Mne už nepostačí čarokrásny svet,pravej velikosti nemôžem v ňom zrieť.Všetko, čo podáva rozkoš, blaho, sláva,v tom pre ducha môjho šťastia niet. Ja len nebe hľadám, jeho výšiny, zdroj mieru a svetla. Domov jediný pre dušu, čo prišla raz tam z nekonečna, zaodiata v rúcho neviny. Ach, dnes ho už, hľa! má blatom skalené, postriebrené krídla, ťarchou zlomené, nevládzu ju povzniesť, ponad priepasť preniesť… A domova brány zavrené! Čo môže jej podať šírošíry svet, keď v ňom utratila nevinnosti kvet? Kde len klam ju čaká a neresť storaká, kde pomoci nikde neni zrieť? Preto cestu hľadám k zdroju milosti, ta, ta za Baránkom, plným ľútosti....