Zlatica Oravcová – Vstúpil na nebesá

Vrch Olivový – Sviatok žitia je plný olív – zeleň v nich, paprsky slnka vždy ju sýtia a sviežosť kvapiek dažďových! Tu preto stojí táto hora, by hlásala ten Pánov div, že starých stromov pukla kôra, Pán život vlieva do olív! Olivy žijú, hľadiac hore nebeských jasných do výšin, anjeli v tichom rozhovore im vravia: príde Boží Syn! Ten, ktorý vstúpil na nebesá, príde raz súdiť celý svet, kajúcich olív srdce plesá, veď odsúdenia pre nich niet! Niet odsúdenia ani smrti tam, kde zostáva nebies Pán, aj na zemskej nás chráni púti, do neba chce nás uviesť Sám!

E. B. Lukáč – Kto miluje Boha? (HUMANITA)

Ja Boha milujem – to čuješ z tisíc úst. Znie pyšne táto svätá veta. No čo len vraví vôkol hrozná púšť? Čo depce rúhavá to päta? Ty Boha miluješ? Oh, drahé vyznanie! Nech opakuje obzor jeho echá! Lež, ťažko v duši – za ním prázdno tmie. Hľa, černie kameň sŕdc, hriech brechá. Ty Boha miluješ. A človek ujde ti jak oblak, voda, smeť len ľahostajná. A ruku o milosť čo ide v ústrety, odsunie ľadovo sebeckosť sebeprajná. Nuž miluj Boha, miluj človeka, nie slovom – parou, ale telom – skutkom. Tak azda zmizne kliatba stoveká, čo bratovi brat vrhol v hneve prudkom.

Výzva pre všetkých (nielen vodcom)

Pre malichernú vec (pre pokrm) „nepokaz dielo, ktoré koná Boh medzi vami.“ (Rim. 14, 20) Nech tieto slová apoštola Pavla mocne zasiahnu tých, ktorí majú pocit, že oni dávajú cirkvi správny smer a správne cirkev formujú, oni plnia učenie aj život cirkvi tým správnym obsahom, to čo oni hovoria do cirkvi, to je to jediné, dobré a správne, ich postoje, ich myslenie. Apoštol Pavel mal na mysli presvedčenie, že ten ktorý cirkev formuje a v nej koná dielo je Boh, nie ľudia. Nech by mali hocaké supernázory. Ten, kto napokon cirkev vedie, formuje a dáva jej tú správnu atmosféru, tvar a obsah je Boh....

Ján Smrek – Báseň o krásnej matke

Prekrásna matka! Hoc sú už jej vlasy strieborne lesklé, predsa jej však neubudlo z krásy, bo svetu dala krásnu dcéru. A svet sa díva na obe a kochá sa v ich podobe. Akou je dcéra dnes, jej matka bola niekedy, upomínajúc na kvety – a aká je dnes matka vznešená, takou sa niekedy dcéra stane. Medzi nimi je všetko čudne zharmonizované. Matka má oči ako uhoľ a sú to oči dcérine. Tie hľadia s ohňom na človeka a tamtie krotko, nevinne. Jedny z nich velia: poľúb pery osemnásťročnej dcéry a druhé: kľakni si pred matkou a bav ju žitia pohádkou!...

Zlatica Oravcová – Veľkonočná modlitba

Vzkriesený Pane, vzkries vo mne city úprimnej lásky, čo sa nenadýma, nech tečie prameň až doteraz skrytý, nech hriechu osteň viacej nemučí ma. Vzkriesený Pane, vzkries vo mne ducha, čo súcit prejaví a obviaže rany. Odej mi srdce do svojho rúcha, nech slúžiť blížnym vždy som odhodlaný. Vzkriesený Pane, vzkries vo mne túhy, posvätné, krásne, ktoré povznesú ma. Zmiluj sa, zmiluj a splať moje dlhy, nevládzem, Pane, veľká to suma! Vzkriesený Pane, vzkries vo mne sily, za Tebou kráčať, vyznávať Ťa všade. Vzkries vo mne dobro, Spasiteľ môj milý, k nohám Ti srdce odovzdane kladiem. Amen.