Mk 10, 13-16: – “Prinášali k Nemu dietky, aby sa ich dotýkal; ale učeníci im dohovárali. (14) Keď to Ježiš videl, namrzel sa a povedal im: Dovoľte dietkam prichádzať ku mne a nebráňte im, lebo takých je kráľovstvo Božie. (15) Veru, vám hovorím: Kto neprijme kráľovstvo Božie ako dieťa, nikdy nevojde doň. (16) A bral ich do náručia, kládol ruky na ne a požehnával ich”. Amen
Bohumilí kresťania, bratia a sestry v Ježišovi Kristovi!
Keďže o päť dní budeme sláviť Pamiatku reformácie, pripomeňme si už dnes niektoré dôležité biblické východiská Dr. M.Luthera pri jeho snahe o reformu deformácií stredovekej cirkvi. Prvým dôvodom k tomu, aby sme dnes uvažovali o Lutherovom diele s pozornosťou a vážnosťou je skutočnosť, že náš dnešný svätý text bol Lutherovým najobľúbenejším textom, ktorý používal pri krste detí. V našej NZ je text nadpísaný slovami: Ježiš priateľ dietok. V cirkvi sa niekedy “detské evanjelium”. Rámec jeho zvesti je naozaj veľmi ľúbivý a pôsobivý pre nás, aj pre uši detí: ”Prinášali k Ježišovi deti, aby sa ich dotýkal… – a On ich bral do náručia, kládol ruky na ne a požehnával ich”.
Skutočne si prichodí len povzdychnúť: Kiež by takto aj dnes boli prijímané všetky deti od všetkých matiek, otcov a vo všetkých rodinách. Ale aj mimo nich, keďže sa deti rodia aj mimo manželstiev a v rodinách neúplných. Je to ale tak? Je to bežné a samozrejmé? Sú deti prijímné s láskou? Niektoré končia v detských domovoch, niektoré v hniezdach záchrany a niektoré žiaľ aj mimo takýchto zariadení. Mnohé, žiaľ, nie sú brané do náručia, ani požehnávané, ani sprevádzané modlitbami vďaky a želania všetkého dobrého od Pána Boha. Mnohých sa ani najbližší nechcú dotýkať láskavými rukami a horúcim objatím.
Slová o tom, ako konal Boží Syn, Ježiš Kristus, sú jasné, pomerne zrozumiteľné a možno aj dostatočne známe. Toľko by stačilo povedať na úvod o tom vonkajšom rámci tohoto evanjelového posolstva. Je tu ale aj úloha prehryznúť ten vonkajší obal, aby sme sa dostali k jeho lahodnému jadierku. Tým je svedectvo o hodnote viery, skrze ktorú dosahujeme spasenie. To je to dôležité východisko a svedectvo ako dôjdeme spasenia. Preto si všimnime pomerne obchádzané slovo o tom, že Ježiš sa detí dotýkal. Môže sa nám zdať, že Ježišov dotyk je niečo, čo dnes už nie je možné, keďže Pán je už v nebi. To je pravda, ale nie celá. On sa aj dnes ľudí dotýka. Preto viďme:
Dotyk Ježiša Krista
- v konaní pokánia
- v dare spasenia
- v prijatí požehnania
- Bratia a sestry v Pánovi! V našom každodennom živote, vo vzťahu k našim blížnym a najmä blízkym ľuďom má dotyk rukou veľký význam. Ak ste si nanovo v posledných dňoch pozreli film Štúrovci, videli sme v ňom známy a niekedy bežný zvyk v evanjelických rodinách, keď Samuel Jurkovič, otec Aničky, žehná svoju dcéru a zaťa pred sobášom so znamením kríža na čelo. Rodičia tak opakovali bežné liturgické konanie kňaza pri pokrstení detí, vykonávané s trojnásobným poliatim hlavy, spojené so znakom kríža. Pri krste i vysviackach kňazov praktizujeme aj dnes skladanie rúk so slovami požehnania.
- Už bežné podanie ruky a vzájomný dotyk je viac a niečo citovo silnejšie, ako len vyslovenie pozdravu. K dotyku tela patria aj bozky, i keď po Judášovom bozku treba byť v ich prijímaní a hodnotení vždy opatrní. Rodičia i príbuzní v rodinách deti časo hladili po hlávke, alebo si ich privinuli a “mojkali”, čo deti vždy radi privítali. Netreba teda pri dotykoch myslieť na nejaké magické prenášanie síl na iného.
