V evanjeliu podľa Jána 17,20-26 je zaznačená Ježišova modlitba za jednotu tých, ktorí v neho uveria. Prosí teda Otca o jednotu nás, veriacich nášho domovského zboru či farnosti, za nás, veriacich našej diecézy, seniorátu či inej miestnej jednotky, aj nás veriacich Slovákov, nás veriacich kresťanov. Jednota kresťanov je záležitosť, ktorá sa týka každej úrovne, každej oblasti, každej spirituality.
Je ale zaujímavé, ako slabo si to uvedomujeme. Určite nám je úplne prirodzené, že si prajeme, aby v našej biblickej skupinke alebo spoločenstve neboli konflikty a podobne aby ani v našej farnosti či zbore neexistovali skupiny, ktoré by proti sebe akokoľvek bojovali alebo medzi sebou nezdravo súťažili.
Ako sa ale vzďaľujeme od nám blízkeho prostredia, tento pocit sa stráca, dokonca sa mení na opačný. A tak keď uvažujeme o kresťanoch z iných cirkví, tak sú pre nás prirodzene niekým iným, rozdielnym, možno ich dokonca považujeme za niečo menej, za horších. Takýto postoj prezrádza ešte príliš telesné zmýšľanie, lebo potrebu jednoty želanej Bohom si uvedomujeme iba v najbližšom okolí a v širšom rozmere Božej rodiny nám ani nepríde na um. Toto protirečenie by malo na našej ceste s Bohom zanikať.
Ježiš si praje jednotu veriacich, aby svet spoznal, že ho poslal Otec. Naša jednota je svedectvom.
Odkiaľ má táto jednota plynúť? Ježiš dáva učeníkom svoju slávu, aby boli jedno a Gregor z Nyssy, autor zo štvrtého storočia hovorí, že tá sláva je Duch Svätý. Môžeme sa teda pozrieť na text zo skutkov apoštolov, kde nastalo zoslanie Ducha Svätého. Tam apoštoli začali ohlasovať Krista v galilejskom nárečí, ale poslucháči ich počuli vo svojom rodnom jazyku. Jednota, ktorú dáva Duch Svätý teda neničí to, čím sme, nevytvára uniformitu. Preto ani my v našich najužších spoločenstvách nie sme a nemáme byť rovnakí a nemáme to očakávať ani v Cirkvi ako celku. Duch Svätý si používa rôznych ľudí s ich darmi a tvorí nové veci. Našou povinnosťou je to rešpektovať. Nemáme sa vyhraňovať voči iným spiritualitám, názorovým prúdom, denomináciám. Naopak, je tu výzva hľadať aj v odlišnom to, čo v ňom Duch Svätý koná a mať k tomu úctu. A nielen to, množstvo darov, ktoré Duch dáva veriacim neslúžia pre ich súkromný prospech, ale sú pre ostatných. (Každý však dostáva prejavy Ducha na všeobecný úžitok. 1 Kor 12,7) Preto môžeme prijímať ich pomoc, učiť sa od nich a vzájomnou spoluprácou rásť v jednote.
Úsilie o jednotu kresťanov je niečo, čo by malo byť veriacim prirodzené. Žiaľ, neuvedomujeme si to a môžeme to vnímať ako nejaký súhrn činností, ktoré sú iste aj potrebné, ale nie sú pre každého, sú špecifickým odvetvím. To je však omyl. Každý náš čin, každé rozhodnutie, ktoré je orientované na Boha prispieva k jednote a každý hriech ju rozbíja. A neustály obrat k Bohu a život s ním je predsa integrálnou súčasťou života pravého kresťana.
V úsilí o jednotu môžeme nájsť až mystický rozmer. Ježiš Kristus mal zomrieť preto, aby zhromaždil vedno rozptýlené Božie deti. (Jn 11,51-52) Aj takto Písmo vyjadruje zmysel jeho príchodu, zmysel Vtelenia a vykupiteľskej smrti. A preto keď sa snažíme byť navzájom jedno, tak sa zjednocujeme s Bohom, s jeho zmýšľaním, s jeho dielom.
Slovak