Bórik, Daniel Jaroslav

Daniel Jaroslav Bórik – (ne)zabudnutý hrdina

(Spomienka pri 200.výročí narodenia)

Dňa 22.septembra 1814 sa na evanjelickej fare v Sobotišti narodil v rodine kňaza Pavla Bórika syn Daniel.
Pavel Bórik sa narodil na Myjave a bol najskôr 10 rokov farárom v Humpolci. Odtiaľ prešiel 30. novembra 1813 do Sobotišťa a pôsobil tu popri farárovi Bohuslavovi Mudroňovi do 14. októbra 1814. Okrem syna Daniela mali Pavel Bórik s manželkou Barborou rod. Lešovskou viacero detí, ktoré boli veľkým darom a požehnaním pre národ i cirkev. Dcéru Janku, ktorá sa vydala za Dr.Hrebendu, Ľudovika, notára vo Varíne, Karola, notára v Beckove, Pavla, notára v Lubine, Wilmu, vydatú za učiteľa Chrenku v Komlóši, Annu, vydatú za Jurajom Kulíškom, učiteľom na Vrbovciach a najmladšiu dcéru Karolínu, ktorá zomrela slobodná vo Vrbovom. Brat Karol a sestry Janka a Anna sa zúčastnili na prípravách i priebehu Slovenského povstania r.1848-1849 a zaslúžia si osobitnú pozornosť.
Daniel Jaroslav Bórik bol účastníkom revolučných zápasov na jar 1948, účastníkom Slovenského povstania 1848 -1849, keďže bol tajomníkom Slovenskej národnej rady spolu s Bohuslavom Nosákom. Jej členmi boli Jozef Miloslav Hurban, Ľudovít Štúr a Michal Miloslav Hodža a vojenskí velitelia povstania Bedŕich Bloudek a František Zach.
Daniel J.Bórik študoval na evanjelickom lýceu v Bratislave v rokoch 1831 – 1838 5 ročníkov a k tomu dva osobitné ročníky pre prípravu na kňazské povolanie s výborným prospechom V rámci Ústavu reči a literatúry československej vznikla v r.1827 Spoločnosť učencov řeči československé, ktorej sa stal Daniel aktívnym členom. Vykonával funkciu knihovníka a súčasne pokladníka Slovanskej knihovny. Recitoval na zasadnutiach, vypracoval 14 pôvodných básnických i prozaických prác a kriticky posúdil 12 prác. V diskusii o kozmopolitizme zaujal kritické stanovisko, pretože bol stúpenec národnej orientácie.
Okrem toho sa aktivizoval aj v iných smeroch. Po veľkej povodni na jar 1837 v Budapešti, ktorá spôsobila straty na životoch i majetku, urobila bratislavská mládež zbierku, ktorú poslali J.Kollárovi. Kollár o tom v liste M.Godrovi napísal: ”Slováci prešpurští prekrásně a ušlechtile se preukázali: skrz dva vyslance poslali zdejším Slávúm 100 výborných chlebú a 60 fontú syra. Mnozí prej z nich 3-4 dni do alumnea a conviktu nešli, sobé utrhli, jen aby uspořiti mohli.” Spomínaní dvaja vyslanci boli D.Bórik a J.M.Hurban.
Spolu s inými študentami sa zúčastnil aj pamätnej vychádzky na Devín 10.5. 1835, kde prijal k menu Daniel aj slovanské a vlastenecké meno Jaroslav, ktoré používal sám i jeho priatelia. Hurban, ktorý ho vtedy opísal nasledovne: ” kučeravý, pekných červených líc Jaroslav Bórik”.
Daniel J. Bórik dokončil štúdiá vo Viedni, kde teologiu študoval v školskom roku 1838/39. Potom sa vrátil domov, aby vypomáhal v kňazskej službe otcovi, ktorý bol v tom čase farárom na Vrbovciach.
Roku 1840 nastúpil na učiteľské miesto v Pukanci. Keď jeho otec zomrel,15.3.1847, nastúpil na jeho miesto syn Daniel. Inštalácia sa konala v prítomnosti 21 kňazov seniorátu, čo svedčí o úcte, akú D.Bórik požíval. Popri kňazských povinnostiach sa venoval aj osvete a hospodárskej činnosti. Svedčí o tom článok, “Hospodársky ústav v Sobotišti v Nitrianskej stolici”, uverejnený v Orle tatranskom, v ktorom informuje o úspechu ústavu v Sobotišti a k tomu pripája: ”Sotva na Vrbovciach, blízkom tom mestečku, o tomto počínaní dočuli, dosť skoro tam tjež p.Jaroslav Bórik, p.Ďur.Lubor.Kulíšek, medzi svojím ľudom podobní ústav založili”.