V dnešnom našom svete ale niekedy hrozí učiteľom v škole, že ak sa láskavo dotnú hláv, alebo pliec, že budú obvinení z podozrivého obťažovania. Mnohí na to už doplatili. Ale Pán Ježiš sa iste dotýkal detí najmä preto, aby ich požehnával. Iste by bolo stačilo, aby svoje žehnanie vyjadril iba slovom, ale samotní rodičia jeho dotyk celkom prirodzene očakávali a tešili sa z toho.
Takto, ako Ježišov dotyk máme prijímať dnes Ježišov Krst, či už bol prislúžený nám, našim deťom, alebo vnúčatám. Z Malého katechizmu M.Luthera si môžeme pripomenúť dôležitú pravdu o hodnote Krstu svätého. Totiž, že “krstenie vodou znamená, že starý Adam, t.j. hriešny človek má byť v nás každodennou ľútosťou a pokáním so všetkými hrechami a zlými žiadosťami topený a mŕtvený …”
Krst svätý a pôsobenie slova Božieho v ňom i o ňom nám teda najprv a na prvom mieste pripomína našu hriešnosť. Náš stav pred Bohom v ktorom sa nachádzame. V ktorom už prichádzame na svet a v ktorom stojíme. Pripomína, ako sme videní a vnímaní Božími očami, a uvedomli si, že potrebujeme Božiu milosť odpustenie hriechov.
Mnohé romantické predstavy o dieťati, ktoré nemá žiadny hriech a je nevinné pred Bohom, nie sú biblickým pohľadom. Preto neboli ani Lutherovým a nemajú byť ani naším pohľadom. Aj dieťa potrebuje Božiu milosť, odpustenie dedičného hriechu, prípadne u starších aj skutočného. Pri Krste je dôležitá aj otázka o odmietaní a odriekaní sa moci zla a hriechu. Áno, uvedomujeme si, že dnešným ľuďom, ktorí podceňujú každú duchovnú a neviditeľnú silu, sa to zdá nepochopiteľné, alebo čudné. Ale tak, ako pôsobí a koná svoje dielo Boh, skrze Ducha Svätého, koná ho aj ten zlý. V podobe rôznych ideólógií, učení, bludných názorov i zvodov. Rôzne diabolské “izmy” dokázali zaviesť celé rodiny, ba celé národy do nešťastia, biedy, aj k smrti.
Pán Ježiš Kristus dal svojim sľub o dare z neba, keď povedal: ”Ale Radca, ten Duch Svätý, ktorého pošle Otec v mojom mene, ten naučí vás všetkému a pripomenie vám všetko,, čo som vám hovoril”. A doložil: ” A keď príde, poučí svet: o hriechu a o spravodlivosti a o súde. O hriechu, že neveria vo Mňa…! … Duch pravdy uvedie vás do všetkej pravdy”.
Nikto sa nerodí s vierou v Ježiša ako Božieho Syna a Spasiteľa. Ale bez tejto viery nemôžme sa ľúbiť Bohu.Dotykom z neba teda je, ak meníme svoje myslenie o sebe, ale aj o Ježišovi a ak potom meníme aj svoje konanie.
Tu prichádzame k otázka pokánia, o ktorom hovoril Luther už vo svoje prvej a najdôležitejšej výpovedi z oných deväťdesiatich piatich. Obnova cirkvi, ale aj každého z nás teda začína Krstom svätým a z neho plynúcim každodenným pokáním. Vtedy sme a zostaneme kresťania. Preto Pán Ježiš hovorí učeníkom i nám dnes: “Dovoľte dietkam prichádzať ku mne a nebráňte im!
2/ Bratia a sestry v Pánovi Ježišovi Kristovi!
Keď Ježiš vstupoval do slávy Otca, zasľúbil učeníkom dar Ducha Svätého. ”Ktorýmkoľvek odpustíte hriechy, odpúšťajú sa im, …”.
Nepochybné je, že opustenie hriechov je prvým dôležitým darom Ducha Svätého. Je podmienkou detinstva Božieho a tak aj večnej blaženosti .
To všetko spolu nazývame darom spasenia a večného života. Je isté, že bez Božieho slova, najmä v slove prísneho zákona a v hrozbe večného zatratenia, nevie potom človek oceniť a doceniť ani to druhé, čo Ježišov dotyk znamenal a znamená pre človeka.
