Žd 11,13-16: – “Vo viere umierali všetci títo a nedosiahli, čo im bolo zasľúbené. Len zďaleka to videli, uvítali a vyznávali, že sú len cudzincami a pútnikmi na zemi. (14) Lebo tí, čo takto hovoria, naznačujú, že hľadjaú vlasť. (15) A keby boli mysleli na zem, z ktorej vyšli, boli by mali čas vrátiť sa. (16) Ale oni po lepšej vlasti túžia, to jest po nebeskej. Preto sa ani Boh nehanbí menovať sa ich Bohom, veď im pripravil nebeské miesto”. Amen
Bohumilí kresťania, bratia a sestry v Pánovi!
Sú slová, ktoré aj v našej dobe, ktorá je poznačená infláciou slova, majú svoju silu, váhu a elektrizujúci náboj. Takými slovami sú slová: matka a otec, rodičia a starí rodičia, manžel a manželka, deti a rodina, domov a vlasť.
V tieto dni myslíme aj my najmä na zosnulých z kruhu svojích rodín. Často sa ich odchodom stal náš dom a domov pustý a prázdny. Často sa stáva, že hodnotu svojich milých a drahých si ľudia uvedomia až vtedy, keď ich niet. Keď už opustili svoje zemské prebývanie. Keď ich hodnotu už nikto nedokáže plne nahradiť. Ako kresťania sa preto učíme i povzbudzujeme vždy k tomu, aby láska a vzájomná služba bola našou snahou a túžbou skôr ako skončí život náš, alebo život našich blízkych a drahých.
Dnes, spolu s mnohými kresťanmi v našej vlasti, ale aj inde žijúcimi, ďakujem Pánu Bohu za svojich najbližších, ktorí nás predišli do večnosti. Ďakujeme za to, že nám ich Boh dal a skrze nich nás požehnal mnohým požehnaním. Mnohí z tých, na ktorých myslíme, ale aj tí, na ktorých sa možno rozpomíname len pri zvláštnych výročiach ich života, svojou službou lásky boli pre nás rukami Božími. Skrze nich nás Pán Boh obdaril mnohými dobrami. Skrze nich nás chránil, potešoval, napĺňal radosťou a pokojom. Mnohí z nich boli aj ústami Božími, lebo skrze ich slová k nám hovoril a prihováral sa nám náš nebeský Otec, učil nás, napomínal, ale aj posilňoval vo viere, ktorá nezahanbuje.
Ako kresťania však myslíme dnes nielen na našich drahých. Myslíme aj na tú hodnotu, ktorú predstavuje slovo vlasť. Aj toto slovo je elektrizujúcim slovom. Odchod človeka z tejto časnoti znamená vždy opustenie nielen rodinného zväzku a domova, ale aj opustenie pozemskej vlasti. Vážime si aj túto hodnotu, najmä keď vidíme, aké množstvo ľudí dnes vlasť nemá, alebo ju z rôznych dôvodov stráca.
Nechcem hodnotiť, či sme my, dnešné generácie Slovákov a Sloveniek dobrými vlastencami. Vždy mám však pred sebou príklad nášho košarišského rodáka Milana Rastislava Štefánika, ktorý svoje rodné hniezdo opustil, ale nikdy naň nezabudol. Keď prišla pravá chvíľa, vykonal úžasné dielo, z ktorého dodnes žijeme a trváme. Pred odletom z talianskeho letiska v Udine do Bratislavy, napísal 4.5.1919 posledný list svojj snúbenici Giuliane Benzoni, kde o našej novozrodenej slobodnej vlasti uviedol:” …Zbohom! Pred očami sa mi robia kruhy, moje srdce je znepokojené, jednako mu odpúšťam tentoraz krehkosť celkom ľudskú: nesmieme sa od Teba, Giuliana, vzdialiť a nevyhľadať po rokoch moju rodiu, moju vlasť? Uvidím znovu moju vlasť. Mám vlasť. Aká radosť, aká tesknota. Lietadlo ma volá. Zbohom , Giuliana .”
Mať vlasť, žiť vo vlasti je iste aj vždy veľká vec. Slovo vlasť sa však ozýva aj z dnešného prečítaného biblického textu. Tu je však reč o inej vlasti, než na akú myslíme v každodennom živote. Biblický svedok menuje slovom vlasť nový a večný domov, nový nebeský príbytok, nové spoločenstvo na ktoré nemáme nikdy zabúdať a ktoré je súčasne zdrojom potešenia a nádeje aj pri smrti a pri časných rozlúčkach.
“Vo viere umierali všetci títo”, hovorí apoštol a myslí na celý “oblak svedkov” a predkov vo viere, ktorí jeho súčasníkov, i nás predišli do nebeskej domoviny. Z tých svedkov spomeňme Abraháma a Sáru, praotcov Izáka a Jákoba, Mojžiša a Árona, hrdinu viery Gedeona a Samsona, kňaza Samuela a kráľa Dávida, ale aj malých a veľkých prorokov. O všetkých týchto platí slovo apoštola: ”Vo viere umierali všetci títo a nedosiahli, čo im bolo zasľúbené. Len zďaleka to vítali a vyznávali, že sú len cudzincami a pútnikmi”.
