Ježiš, Jeho matka a rodina
Mt 12, 46 – 50:
„Keď ešte hovoril k zástupom, ajhľa, Jeho matka a bratia stáli vonku a žiadali si hovoriť s Ním. (47) I povedal mu ktosi: Ajhľa, Tvoja matka a Tvoji bratia stoja vonku a žiadajú si hovoriť s Tebou. (48) Ale On odvetil a povedal tomu, ktorý Mu to hovoril: Kto je moja matka? A kto sú moji bratia? (49) Ukázal rukou na svojich učeníkov a riekol: Ajhľa, moja matka a moji bratia.(50) Lebo každý, kto činí vôľu môjho Otca, ktorý je v nebesiach, mi je bratom aj sestrou aj matkou“. Amen
Bohumilí kresťania, bratia a sestry v Kristu, Pánovi!
Otázky o podstate a úlohách rodiny rezonujú stále častejšie v živote cirkvi i spoločnosti. Hovorí sa dokonca o kríze rodiny a ponúkajú sa rôzne cesty riešenia ohrozenej stability rodín. O mnohých z nich však možno z nášho kresťanského pohľadu povedať, že k prehĺbeniu krízy skôr prispievajú, ako k riešeniu problémov rodiny pomáhajú.
Dnešný biblický text nám dáva možnosť nazrieť do rodiny samotného Ježiša Krista. Možno síce povedať, že Jeho rodina bola jedinečná a výnimočná. Veď On sa počal sa z Ducha Svätého a narodil sa z Márie panny. Prišiel na svet teda ako pravý Boh a pravý človek. Predsa však dostal aj legitímneho a zákonného pozemského otca, ktorým sa stal Jozef z Nazaretu, o ktorom vieme, že bol muž spravodlivý, zbožný a Bohu poslušný. To iste mnoho znamenalo. Jozef poslúchol Boží hlas, ktorý ho povzbudil, aby sa nebál prijať Máriu za manželku a s Máriou manželsky nežil, až kým neporodila svojho prvorodeného Syna. Evanjelista Matúš v nasledujúcej kapitole píše však aj nasledovnú správu: Keď Ježiš prišiel do svojej otčiny a učil svojich rodákov v synagóge, „veľmi sa divili a hovorili: Odkiaľ je u neho taká múdrosť a divy? Či nie je synom toho tesára? Či sa mu matka nevolá Mária a bratia Jakub, Jozef, Šimon a Júda? A či jeho sestry nežijú všetky medzi nami?“ ( Mt 13, 54-56)
Ježiš teda žil v riadnej, početnej a usporiadanej rodine. Mal aj zemských rodičov i súrodencov. O nich je v NZ pomerne málo správ. Napokon, nie Jozef, ani jeho deti, ba ani Jeho žena a teda matka Ježišova nie sú v Písme svätom tí najdôležitejší. Tým je samotný Ježiš Kristus a vzťah človeku práve k Nemu. To platí o Jeho zemských rodičoch, o Jeho súrodencoch a rovnako aj o každom z nás.
Skôr, ako sa započúvame do svedectva NZ o tomto vzťahu celej rodiny k Ježišovi, chcel by som povedať niekoľko slov o Ježišovej matke. Vieme totiž, že práve ona sa stala v určitej časti kresťanstva predmetom nielen úcty, ale aj predmetom vzývania a oslavy. Tí, ktorí tak nerobili a nerobia, boli v minulosti tvrdo prenasledovaní ako tzv. nepriatelia panny Márie. Stačí, ak si spomenie na súdny proces s naším biskupom Danielom Krmanom a jeho následný údel.
Je pravdou, že Mária dostala na prvom Efezskom ekumenickom koncile v r. 431 titul „teotokos“ (gr), t. j. bohorodička. Tým však bola zodpovedaná a riešená otázka, či je Ježiš iba nositeľ Božieho Logosa ( Slova), alebo je sám aj pravý Boh. Na tomto cirkevnom sneme bol preto odsúdený blud Nestoriov a jeho prívržencov, ktorý uznávali iba Ježišovu ľudskú stránku a Ježiša označovali len za nositeľa Boha (Teoforosa). Išlo o riešenie správneho učenia o Kristovi a nie o Máriu. Novoveké dogmy o Márii vznikli len v západnej časti kresťanstva a kresťanstvo ešte viac rozdeľujú a neraz aj polarizujú. Ide o dogmu o nepoškvrnenom počatí panny Márie a o dogmu o jej nanebovzatí. Ani jedna z nich nie je ani v najmenšom založená na učení Písma svätého.