Dotyk Pánov, Jeho slova a Ducha Svätého umožňuje kajúcemu účať na Jeho diele a obnovenie spoločenstva s Otcom. Čovek sa len cez Kristovo dielo a zásluhy stáva Božím dieťaťom Božie dieťa nie je chudobné, ani neobdarované. Má istú účasť v kráľovstve Božom. “Takýchto je kráľovstvo Božie”. Dôvera v slová zasľúbenia o Krste svätom sú známe a sú verné: “Kto uverí a bude pokrstený, bude spasený, ale kto neuverí bude odsúdený”.( Mk 16,16)
Bratia a sestry v Ježišovi Kristovi!
Ježiš dával vieru dieťaťa ako príklad dospelým. Iste sa dá pochopiť prečo. Viera a dôvera dieťaťa v lásku matky a otca, dokázanú darom nasýtenia, a vierou, že rodič mu dá všetko potrebné pre život, a poskytne mu pocit bezpečia sa nezakladá na skutkoch, alebo zásluhách dieťaťa. Nezakladá sa ani na myšlienke odpaty. Dieťa ani nepomyslí, či raz odplatí všetku starostlivosť rodičovi, či mu dá toľko, ako sám prijal. Vždy verí, že rodič je ten, ktorý sa ho naplno zaujme. Keď plače a rozbije si kolená, alebo keď sa bojí, uteká k mame či k otcovi a nepochybuje, že tam nájde útočište.
– Spomínam si na detstvo, keď môj bratranec, nevedno prečo, hodil kameň po svojom inak dobrom kamarátovi a susedovi. Ten bol starší a silnejší a samozrejme, že si to nedal, ale snažil sa mu to úderom oplatiť. On sa vtedy rozbehol s krikom a žalovaním k starému otcovi, ktorý to všetko videl a pozoroval: “Tatkostarý, zas ma chce Štefan biť! Veril, že starý otec bude na jeho strane. –
To je viera dieťa. Aj keď pochybilo, verí, že doma sa ho zastanú. Nikto z ľudí neni pred Pánom Bohom bez hriechu. Svätý je len Pán Boh. Ak aj pocítime strach z Jeho svätosti a spravodlivosti – lebo platí výrok z listu Židom: “Je hrozné, upadnúť do rúk živého Boha” ( Žd 10, 31) – pre zásluhy Kristove, pre Jeho obeť a Jeho zplatenie za naše hriechy, smieme prijať milosť, odpustenie, a tak aj radostnú nádej na život večný!
3/ Bratia a sestry v Pánu!
Pán Ježiš chce aj na nás, hriešnych, ale ospravedlnených vierou v Neho položiť na svoje ruky, chce nás objať a udeliť nám požehnanie.
Dar istoty o večnej spáse, dar prijatia do kruhu lásky Otca, Syna i Ducha Svätého má svoj dopad a dosah na nás už dnes. To je ten dar požehnania, o ktorom svedčí evanjelista Marek. Ježiš na všetky deti ktoré prijal, kladie svoje láskavé ruky a žehná ich. Tak žehná aj nás. Nechce, aby sme žili v strachu, v obavách pred trestom. Tým menej v neslobode, spútaní hriechami, slabosťami, vášňami alebo žiadosťami tela. Ak vieme, že sme pre vieru v Spasiteľa a Jeho zásluhy prijatí a omilostení, stávame sa slobodnými od hriechu a ochotnejšími nasledovať Ježiša. Ochotnejšími, vďačnejšími a radostnejšími konať a žiť tak, ako nás On učí, vedie a usmerňuje. Jeho bremeno nie je ťažké!.
Už sa viac nemusíme báť! To platí o deťoch malých, nás starších, a aj tých najstarších. Obrátenie sa k Bohu skrze Krista je a má byť každodenné. Nebráňme nikomu poznať Ježiša a prichádzať k Nemu! Nebráňme tomu najmä našou neverou v Kristove zasľúbenia, ale ani neochotou k pokániu, alebo samospravodlivým spoliehaním sa na seba, či na vlastné zásluhy. Naopak, nech našou spoločnou vierou a naším svedectvom života prídu naše deti, vnúčatá i naši blízky a blížni k Ježišovi a tak aj do spoločenstva večnej blažnosti v nebesiach. Amen
XXI. nedeľa po Sv.Trojici – Brezová pod Bradlom 2015 – Ľ.Batka st.
Slovak