím z celej duše –  sa zakladá na dôvernom prijatí evanjelia Pána Ježiša Krista. Z jeho prijatia sa rodí taký vzťah k Pánu Bohu, že ani vedomie o Božej spravodlivosti, moci a svätosti nevedie k strachu a zúfalstvu hriešneho, ale veriaceho človeka. Vedie k takému vyznaniu, ako ho napísal apoštol Pavel v liste Rímskym: ”Lebo som presvedčený, že ani smrť ani život ani anjeli ani kniežatstvá ani prítomnosť ani budúcnosť, ani vysokosť ani hlbokosť ani nijaké iné stvorenstvá nebudú nás môcť odlúčiť od lásky Božej, ktorá je v Kristu Ježiši, našom Pánovi”. ( R 8, 38-39) Dnešné evanjelium nás tiež oslovuje a vyzýva:

Žime v očakávaní príchodu Pána Ježiša Krista:

a/  vo vážnej viere

b/  v trvalej láske a

c/  v radostnej nádeji

    Bratia a sestry v Pánovi!

To, čo  je nemenným odznakom kresťanov všektých čias a generácií, je najskôr viera. Jej prejavom je taký štýl a spôsob života, ktorý nesie znaky pripravenosti na stretnutie s Božím Synom, Sudcom živých i mŕtvych, ale aj Darcom spasenia. Preto Ježišovo slov najskôr poučuje a napomína kresťanov všetkých generácií: “Buďte podobní ľuďom, ktorí si očakávajú pána, kedy sa vráti so svadby…”.

Pán Ježiš, ktorý sedí na pravici moci Božej sa vráti. To je Jeho jasný sľub, s ktorým môžeme počítať. Ak sa denne modlievame, ak často  klopeme, aby nám bolo otvorené, ak prosíme o rôzne dary a čakáme, že On nás vypočuje a nevyhodí nás, ale prihovára sa za nás u Otca, je  samozrejmé, že aj my máme byť pripravený na to, keď On prichádza v slove a v sviatostiach, ale aj vtedy, keď príde v moci a sláve Otca.

Obrazy, “majte bedrá opásané a sviece horiace”, hovoria práve o tom, aby sme boli pripravení prijať Ho ako nebeského Ženícha cirkvi, keď príde a zaklope. Kresťan má veľa úloh a poviností v tomto svete, ale ani jedna z nich, dokonca ani povinnosť starostlivosti o najbližších, o rodinu, nás nemá odviesť od úlohy čakať na Pánov príchod. Opásané bedrá sú znakom človeka, ktorý si kvôli práci, alebo chôdzi podkasá šaty. Naznačujú, že naše úlohy a povinnosti nie sú dôvodom zabudnúť na Pána. Aj horiaca svieca večer, alebo v noci je znakom toho, že človek chce s dôverou prijať pocestného do svojho domu a poslúžiť mu, pretože jeho príchod je ohlásený.

O dni, alebo hodine Pánovho príchodu nevieme a nijako ho vypočítať nemôžeme. Mali by sme sa vždy vyvarovať pokušenia nejakým spôsobom tento príchod vypočítavať, alebo určovať. Vieme o takom počínaní napríklad u svedkov Jehovových, ktorí si myslia, že je to možné. Menej známe je, že aj v českom husitskom hnutí boli u niektorých takého tendencie. Ale keď sa človek upne na nejaký ním vyrátaný termín, a príchod sa neuskutoční, prichádza k narušeniu dôvery, k pochybnostiam o Ježišovom slove. To je to, čo chce diabol, ale nie Pán.

Preto Ježiš hovorí o svojom príchode ako o nevypočítateľnom pre človeka. Prirovnáva ho k nečakanéu príchodu zlodeja. “Keby hospodár vedel, v ktorú hodinu zlodej príde, iste by bdel a nedal by sa mu vlámať do domu. Aj vy buďte pripravený, lebo Syn človeka príde v hodinu, o ktorej sa nenazdáte”. Naša viera sa má teda zakladať na samotnom slove a prísľube Pánovom. Nevieme síce kedy, ale veríme, že On istotne príde.

2. Bratia sestry!

Druhým napomenutím v súvise s očkávaním Pánovho príchodu na konci vekov je výzva k trvalej láske.

Mnohokrát som s deťmi pri vyučovaní riešil otázku: Čo by si robil, keby si vedel, že Ježiš príde zajtra? Odpovede boli vždy rôzne. Ale také sú nielen odpovede detí, ale aj dospelých. Sú známe už z dôb prvých kresťanov. Možno ste si aj osobne takúto otázku postavili. Často museli apoštolovia dávať zborom i jednotlivcom usmernenie a ukázať  správny postoj. V prvom rade ho uvádza sám Pán Ježiš. Hovorí o zodpovednom konaní človeka na každom mieste, alebo v každom stave, či vzťahu v ktorom žije. “Kto je teda verný a rozumný šafár, ktorého Pán ustanovil nad svojou čeľaďou, aby jej načas dával určenú stravu? ”– kladie otázku Pán. Predovšetkým sa pýta na vieru človeka v Jeho slovo o druhom príchode a potom sa pýta na rozumné konanie, ktoré sa prejavuje službou blížnym.

