Chrám šopový

1 K 6, 16- 18:

“Aké spojenie medzi chrámom a modlmi? Amy sme predsa chrám Boha živého, ako povedal Boh: Prebývať budem v nich a prechádzať sa a budem im Bohom, a oni mi budú ľudom. (17) Preto vyjdite spomedzi nich a oddeľte sa, hovorí Pán; nečistého sa nedotýkajte, a ja vás príjmem, (18) budem vám otcom, a vy budete mi synmi a dcérami, hovorí všemohúci Pán”. Amen

Bohumilí kresťania, bratia a sestry v Pánovi!

Pri 218 výročí pamiatky posvätenia vášho kostola v Skalici, dovoľte mi na úvod by spomenúť tri zaujímavosti z minulých čias, ktoré spájajú cirkevné zbory Skalicu a Sobotište.

Predovšetkým je to spomienka na vášho prvého známeho luteránskeho kazateľa Štefana Račického z Račíc na Morave, ktorý tu v Skalici začal svoje pôsobenie v rokoch 1570. O jeho účinkovaní poznamenal superintendent Martin Tarnóci vo vizitačnom protokole:

” Cirkev Skalickou založil Dv. P. Štefan Račicenus. Spokojen s malým platem, kterí nábožní poslucháči, každý dle své nábožnosti a štedrosti přinésti mohli.V roku1572 odišiel zo Skalice do Sobotišťa, kde podobne pôsobil dva roky a potom vo svojej úspešnej misii pokračoval v Beckove.

Druhou je spomienka na významných cirkevných učiteľov – rektorov. Martin Novák, narodený v Prietrži, prišiel do Skalice v roku 1663 a aj on po roku pôsobenia bol zo Skalice povolaný do Sobotišťa (1664). Tu bol učiteľom napr. aj Daniela Krmana ml., nášho veľkého evanjelického biskupa a mučeníka. Na druhej strane, zo Sobotišťa prišiel v roku 1665 do Skalice  rektor Daniel Perlicius (Perlička), ktorý odišie po 3 rokoch do Púchova a neskôr do Čiech (zomrel v osade Světnik v r.1684). Boli tu aj ďalší učitelia zo Sobotišťa, ktorí pôsobili v Skalici: Pavel Peťko, Samuel Polefkovič a Martin Djurgala (ktorý vydal Slovensko-uherskú mluvnicu).

 

To tretie spojivo je viac symbolické, a predsa oslovujúce.

V knihe: Z dejín evanjeickej cirkvi a.v. v Skalici si môžeme prečítať dôležité informácie o situácii po Tolerančnom patente, keď sa naše cirkevné zbory preberali k životu po temer smrteľných ranách. K tomu, aby ožili a začali rásť, potrebovali naši predkovia to, čo je dôležité aj pre nás. Služby Božie s ich darom a pôsobením Ducha Svätého skrze Slovo Božie a sviatosti. Cirkvi k tomu od dávna slúžili kostoly. Najskôr to bývali  príbytky v rodinách, postupne prvé rotundy, drevené kostolíky a neskôr stále honosnejšie chrámy a baziliky. V rímsko – katolíckej cirkvi nechýbajú aj katedrály. Takéto chrámy sú často honosné, úchvatné a obdivuhodné stavby.

Ale váš cirkevný zbor mal, kostol veľmi špecifický. 28.marca 1784 si tu evanjelici kúpili dom za 1.400 zlatých od istého Jarábka. V tomto dome sa konali Služby Božie. Čoskoro sa ukázala potreba jeho rozšírenia. A tak sa začalo “so stavbou drevenej šopy, do ktorej by sa zmestil oltár, kazateľnica a samozrejme aj niekoľko lavíc, ako sa o tom zmieňuje pisateľ Protokolu:  “Dne 21.Dubna odvedl p.inspektor 16.kusú desek k stoláři Hájkovi a tri fossně do ssopového chrámu”.

 

Šopový chrám nie je síce nejaký architektonický skvost, ale dokázal budovať to, čo je dôležité. Budovať z ľudských sŕdc a duší chrám Boha živého. A z jednotlivcov potom budoval spoločenstvo svätých.