V tomto súvise je zaujímavé, že práve v Efeze, ktorý leží v dnešnom Turecku, pod horou, kde sa traduje prebývanie panny Márie s apoštolom Jánom sa objavila v tomto roku pozlátená socha Márie v nadživotnej veľkosti! Turecko, hoci sa stále viac stáva moslimskou krajinou, túto sochu „kráľovnej nebies“ toleruje, vzhľadom na silnejúci cestovný ruch a nové pútnické miesto, ktoré tu vzniklo. Tak, ako v starom antickom Efeze kedysi kvitol pohanský kult bohyne Diany (Artemis) a obyvatelia mesta mali z toho veľký profit, má z toho skvelý príjem aj dnešné Turecko.
Avšak to, čo bolo a je dôležité pre každú rodinu, ktorú Boh chce požehnať, to je práve vzťah k Ježišovi a k Jeho rozsievanému slovu. Ježiš kázal a konal skutky pomoci na mnohých miestach. Ale evanjelista Matúš pripomína, že práve vo svoje otčine urobil Pán oveľa menej divov ako inde, práve pre neveru Nazaretčanov. Pán na ich adresu smutne povedal: “Nikde nie je prorok bezo cti,, iba ak vo svoje otčine a vo svojom dome. A pre ich neveru, neurobil tam mnoho divov“.
Ježišova matka a bratia si žiadali hovoriť s Ním vtedy, keď Ho obklopovali zástupy. Ako by sme mali správne chápať tieto slová evanjelistu? Myslím, že ak niekto chce s niekým hovoriť a rozprávať sa, teda ak chce byť matka so synom, bratia so svojím bratom – je to prejav záujmu a zrejme aj lásky z ich strany. Keď sa manželia, alebo súrodenci hnevajú, nechcú spolu hovoriť. Snaha byť spolu a hovoriť spolu je znakom dobrého vzťahu. Pán Ježiš nepodceňoval dar zemskej rodiny. Bol rád so svojimi blízkymi. Už ako dvanásťročný je označený ako ten, ktorý bol poslušný svojím rodičom. Chodil s nimi na služby Božie do synagógy a evanjelista Lukáš zaznamenáva, že bol „milý Bohu i ľudom“. (Lk 2)
Pravda, viera v Ježiša ako Spasiteľa sveta nebola ani pre Máriu, ani pre jeho súrodencov vecou jednoduchou. Ani nie ľahšou, ako je dnes pre nás. Aj vtedy, rovnako ako dnes, sa takáto viera rodila nie z rozumového poznania, ale ako dar Ducha Svätého.
Napriek tomu si aj dnes mnohí dobrí kresťania myslia, podobne ako kedysi dobrí Židia, alebo pohania, že stačí Pánu Bohu priniesť nejakú obeť, prípadne splniť nejaký – v lepšom prípadne Boží zákon, v horšom cirkevný predpis a – Pán Boh musí človeka spasiť. Napokon, keďže Pán Boh je dobrý, nič iné vraj nemôže urobiť, ako človeka omilostiť a potom ho priviesť do svojho večného príbytku. Poznať nutnosť služby Záchrancu a Spasiteľa nie je pre človeka vecou samozrejmou.
Pán Ježiš nám ukazuje, že On je záchranca rodiny, ale nie iba svojej pokrvnej rodiny. Prišiel pre všetky manželstvá a rodiny. Prišiel, aby pomáhal a zachraňoval to, čo Boh spojil. Prišiel, aby pomáhal vzájomne si odpúšťať tam, kde všetci v rodine a v najbližších vzťahoch potrebujú odpustenie. Jeho služba je službou zmierenia s Bohom, službou odpustenia hriechov, ktoré potrebujeme všetci. Manželia, otcovia i matky, pokrvní bratia i sestry.