Daniel J.Bórik sa aktivizoval vo verejnej činnosti po vyhlásení občianskych slobôd v Uhorsku. O jeho postojoch, účinkovaní a životnom údele sa zachovali mnohé správy a písali o ňom aj historici Slovenského povstania K.Goláň, D.Rapant. Zápas D.J. Bórika zachytil prvý historik povstania Mikuláš Dohnány (Historie povstání slovenského z roku 1848) a spomína ho aj senior Ján Trokan v epickej skladbe Mijava s novým vekom. Cenné sú najmä osobné skúsenosti J.M.Hurbana v memoárových dielach: Ľudovít Štúr a Rozpomienky. Na podnet priateľov napísal koncom 80.rokov
jeho brat Karol spomienkovú prácu Slovenské povstanie z r.1848-1849. Dôležitá je preto, lebo bližšie osvetľuje dramatické udalosti po jeho zatknutí a uväznení v župnom väzení spolu s Ľudovím J.Šulekom, z ktorého sa Danielovi podarilo utiecť. Po prekonaní mnohých nástrah sa šťastne dostal až na Moravu, k farárovi Danielovi Slobodovi, pôsobiacemu na Rusave.
Výrazný vlyv na Daniela mal Ľ.Štúr a neskôr J.M.Hurban. Ich spolupráca začala najmä po pamätnom stretnutí na hlbockej fare 19.3.1848, kde v prítomnosti viacerých mladých mužov evanjelickej cirkvi koncipovali plány a prípravu verejného vystúpenia za práva národa. Hurbanovi spomedzi hostí utkvel v pamäti “ i zamračený, s páliacim ho v hrudi nadchnutej ohňom a hlbokými myšlienkami, malými, iskry sršiacimi očami, čelom predvídavým Jaroslav Bórik”. Pozornosť vzbudzoval aj u svojich protivníkov. Jeden z nich, Simon Zmertych vo svojich spomienkach Epizódy z čias hurbanovského povstania napísal túto charakteristiku: ”Hurban, vtedajší i terajší evanjelický kňaz v Hlbokom, vo spojení s dvomi slovansky zmýšľajúcimi druhmi, totižto evanjelickým farárom Bôrikom a rímskokatolíckym kňazom Pavlom Haluškom z Vrboviec, usiloval sa už roku1847 získať cirkevníkov spomenutej cirkvi pre panslavistické protimaďarské plány. Preto im nasľubovali okrem iného, že im porozdeľujú panské majetky”.
Svedectvom o upadnutom národnom povedomí je fakt, že prostredie Vrboviec nebolo Bórikovej činnosti naklonené úplne. Časť cirkevníkov dokonca podala na neho sťažnosť biskupovi, v ktorej okrem iného uvádzali, že “je údem tak rečeného Tatrína, v kterém Slováci jakovési rady vedou a jemu odtud každý rok jakési správy a písma zasílajou”. Sťažovatelia sa obávali, že ako člen Tatrína “neskór v tej hrubej slovenčine kázt bude”. Vyslovili názor, že D. Bórik “neni samostatným, ale nástrojem p.Hurbana, což odtud jisté jest, že každé okamžení spolu obcujú a od p.Hurbana aj s p.rechtorem všecky rady bere…”.
Pamätné zostáva zhromaždenie ľudu na Brezovej 28.4.1848, na ktorom účastníci prijali svoje návrhy pod názvom Žiadosti slovenského národa v stolici Nitrianskej. D.Bórika zvolilo obecné zhromaždenie Vrboviec za vyslanca na Verejné stoličné zhromaždenie a uložili mu, aby predniesol tieto Žiadosti na stoličnom zhromaždení 10.5.1848 v Nitre. Na Brezovej zvolili spolu s ním aj druhého delegáta, hlbockého kaplána Ľudovíta Šuleka. Oboch uväznili, keď sa pokúsili po slovensky predniesť tieto Žiadosti. Nepomohlo ani to, že sa obec Vrbovce opätovne postavila za svojho kňaza, dôvodiac, že bol legitímne vyslaný ako delegát. Nepomohla ani obhajoba čachtického advokáta Jozefa Bieleho, ktorý sa snažil dokázať, že ani D. Bórik, ani Ľ.Šukek nechceli vyvolávať v krajine rozbroje a násilné povstanie proti štátu. D.Bórik sa pre duševné depresie ktorými trpel vo väzení dostal do vojenskej nemocnice, kde bol voľnejší režim a odkiaľ sa mu napokon podarilo ujsť. Spoluväzeň Ľudovít Šulek zomrel napokon bez súdu, útýraný v kazematách v Komárne 16. júna 1849.