Aj my, dnešné generácie kresťanov, akokoľvek si vážime a prijímame od Pána Boha ako dar manželstvo, rodinu, domov a vlasť, sme tu na zemi len cudzincami a pútnikmi. Sme tu teda iba dočasu, s bydliskom prechodným a nie trvalým.
Čo tým apoštol mieni? Odpovedá celkom jasne: ” Lebo tí, čo takto hovoria, naznačujú, že hľadajú vlasť. A keby boli mysleli na zem z ktorej vyšli, boli by mali čas vrátiť sa. Ale oni po lepšej vlasti túžia, to jest po nebeskej”.
To je centrum dnešnej zvesti. My kresťania, ako Božie deti máme považovať nielen túto zem za svoju vlasť, ale vždy pamätajme na to, že máme naším Pánom a Otcom pripravenú aj inú vlasť – a to nebeskú. Ako dar od Boha Otca máme nielen časné príbytky a časné zväzky prijímať s vďakou, ale pripravovať sa aj do tých príbytkov nie rukou zhotovných, ale stvoriteľským slovom nášho Otca nebeského. Pre ne sme boli stvorení a určení.
Pád ľudí do hriechu znamenal stratu večného spoločentsva s Pánom Bohom. Prišiel však ale Kristus a Jeho dielo sa stalo novou ponukou a bezpečnou cestou do vlasti nebeskej. Od Neho smieme prijať a získať dar života večného. Apoštol hovorí:” Preto ani Boh nehanbí sa menovať ich Bohom, veď im pripravil nebeské miesto”.
Tu myslí na prv menovaný oblak svedkov viery. Boh je teda Bohom Abraháma, Izáka i Jákoba, Bohom Mojžiša i Dávida a tak Bohom všetkých, ktorí dôverujú Jeho zasľúbeniam. Tie sa stali jasné a zrejmé v Jeho slove a vo vykupiteľskom diele Ježiša Krista.
Bratia a sestry v Pánovi Ježišovi Kristovi!
Smrť človeka je odplatou za hriech. Smrť však neruší Božie zasľúbenia. Nie je mocnejšia ako Božie slovo, ako milosť a láska Božia vyjavená v Kristu. Preto naše myšlienky na návrat a nádej na večný život vždy súvisia s vierou, ktorá pamätá na zásluhy Kristove, na Jeho obeť za nás a naše hriechy.
Ale aj na očisťujúcu moc Kristovho tela a krvi. Tieto dary nebeského a osláveného Ježiša Krista prijímame a smieme prijať vo viere aj dnes v Jeho svätej Večeri, ktorá bude dnes prisluhovaná. Očistení sme nie našmi zásluhami, ale zásluhami Kristovými. Nie naším zadosťučinením, ale Kristovou obeťou. Preto aj za tento dar milosti dnes ďakujeme. A siahnime po ňom práve preto, aby sme mali nádej na stretnutie s Ním i s tými, ktorí pre takú istú vieru boli prijatí na milosť pred nami a s ktorými v sláve neba, po vzkriesení tela, budeme môcť prebývať.
Toto je bezpečná a istá cesta, ktorá hovorí o tom, že náš život má zmysel a má budúcnosť. Tak smieme už dnes žiť v radostnej nádeji. Časný život, aj napriek tomu, že sme tu len cudzincami a pútnikmi nemusíme vnímať ako tragédiu, ani ako katastrofu, ktorá príde na konci časnej púti, ale ako cestu s Kristom Pánom. On smrti odňal moc a urobil z nej služobnicu, ktorej na čas zveruje naše telá, aby ich potom nanovo stvoril také, aby boli podobné Jeho oslávenému telu.
Bratia a sestry v Pánovi!
Na záver venujme krátku spomienku aj nášmu reformačnému otcovi Martinovi Lutherovi a jeho dielu. Nielen preto, že včera bolo 498 výročie začiatku reformácie, ale najmä preto, že vďaka jeho jednoznačnému príklonu k Písmu svätému a k Božiemu slovu v ňom obsiahnutému, svieti nám dodnes svetlo evanjelia jasne. Vďaka jeho vernosti Božiemu evanjeliu, smieme aj my ísť cestou spásy bez pochybností o našej hodnote a hodnosti, alebo bez pochybností o dostatočnom zadosťučinení predpisom zákona. Nie pre naše skutky a zásluhy sme spasení, tým menej získavaním odpustkov. Istota spasenia plynie jedine pre dokonané dielo milosti v Pánovi Ježišovi Kristovi!
Aj na našich zosnulých spomíname s nádejou preto, lebo boli v Ježišovom svätom Krste obmytí od dedičného hriechu, za Božie deti a dedičov Božích prijatí a vierou v Krista ospravedlnení. Nehľadajme ich v očistci, ak boli očistenívierou v Ježiša Krista a Jeho svätou krvou. “Boh sa nehanbí menovať sa ich Bohom, veď im pripravil nebeské miesto” . To platí o všetkých veriacich, ktorí tvorili a tvoria celý oblak svedkov SZ, ale aj o Petrovi a všetkých pravým kajúcnikoch v cirkvi. Zaraďme sa k nim aj my a vzdávajme vďaku Otcovi, skrze Krista, nášho Pána. Amen
22.nedeľa po Svätej Trojici – Spomienka na zosnulých 2015 – Kostolné – Ľubomír Batka st.
Slovak