Aby som dokončil, prečo ma táto symbolika upútala. Jednoducho preto, že v tom istom období aj sobotištský evanjelici mali prvé služby Božie po Tolerančnom patente tiež v podobnom šopovom chráme a zhodou okolností tiež v humne Jarábkovskom! 

 

Takto teda naše zbory začínali. Samozrejme, pri šopových chrámoch nezostali. Dnes spoločne spomíname na narodeniny tohoto vám drahého a milého kostola a na prvé Služby Božie v ňom. Na deň jeho posvätenia – 8.október 1797 v 17.nedeľu po svätej Trojici, ako dal vytesať na pamätnéú dosku inšpektor Ján Prokopius. A aby symbolika pokračovala, dodám ešte, že záver života prežil tento muž práve v Sobotišti.

Prečo sú pre nás kresťanov tieto posvätené, pre Služby Božie oddelené miesta drahé a vzácne?

Na túto otázku nám odpovedá posolstvo dnešného textu takto:

  • aby sme v živej viere zotrvali,
  • aby sme tu Božiu prítomnosť spoznávali
  • a aby sme sa z detinstva Božieho tešili

 

Milí bratia a sestry v Kristu Pánu!

 

Neraz sa ľudia delia na veriach a neveriach. Takéto rozdelenie je dosť nepresné. Skôr sa dá povedať, že všetci ľudia sú veriaci. Samozrejme,  nie všetci majú rovnakú vieru. Na Službách Bpžích vyznávame pravideľne vieru všeobecnú kresťanskú, aby sme si ten hlboký a podstatný rozdiel vždy nanovo uvedomovali.

 

Mnohí sú veriaci, ale ich viera je vierou v modly. Sú to rôzne falošné božstvá. Falošné sú nie preto, že by neexistovali, ale preto, že vedú ľudí do neslobody, do nešťastia, neraz rovno do záhuby. Niekomu sa ale práve taká viera javí ako prejav slobody. Na druhej strane sa dnešným pohanom javí viera v Trojjediného Pána Boha ako zväzujúca, obmedzujúca človeka, alebo taká, ktorá z nás robí len akýchsi “smutných svätých”.

Pokiaľ ide o modly, sú nimi od nepamäti buď stvorené veci na nebi, či na zemi. Medzi nimi vývodí najmä viera v zlaté teľa konzumu, bohatstva, moci. Túto vieru praktizujú aj za cenu uškodenia vlastnej duši. Ale modlami sú často aj ľudia, alebo skupiny ľudí, ako to poznáme z minulosti z rôznych kultov osobností. Vieme ako sa prejavili. ako zmanipulovali a do záhuby priviedli množnsvo ľudí, ba celé národy.

 

Modlou býva človek aj sám sebe. Keď verí v svoje vlastné sily, schopnosti a možnosti a sebe slúži sebaláskou, sebapovyšovaním a narcizmom. Ale aj tu platí, že žiaden strom do neba nerastie. Netreba azda uvádzať veľa príkladov na ilustrovanie. Uvediem iba tri, známe z Písma svätého: filištínskeho obra Goliáša, babylonského kráľa Nebúkadnecara a judského kráľa Menašeho, o ktorom je napísané: “Vylial mnoho nevinnej krvi, takže vrchovate naplnil tým Jeruzalem okrem svojho hriechu, ku ktorému zviedol Júdu, lebo činil, čo sa nepáči Hospodinu”.(2 Kráľ 21,16)

 

Oproti týmto všetkým modlám, starým, novým, či staronovým stojí viera v Stvoriteľa a nášho nebeského Otca, ktorý sa k nám sklonil vo svojom Synovi Ježišovi Kristovi, aby nás vyslobodil z každej zlej moci a mocnosti. K tejto viere vedie nás apoštolské napomenutie, ako ho napísal apoštol Pavol korintským kresťanom: ” Lebo čo má spravodlivosť spoločného s neprávosťou? Alebo akéj e spoločenstvo svetla s tmou? Aká zhoda medzi Kristom a Beliálom? Alebo aký podiel veriaceho ( v Krista) s neveriacim? Aké spojenie medzi chrámom a modlami?” 

