Pred 800. rokmi, v roku 1215, pápež Inocent III. vyhlásil v Západnej cirkvi učenie o eucharistii ako omšovej obeti s dogmou o prepodstatnení (transubstanciácii), s bežným dodatkom, že kto by veril a tvrdil inak, je kacír. O prijímaní laikov pod obojím spôsobom nemohlo byť ani reči. Zdalo by sa, že vtedajší ľudia nemohli učeným dišputáciam a scholastickým trakátom rozumieť. Netreba však pedceňovať úprimnú náboženskú vieru ľudu a pozorné počúvanie slov Písma v kázňach tam, kde predsa len zaznelo. V Prahe takým kazateľom bol Konrád Waldhauser, ktorého Postila bola čoskoro z nemeckého jazyka preložená i do češtiny. Ohlas vzbudil aj Milíč z Kromeríža a najmä parížsky majster Matej z Janova. V poslednej časti svojho diela Pravidlá SZ a NZ sa venoval užitočnosti, ba priamo nutnosti častého prijímania sviatosti oltárnej aj laikmi. Mnohým neušlo, že slová Kristove: “Pite z neho všetci” sú interpretované tak, že víno z kalicha bolo vyhradené len celebrujúcemu kňazovi a ostatnému ľudu len chlieb, čiže hostia.
Povážlivou skutočnosťou bolo, že pražská synoda vydala 19. októbra 1388 výnos proti častému prijímaniu eucharistie. Cirkev sa viac – menej z praktických dôvodov uspokojovala so spoveďou a následným prijímaním raz ročne. Hlboko veriacim to ale nestačilo. Zvlášť neodbytné boli ženy, nazývané bekyne. V Prahe, aj inde sa stretávali v domoch, ktoré patrili niektorej z nich. Proti tejto “skazonosnej otrave mysle veriacich” vystúpil najskôr arcibiskup Jan z Jenšteina a synoda povolila prijímanie laikov najviac raz za mesiac.
Založenie Betlehemskej kaplnky v Prahe v roku 1391 prinieslo možnosť kázať tu výlučne po česky. Betlehemská kaplnka sa stala miestom mnohých reformných snáh, zvlášť v čase pôsobenia Jána Husa a jeho priateľa Jakoubka zo Striebra. Bol to práve tento univerzitný majster a kazateľ ktorý vtedy, keď Ján Hus prišiel do Kostnice a bol 28. novembra 1414 uväznený, zaviedol v Prahe prijímanie Večere Pánovej pod obojím spôsobom aj pre ľud.
Jakoubek tak neurobil náhodou. Otázkou sa dlhšie zaoberal a poznal aj túžby ľudu, ktorý už dlho veľmi hlboko prežíval eucharistiu a nachádzal v tejto sviatosti životnú posilu. Bola to aj túžba po prekonaní formálnej účasti na obradoch vtedajšej oficiálnej cirkvi.
Novinka, prijímanie z kalicha, pôsobila zápalne. Účasť na prijímaní sa stala masovou. Túžba prijímať pod obojím spôsobom (sub utraque specia) sa mimoriadne rýchlo šírila z Prahy na vidiek. Povestné sa stali púte na hory, kde sa prisluhovalo pod obojím. Behom krátkej doby sa rozhoreli ťažké polemiky medzi jeho zástancami a odporcami. Je zrejmé, že v tomto kroku ide o návrat k pôvodnému biblickému spôsobu prvotnej cirkvi.
Ján Hus síce horlivosť Jakoubka brzdil presláveným: ”Kubo, nekvap s tím”, vnútorne s ním však súhlasil. Zprávy o prijímaní ľudu z kalicha do Kostnice priniesli aj českí kňazi, ktorí prišli na koncil. V takejto situácii bolo zbytočné, aby sa Hus tejto otázke vyhýbal. Preto sa v tých dňoch k otázke kalicha vyjadril kladným riešením otázky (kvestie): Zda je věřícím laikúm prospešné přijímat krv Kristovu ve zpúsobu vína. Použitie zhodných citácií i argumentov z Jakoubkova trakátu na túto tému i kázne Mikuláša z Drážďan ukazuje, tieto diela si priviezol so sebou.
Podľa svätosvätého koncilu kostnického bola to práve otázka chápania eucharistie, ktorá Husovi v procese zvlášť priťažila.
Na druhej strane novozvolený pápež Martin V. v roku 1418 vydal dve buly proti kalichu a husitskému kacírstvu a vyzýval k prísnemu prenasledovaniu kacírov inkvizíciou. Asi o mesiac neskôr nová bula hrozila českej šľachte križiackou výpravou. Husovi stúpenci boli nepriateľmi posmešne nazývaní husitmi. Oni sami však mali na svojich zástavách jasný znak- červený kalich! Odtiaľ je aj ich názov kališníci.
Zápas o kalich zostal najtypickejším znakom Husových stúpencov nielen v Čechách. Napokon, po mnohých bojoch a zápasoch bol kalich zákonne povolený v štyroch pražských artikulách, ktoré sa stali programom husitského hnutia. Pravda, tento ústupok utrakvistom bol iba taktický a dočasný.
Veľkú úctu a vieru v eucharistiu dokazuje aj snaha husitov o zavedenie detského prijímania Večere Pánovej. Presvedčenie, že aj deti, aj keď nechápu ešte rozumom, majú mať účasť na sviatosti, sa rozšírilo až po Husovej smrti. Táto snaha nadobudla takú veľkú intenzitu ako samotný zápas o kalich. Katolícka cirkev, naopak, obe snahy odmietala. Otázkou Večere Pánovej sa po Lutherovej reformácii zaoberal aj Tridentský koncil v druhej polovici 16.storočia. Prijímanie pod obojím bolo ponechané na rozhodnutie pápeža, ktorý ho zamietol. Povolené, opäť iba dočasne, bolo iba pre Uhorsko a tak aj Slovensko.
Kiež zostane aj pre nás tento nebeský dar a pravý kresťanský spôsob užívania sviatosti podľa Kristovho príkazu a zasľúbenia vzácnym zdrojom duchovnej sily a milosti Božej. (www.evanjelik.sk, ľuba)
Slovak