Pre deti sú šafári Boží rodičia. Šafármi sú si manželia navzájom. Šafárom je človek v pracovnom procese, ale aj vedúci a sluha (minister) v zodpovednom spravovaní vecí verejných. Pri čakaní nemáme vymýšľať iné skutky lásky, ako tie, ktoré prikázal Pán Boh už v Desatore. Prikázanie lásky k Bohu a blížnym je obsahom Božieho zákona. Preto útek a únik od týchto, v podstate každodených a stálych povinnností do akýchkoľvek iných postavení a služieb je pomýlený. Myslím, bratia a sestry, že náš reformátor Martin Luther dal  všetkým ľuďom najlepšie a jasné odporučenie, keď na otázku, čo by urobil dnes, keby vedel, že zajtra bude koniec sveta, odpovedal: “Zasadil by som jabloňku!” Urobil by to, čo dnes urobiť treba, aby potom prišla odmena.

Apoštol Peter sa aj za nás spýtal Pána: “Či nám hovoríš toto podobenstvo, a či všetkým?”  Pán Ježiš odpovedá tak, ako hovorí aj na iných miestach. Totiž, že On je Pánom všetkých a všetkých bude súdiť podľa zákona Božieho, už či ho niekto poznáva v svedomí, alebo ešte dokonalejšie priamo z Písma Svätého. Preto platí aj Jeho ďalšie slovo o blahoslavenstve človeka: “Blahoslavený sluha, ktorého pán keď príde, nájde tak robiť”.

Človek nie je najvyšší pán. Je vždy iba šafár, správca a sluha. “Keby si však ten sluha myslel, môj pán ešte nepríde, a začal by sluhov slúžky biť a hodovať, piť, opíjať sa; príde pán toho sluhu v deň, keď sa nenazdá, a v hodinu, ktorú nezná, rozpoltí ho a s nevernými určí mu podiel”. Tí, čo hľadajú blahoslavenstvo a šťastie v čomkoľvek inom, ako v službe lásky, či už v zaistení iba seba, v mamone, v hromadení majetku, alebo vo falošnej slobode a jej zneužívaní, v porušovaní zákona lásky neraz i k najbližším, nezískajú nič. Iba istotu odsúdenia v deň súdu nielen posledného, ale aj súdu osobného, ktorý ho predchádza.

 

Bratia a sestry v Pánovi!

Žime v trvalom očakávaní Pánovho príchodu. Vo vážnej a pravej viere, v trvalej láske, ale aj v radostnej nádeji.

Keď spomíname posledný súd, vždy pripomínam, že pre kresťana to nie je hrozba. Pre kresťana aj v ňom kynie nádej. Je to nádej, ktorá prevyšuje naše ľudské predstavy i možnosti. Ježiš o tom hovorí takto: “Blahoslavení sluhovia, ktorých pán, keď príde, nájde bdieť; amen hovorím vám, že sa opáše, posadí ich a pristúpiac, bude im posluhovať”.

Bude im posluhovať! Bratia a sestry, to je niečo, čo by sme mali mať na pamäti vždy! Nie my, ale Pán Boh vždy slúžil a slúži človeku ako prvý. Tak konal a koná stále aj Boží Syn. Aj naše Služby Božie (bohoslužby) sú vlastne tým istým: službou Božou nám. Ponukou Božej milosti a zásluh Ježiša Krista tým, ktorí sú iba neužitoční sluhovia a šafári. Tá odmena a požehnanie je viac, ako si vieme predstaviť. Preto apoštol Pavel hovorí: ”Ani oko nevídalo, ani ucho nepočulo, ani do srdca ľudského nevstúpilo, čo pripravil Pán tým, ktorí ho milujú”.

       Viera v zasľúbenie Pána Ježiša  vedie k blahoslavnenstvu. „Blahoslavení sú!“ Odmena nebeského kráľovstva a podiel na jeho spravovaní je odmena nezaslúžená a nevýslovna: ”Pravdu vám hovorím, že ho ustanovím nad celým jeho majetkom”.  Pán Boh nám už tu dal život, a všetko potrebné k životu na zemi, ale pripravil pre nás aj nebesá a jeho dary: pravý pokoj, lásku a radosť v Duchu Svätom! Nech je preto Jeho sväté meno pochválené a zvelebené od nás dnes i na veky vekov!  Amen

 

Posledná nedeľa cirkevného roku, Holíč 2015, Ľ.Batka st.

Komentovať