         

Na tieto otázky možno aj dnes odpovedať rovnako: žiadne! Chrám, rukami postavený má slúžiť k tomu, aby ten rozdiel bol zjavný. Aby sa tu vyučovala a zvestovala Božia vôľa. Aby bol človek človekom podľa obrazu svojho Stvoriteľa. Aby poznával svoje miesto v tomto svete ako koruna Božieho stvorenstva. Nad všetko povýšený a rozumne panujúci, nie ničiaci, ale zodpovedne sa starajúci a chrániaci tento svet a túto zem ako Božiu záhradu. Súčasne má človek vždy pamätať na Svojho Stvoriteľa. aAby sa nevyvyšoval nad Neho, ale aby prijímal a plnil Jeho svätú vôľu. Všetko, čo Boh stvoril je pre človeka. Ale človek je stvorený pre Boha a vždy má úlohu byť a žiť v spoločenstve so živým Pánom Bohom.

 

V chráme Božom sa učíme poznať Božiu vôľu a naše povinnosti z Jeho Desatora. Tu prijímame ten výklad, ktorý priniesol a predostrel pred nás Ježiš Kristus. Prišiel ako náš Učiteľ, ale aj Pomocník a Záchranca. Martin Luther vo svojej najmenšej práci, v Malom Katchizme nám dal do rúk to najdôležitejšie z celého Písma a Slova Božieho. Prvá časť, Desatoro a jeho výklad je jasný a pevný základ pre kroky a cesty terajších i budúcich generácií.

 

Bratia a sestry v Kristu Pánu!

My všetci počujeme dnes veľa sťažností, veľa vdychania a volania: kde sa podela ľudskosť? Kde sa podela láska, kde sa podeli hodnoty humanity? Ale málokto sa pýta, kde sa podela viera!? Kde a prečo sa stratila a stráca viera v živého Boha? Prečo ľudia tak radi a slepo slúžia  modlám?

Dnes len ostatky ľudu vyznávajú: “My sme predsa chrám Boha živého”!  Hoci sme duchovne zrodení možno iba v chrámoch šopových, ale nenahraditeľných, ak v nich znie čisté slovo Božie. Ak však nebude počuté a prijaté, možno už najmladšie generácie sa budú musieť učiť nielen ateizmus, alebo šáriju! Lebo “Boh sa nedá vysmievať. Čo človek rozsieva, to bude aj žať.”

 

Chrámy nie sú dnes populárne, ani Služby Božie nie sú nejakým “trhákom”.  Tu sa vždy volalo k pokániu! K pokániu sme volaní aj dnes. Kostol vedie k sebaspytovaniu: nezabudli sme na cesty do chrámu? Nezabudli sme na pravidlá života, ako ich napísal do kameňa Hospodin? Ak sa potácame z jednej krízy do druhej  – z finančnej do morálnej  a rodinnej, z Ukrajinskej do Gréckej, z utečeneckej do Sýrskej a Iránskej, nie je to dôvod opäť počuť hlas, ktorý počul Mojžiš a proroci SZ, ale aj naši otcovia a matky vo viere?  Kiež by sme dokázali vyznať so žalmistom dnes i zajtra: “Radšej chcem stáť na prahu domu nášho Boha, ako zdržiavať sa v stanoch bezbožnosti”! 

  

       2. 

       To je, bratia a sestry,  ten prvý dôvod, prečo je chrám Boží pre nás miesto drahé a posvätné. Služby Božie nás vedú od nepravej viery k viere pravej, od modliel, k Bohu živému. Otec nebeský má právo prehovoriť nám do duše, ak blúdime, alebo konáme ako márnotratný syn z podobenstva.

 

Služby Božie sú však aj dôkazom toho druhého, čo zaznieva z nášho dnešného textu. Náš nebeský Otec, skrze Krista a Ducha Svätého zasľúbil: “Prebývať budem v nich a prechádzať sa 

a budem im Bohom, a oni mi budú ľudom”.

