Pohrebná kázeň ( Žid 10, 39)

Pohrebná kázeň ( Žid 10, 39)

Sme tu pútnici a Ty nás sprevádzaš,

sme tu len hostia, Ty nás požehnávaš,

na každom mieste v dobrý i planý čas,

si verným Pastierom a staráš sa o nás.

Ó Bože dobrý, keď život skončíme,

nech sa u Teba všetci uvidíme! Amen (MR)

Žid 10, 39: ”Lebo nemáme tu trvalého miesta, ale hľadáme ono budúce”. Amen

Smútočné pohrebné zhromaždenie, bratia a sestry  v  Pánovi, vážená smútiaca rodina! Témou správ číslo jeden, ale i rozhovorov medzi ľuďmi je aktuálna otázka migrantov v Európe. S vysťahovalectvom, alebo prisťahovalectvom, prípadne repatriáciou obyvateľstva v takom širokom merítku sme na Slovensku od povojnového obdobia neboli  konfrontovaní a preto sú dnes mnohí tak rozsiahlou migráciou ľudí prekvapení a zaskočení.

 

Ak sa v duchu pýtate, ako vysťahovalectvo a migrácia súvisí s toutou vážnou a smutnou chvíľlou poslednej rozlúčky s naším spolubratom JM, chcem na úvod povedať, že – všetci ľudia na tomto svete sú migranti! Sme teda nimi aj my. A bol ním aj náš spolubrat. Na túto skutočnosť nás upozorňuje aj slovo Písma svätého a svedectvo pisateľa listu Židom: ” Lebo nemáme tu trvalého miesta, ale hľadáme ono budúce”.

 

Keď odchádza od vás milovaný manžel a otec, brat, švagror, váš bližší, či vzdialenejší príbuzný, keď “odchádza cestou každého pozemšťana” náš spolubrat, priateľ, známy a sused a opúšťa svoje zemské prebývanie, odchádza v tejto časnosti naposledy. Vy, ktorí ste ho milovali, ale aj my ostatní, ktorí sme ho poznali čiastočne, alebo aj vôbec nie, si práve tu, nad jeho rakvou, nad jeho bezduchým telom uvedomujeme jasnejšie ako inokedy to, čo spievame v jednej našej pohrebnej piesni: “Za nimi pôjdeme…” 

        Áno, aj my raz pôjdeme a budeme odchádzať z našich rodín, domovov a domov tou istou cestou . Aj my opustíme svoje pozemské príbytky, vlasť, či pekný kúsok krásnej prírody ktorý sme si obľúbili. Staneme sa migrantami. Prečo? “Lebo nemáme tu trvalého miesta …”.

Milí priatelia!

tri miesta, na ktoré sa v tejto chvíli upierajú naše zraky.

 

Tým prvým je miesto nášho zrodu a zemského prebývania,

tým druhým je miesto nášho telesného odpočívania.

Tým tretím je miesto nádejného vzhliadania!

 

Pozrime sa  dnes v krátkom pohľade na miesta zrodu a zemského prebývania nášho zosnulého brata J. Narodil sa v Rumunsku. Jeho predkovia tam odišli zrejme v niektorej vlne emigrácie z “Horného Uhorska”, ako sa kedysi hovorilo Slovensku. Vieme, že jeden prúd  týchto migrantov smeroval do dnešného Srbska, do Báčky, Banátu, alebo Sriemu, na územia spustošeného ešte Turkami. Ďalší išli do Maďarska a ešte iní do dnešného Rumunska. Aj v nasledujúcich časoch prúdy vysťahovalcov odchádzali na Dolnú zem v nádeji, že tam nájdu lepšie životné podmienky, ako vo svojej domovine.Tú sužovala bieda, hlad, choroby, živelné pohromy, ale aj absencia mnohých základných práv a slobôd. Niektorí tam našli o niečo lepšie podmienky, iní sa  plahočili celé generácie, aby sa dostali z najhoršieho.

Do Rumunska teda odišli aj jeho predkovia a tam prijal svoj prvý domov. Nie však nadlho. Ešte pred vstupom do základnej školy jeho rodičia repatriovali a opäť sa stali imigrantami. Mnohí Slováci z Rumunska vtedy išli až do Čiech, na opustené Sudety, iní do miest na Slovensku, kde hľadali prácu.

 

Tak sa dostal náš spolubrat s rodičmi do Martina a tu prežil časy školské i mládenecké. Tu mal svoje prvé zamestananie a svoju prácu.   Ale opäť sa aj v jeho živote potvrdilo: nemáme tu trvalého miesta …Tak  prišiel pracovať a bývať do Senice. Tu sa usadil, tu našiel svoju postať. Tu našiel aj to najcennejšie ľudské šťastie v podobe manželstva a svojej rodiny, ktorú si tu založil a ktorej odovzdával svoju lásku a starostlivosť.