Daniel v septembri odišiel z Rusavy a pripojl sa k organizátorom ozbrojeného vystúpenia. Iste požíval Hurbanovu a Štúrovu dôveru, keď bol menovaný za tajomníka Slovenskej národnej rady, najvyššieho orgánu výpravy niekoľko dní pred odchodom dobrovoľníkov na Sovensko. Jeho brat Karol bol vyslúžilý vojak a stal sa veliteľom odielu. Po potlačení povstania ustupoval spolu s dobrovoľníkom Samkom Kolénym z Myjavy smerom k moravským hraniciam. Pri ústupe im pomáhaa proviantom aj neohrozená sestra Janka. Z Moravy sa odobral spolu so Štúrom a Hurbanom do Prahy, čo vyplývalo z Bórikovho členstva v rade, ktorá pracovala aj ďalej. Z Prahy odišla SNR začiatkom októbra do Viedne, aby spolupracovala s vládnymi kruhmi na príprave druhej výpravy. Vedenie slovenského odboja sa usilovalo, aby sa pri novom administratívnom usporiadaní štátu dbalo aj na slovenské žiadosti. Menovite na obsádzanie úradov aj Slovákmi, zavedenie vyučovania na školách v slovenčine, ale aj o vyčlenenie Slovenska ako samostatného územia.
Aj keď sa členovia SNR neskôr vzdialili z frontovej línie, dobrovoľnícke oddiely bojovali ďalej, až do kapitulácie maďarských vojsk pri Világoši. Rozhodnutie podniknúť tretiu výpravu slovenských dobrovoľníkov súviselo s aktivitami Hurbana, Štúra a D.Bórika, ktorí konali neúnavne agitačné cesty po Slovensku.
26.7.1849 vydala trojica Hurban, Štúr a D.J.Bórik Príhlas k slovenskému národu, ktorý bol povzbudením, ale aj kritikou istej pasivity a nerozhodnosti.
Po potlačení maďarskej revolúcie zostalo vážnym problémom zamestnanie vedúcich predstaviteľov slovenského hnutia a dobrovoľníkov. Predtým museli všetci členovia rady vrátiť príslušným vojenským orgánom svoje poverenie na agitačnú prácu.
D.Bórik bol medzi tými osobnosťami, s ktorými sa počítalo, že budú pôsobiť vo verejnom živote. Preto sa miesta zborového farára vo Vrbovciach vzdal, lebo fakticky svoju funkciu od mája 1948 nevykonával. Čoskoro bol vymenovaný za okresného komisára na Myjave, kde nastúpil po komisárovi Mantzovi, prepustenom za korupciu. Miesto v súdnictve neprijal, keďže mu prekážal úradný jazyk maďarčina, ako napísal v jednom liste: “ S tou bych nerád mau v mojóm živote už dačo do činenná”.
Po zrušení okresu na Myjave prešiel pracovať do Trnavy ako c.kr.správny komisár. Patril aj medzi zakladajúcich členov Matice slovenskej. Publikoval vtedy odborné práce z odboru živnostenského zákona, v ktorých sa zasadzoval za práva robotníkov a učňov. Koncom 60. rokov však publikoval prácu Slovo na čase ku slovenským rodákom a volá národ k aktivite. Napísal aj historickú črtu Hrad smolenický. V ďalšom príspevku Chvála Slovanov, ktorá má korene v Herderovej filozofii, v známej kapitole Slawische V”olker, vyjadruje vieru v budúcnosť Slovanov. Keď naznačuje program, ako dosiahnúť rozvoj národa a zveľadovanie “dobrobytu”, opiera sa o program Štúrov a najmä program Matice slovenskej, kde na prvé miesto kladie vzdelávanie na školách národných, cirkevných i vyšších.
Ďalšie životné cesty D.Bórika sú málo známe. V liste Hurbanovi 20.4.1862 napísal: ” Ja ako pansláv som prirodzeným spôsobom v disponibilite zostal”. Tým naznačuje, že na štátne funkcie nereflektuje. Preto zo štátnych služieb odišiel a nastúpil ako úradník na železnici v Salzburgu. Tu sa správy o ňom strácajú. V penzijnom veku píše o likvidovaní svojej knižnice, čo ukazuje na jeho neľahkú sociálnu postať. Aj o živote sestry Anny napísal: ”Živoríme na ten čas živorením starých ľudí, jako to ináče ani byť nemôže”.
Daniel Jaroslav Bórik napokon zakotvil v Domaniži pri Považskej Bystrici. V nekrológu Ernest Križan uviedol: ”V poslendých rokoch svojho života býval v tichej dolinke domanižkej u mladšieho syna Vladimíra, nadpolesného”. Časný život Daniel Jaroslav Bórik dokonal 22.6.1899. Meno jeho manželky je doteraz neznáme. On sám má trvalé miesto v dejinách našej cirkvi i nášho národa. Zámerom tejto spomienky je, aby ho mal aj v našej vďačnej pamäti.

Mgr. Ľubomír Batka

Komentovať