     

My sme a smieme byť, napriek naším mnohým blúdeniam, hľadaniam, pochybnostiam a dokonca napriek našej zjavnej neposlušnosti – ľuďom, medzi ktorým Boh prebýva. To nám dal poznať Otec, keď nám poslal svojho Syna ako Imanuela. Prišiel, aby bol Bohom s nami. Nie proti nám, je iba proti hriechu. Prišiel pre nás a za nás. A my, tam kde sme ochotní robiť pokánie, vyjadriť ľútosť a vyroniť slzu, ale aj prejaviť odvahu vrátiť sa k Otcovi, odvahu žiť radšej v spoločenstve s Ním, staneme sa ľudom, kde On prebýva s nami. Tam prichádza k nám s darom odpustenia hriechom, s darom milosti a pokoja.

On ponúka svoje slovo, ktoré je slovom lásky, prijatia a obnovenia  spoločenstva, do ktorého sme boli stvorení. V Krste svätom sme boli do neho nanovo prijatí. Pán tu aj dnes chce byť s nami a medzi nami v slove i v dare svoje svätej Večere. V daroch chleba a vína, ktoré sa stávajú Jeho telom a krvou pre nás, slúžiacim na odpustenie hriechov a na obnovenie nami narušeného spoločenstva. Sme tu teda dnes aj preto, aby sme Božiu prítomnosť poznávali v Slove i vo sviatosti Pánovej večere.

3. Bratia a sestry!

 

Pre tieto dôvody a pre toto trvalé konanie Božie s nami a pre nás, smie apoštol Pavel privolať korintským kresťanom, ale aj nám, slovo Otca nebeského: ”Preto výjdite spomedzi nich a oddeľte sa, hovorí Pán, nečistého sa neodotýkajte a ja vás príjmem! Budem vám otcom a vy mi budete synmi a dcérami”…

 

Obnovenie spoločenstva s nebeským Otcom, ktoré On iniciuje, obnovuje, tvorí a pomáha nám do neho vstúpiť, znamená, že sa môžeme stať Božími synmi a dcérami. Lebo len návratom k Bohu sme Božími deťmi a “keď deťmi, ak aj dedičmi Božími a spoludedičmi Kristovými”.

 

Možno znie ľúbivo a humánne, keď niekto povie, že všetci ľudia sú Božie deti, alebo, že všetci ľudia sú bratia a sestry. Lenže aj Kain a Ábel boli bratia! Aj Jákobovi synovia boli bratia Jozefovi, aj Izmael a Izák boli bratia, a v tom vzťahu nebolo nič humánne. Nestačilo to! Aj Ukrajinci a Rusi sú bratia, ale pokrvné príbuzenstvo nestačí. Nestačí ani to, ak v Moskve, kde svojho času zbúrali skvostný chrám Vasila Blaženého, postaví štát okázalú mešitu pre desaťtisíc moslimov. Božie detinstvo je a zostáva iba tam, kde platí: “Prebývať budem v nich!  Budem vám otcom a vy budete mi synmi a dcérami”.

      

      To, čo sa realizuje prijatím Slova a sviatosti má však zasľúbenie nielen pre dnešok, pre tento časný život, ale aj pre večnossť. Naše dedičstvo, “naša otčina je v nebesiach.” Toto smieme právom a radostne očakávať.

 

Preto bolo miesto chrámu vzácne naším predkom, aj keď išlo len o “chrám šopový”! Kež by sme sa ich odkazu nespreneverili ani my, ani naše deti a vnúčatá.  Aj keby nám ktokoľvek zobral opäť naše kostoly,  to by nebolo to najhoršie, čo nás môže postihnúť. Tým je skôr strata viery, alebo jej výmena za vieru v modly. S majstrom Jánom Husom však prosme: Od toho, nech nás ráčí zachovať sám Otec nebeský.

Amen

Pamiatka posvätenia chrámu v Skalici, 27.9.2015, Ľubomír Batka st.

 

Komentovať