 

I keď to boli hneď tri miesta prebývania – rumunské Mesteačane, slovenský Martin a záhorácka Senica, všetky spája jedno: boli jeho zemským domovom  a miestom, kde našiel svoj – povedané s Hviezdoslavom:”  tichý, skromný kút, v ktorom chcel rád pobudnúť”. 

Všetky takéto miesta sú darom Božím. Tak by sme ich mali aj my vnímať a prijímať!  Naše rodisko, naše bydlisko, pekné kúty tejto zeme, kde nám “žiaľno, sladko – bôľno možno pobudnúť.” Sú darom milosti Pána všehomíra, nášho nebeského Otca.

 

Ale navždy tu zostať môžeme. Smieme tu len pobudnúť. Sme tu len pútnici….Vždy musíme byť pripravení ich opustiť a ísť ďalej. Napokon  musíme odísť aj na to ďalšie miesto. Musíme sa vrátiť sa do zeme, z ktorej bolo vzaté naše telo. To je to druhé miesto, ktoré nás všetkých bez rozdielu spája a očakáva.

    

       Niektorí migranti tejto zeme tam ísť nechcú a búria sa. Nechú prijať smrť a odchod. Ale platí tu vyššia moc. Jej silu si uvedomoval aj biblický svedok, keď povedal: ” Nič sme nepriniesli na túto zem a nepochybné je, že ani nič odniesť nemôžeme”.  A známy trpiteľ SZ Jób,  povedal: ”Nahý som vyšiel zo života matky a nahý sa ta navrátim! – Nech je požehnané meno Hospodinovo”. Prišla teda takáto chvíľa aj pre nášho spolubrata. O človeku platí výrok Šalamúna: ”Prach sa navráti do zeme, ako bol prv, ale duch sa vráti k Bohu, ktorý ho dal”.

3. Bratia a sestry v Pánovi, milí priatelia!

 

Ani toto druhé miesto, návrat tela do zeme, z ktorej je vzaté nie je však trvalým miestom prebývania človeka. Boh, ktorý zem, svet , vesmír a človeka stvoril, hovorí že svojím časom bude každý človek, z akéhokoľvek národa pochádzajúci –  vzkriesený a privedený pred súdnu stolicu Toho, ktorému On zveril vykonať súd nad ľudmi a národami. V tomto vedomí pisateľ listu židom pripomína: nemáme tu trvalého miesta, ale hľadáme ono budúce!

Nájsť takéto miesto a prísť tam, kde môžeme nájsť plnosť lásky, blaha a pokoja nám pomáha ten najväčší migrant vekov – Ježiš Kristus.

On pustil pre nás a našu záchranu svoju nebeskú vlasť a prišiel do našej biedy, aby nás z nej vyviedol a priviedol k sebe. Smrť sa týka každého, a rovnako aj vzkriesenie.  Ale to, čo Ježiš ohlásil a bude nasledovať po poslednom súde bude rôzne. Pôjde o dve možné miesta prebývania večného. Buď s Ním, ktorý sa stal naším Záchrancom, alebo prebývanie v trvalom odlúčení od neho.

 

Milí priatelia, smútiaca rodinka!

Vďaka zásluhám Krista Pána sme a môžeme byť ľuďmi nádeje. Boh i Syn je verný a platia nám Jeho zasľúbenia: “Pretože ja žijem, aj vy buete žiť”. Preto už žalmista v SZ s dôverou prosí:”Vo Tvojom stane chcem byť hosťom naveky, utiekať sa do skrýše Tvojich krídel”. (Ž 61,5)

Spolu s apoštolom Pavlom aj my dnes vyznávame, pri tomto lúčení:

”Vieme totiž, že keď sa stánok nášho pozemského príbytku aj zborí, máme dom od Boha, príbytok nie rukou zhotovený večný v nebesiach”. 

( 1 K 5,1)

Tak každý pútnik,  každý migran tejto zeme, môže napokon z milosti  Božej a skrze Pána Ježiša Krista nájsť príbytok trvalý, večný, slávny  a nepominuteľný v nebesiach. V kráľovstve Božom a Kristovom.

Prosme teda, aby tam, v spoločenstve s naším Pánom spočinul aj tento náš spolubrat, za ktorého prosíme, s ktorým sa dnes lúčime a za ktorého sa spoločne prihovárame.

Prosme však aj o to, aby “Sám Boh pokoja aj nás všetkých posvätil a pri príchode Pána Ježiša Krista zachoval nášho neporušeného ducha, dušu a telo bez úhony. Verný je Ten, ktorý nás povoláva. On to učiní”.  ( 1 Tes 5,23-24) Amen

Komentovať