Rodina je v Ježišových očiach cirkev v malom. Cirkev je Jeho duchovným telom a jeho súčasťou je aj rodina. Pán nepodceňuje matku, ani svojich súrodencov, keď hovorí: „Kto je moja matka? A kto sú moji bratia?! On miloval aj svoju matku, aj otca Jozefa, aj súrodencov. Ale lásku Božiu prináša pre všetkých, ktorý ju chcú prijať a ktorí chcú z nej žiť.
Preto ukazuje rukou na svojich učeníkov a hovorí: „Ajhľa, moja matka i moji bratia“. Prečo ich takto Ježiš označuje? Pretože učeníci prišli za ním, keď mnohé vzácne vzťahy opustili, aby počuli Jeho slovo. Prišli, aby počuli Jeho evanjelium. Slovo o tom, že nie človek miluje Boha celým srdcom – ale Boh takto miluje nás! Náš nebeský Otec nechce, aby sme boli a zostali ako stratené ovce, márnotratní synovia a dcéry, ale ponúka nám svoju milosť, odpustenie, lásku a spásu vo svojom Synovi.
Učeníci a ani nikto z Ježišových pokrvných nebol bez hriechu. Slová 51 žalmu: “Hľa v neprávosti som sa zrodil, a v hriechu počala ma moja matka“ (v.7) platia o každom človeku bez výnimky. Ale tam, kde slovo evanjelia znie a zostáva v našom srdci, kde ho človek počúva znova a znova a nedá si ho vziať ani diablovi, ani mocnostiam tohto sveta, ani ho neudusí starosťami o živobytie, alebo klamom bohatstva, tam kde človek nie je chvíľkový a akoby bez koreňa – tam sa stáva Ježišovým príbuzným! Ježišovým blížnym, ba najbližším: matkou, bratom i sestrou. Tam smieme mať istotu Jeho lásky a Jeho priznania sa k nám v časnosti i vo večnosti.
Viera človeka však musí byť pravá a skutočná. Viera nie je skutočná a pravá vtedy, ak jej chýba vďaka. Ak zabudneme, alebo nechceme Pánovi ďakovať za toto vysoké ocenenie a naše povýšenie: byť Kristovými najbližšími, ktorí majú účasť na Jeho dedičstve. (R 8,17 ) Ak z vďaky za Božie prijatie skrze Krista nevykonáme nič, čo je dobré podľa vôle Otca nebeského. Živá viera je činná v láske.
Farizej Šimon síce pozval Ježiša do svojho domu, ale Ježišovo slovo neprijal. Bol spokojný sám so sebou a pre neho a jeho rodinu Ježiš veľa neznamenal. Žena hriešnica nešetrila ani drahú nardovú masť, a nešetrila ani slzami pokánia a pokornou vďačnosťou voči Ježišovi.
Bratia a sestry v Pánovi!
Čo môžeme urobiť my pre naše rodiny? Predovšetkým dovoliť, aby Ježiš v nich mal svoje miesto. Aby malo v nich miesto Jeho slovo v každom čase. A aby Jeho slová boli nielen vypočuté, ale aj prijaté. Vtedy a tak bude môcť a chcieť medzi nami a v našich rodinách a domácnostiach vykonať mnoho divov a zázrakov. Naša viera Mu to dovolí. Jeho skutky smerujú vždy k dobru, k životu, k posilneniu dobrých a pevných vzťahov, ktoré sú pre každého z nás také dôležité a vzácne.
Pravá viera prinesie aj pravé skutky. Dobré skutky otcov, matiek i detí. Potom každý v rodine vie a bude vedieť, kde je jeho miesto, alebo čo v danej chvíli robiť, aby to bolo milé ľuďom i Pánu Bohu. Tak naše rodiny Pán chráni, požehnáva, buduje a mení ich na svoju cirkev, ktorú zachová k životu časnému i večnému. Amen
8.nedeľa po Svätej Trojici – Holíč, 26.7. 2015 – Ľubomír Batka st.
Slovak