Vstup do seba

Vstup do seba

Lk 15, 11-32:

“ A hovoril ďalej: jeden človek mal dvoch synov. (12) Mladší z nich povedal otcovi: Otče, daj mi podiel z majetku, ktorý mi patrí. A otec rozdelil im majetok. (13) Po nemnohých dňoch zobral mladší syn všetko, odsťahoval sa do ďalekej krajiny a tam v hýrení premrhl si imanie. (14) Keď už všetko premrhal, nastal v tom kraji veľký hlad a om začal núdzu trpieť. (15) Išiel teda a uchytil sa u jedného z občanov toho kraja, a ten ho poslal na pole svine pásť. (16) I žiadal si naplniť brucho odpadkami, ktoré žrali svine, ale nik mu nedal. (17) Vtedy vstúpil do seba a povedal si: Koľko nádenníkov má hojnosť chleba u môjho otca, a ja tu hyniem hladom. (18) Vstanem, pôjdem k otcovi a poviem mu: Otče, zhrešil som proti nebu i proti tebe (19) a nie som viac hoden menovať sa tvojím synom: príjmi ma ako jedného z nádenníkov. (20) I vstal a šiel k otcovi. Keď bol ešte ďaleko, uzrel ho otec, zľutoval sa, pribehol, padol mu okolo krku a vybozkával ho. (21) Ale otec rozkázal sluhom: prineste rýchlo najkrajšie rúcho a oblečte ho; dajte mu prsteň na ruku a obuv na nohy; (23) Potom vezmite vykŕmené teľa, zabite ho a jedzme a veseľme sa. (24) Lebo tento môj syn bol mŕtvy a ožil, bol stratený a našiel sa. A začali sa veseliť.
Starší syn bol na poli. Keď sa vracal a približoval k domu, počul hudbu a tanec. (26) I zavolal si jedného zo sluhov a vyzvedal sa, čo je to. (27) A ten mu odpovedal: Prišiel ti brat, a otec zabil vykŕmené teľa, že ho dostal zdravého. (28) Nato sa tento nahneval a nechcel vojsť. Ale otec vyšiel a prehováral ho. (29) On však odpovedal otcovi: Pozri, koľko rokov ti slúžim a nikdy som neprestúpil tvojho rozkazu, ale nikdy si mi nedal ani kozliattko, aby som sa poveselil s priateľmi; (30) Keď však prišiel tento tvoj syn, ktorý ti prehýril majetok s neviestkami, zabil si mu vykŕmené teľa. (31) Ale otec mu povedal: Dieťa moje, ty si vždy so mnou, a všetko, čo mám je tvoje; (32) Ale patrí sa nám veseliť a radovať. Lebo tento tvoj brat bol mŕtvy a ožil; bol stratený a našiel sa”. Amen

Bohumilí kresťania, bratia a sestry v Pánovi!

Človek dokáže zvládnuť mnohé veľké úlohy, alebo výzvy. Ľudia vystupujú na najvyššiu horu sveta, íní zostupujú na dno oceánov. Jedni poznávajú najvzdialnejšie kúty sveta, iní objavujú prírodné zákony, alebo riešia otázku, prečo sa topia ľadovce na zemských póloch. Človek vstúpil aj do vesmíru, a vstupuje aj do poznávania mikrokozmu. Chce vstúpiť aj do najposlednejších komnát života. Nedávno sa objavila správa, že vedci objavili existenciu duše v tele. Zistili, že z tela, ktoré zomiera, zostáva zachovaný určitý druh informácie, ktorá sa ani po smrti nestráca.
Ale najťažšou úlohou a výzvou pre každého človeka je úloha a výzva: “vstúpiť do seba”. V podobenstve o stratenom synovi, Ježiš hovorí, že mlaší syn otca v istej chvíli “vstúpil do seba”. (v.17) To malo za následok zmenu v jeho živote, dôsledok ktorej presahuje rovinu časného života.

To je úloha a výzva aj pre nás všetkých, aby každý človek dokázal “vstúpiť do seba”. K tomu nás vyzýva aj odkaz dnešnej nedele. Prečo je pre nás dôležité, aby sme túto úlohu a výzvu naplnili a aby sme dokázali “vstúpiť do seba”?

Ježiš hovorí, že vstúpiť do seba znamená

objavenie: a/ cesty k najväčšej lásky,
b/ cesty k pravej slobode a
c/ cesty do trvalej radosti

Bratia a sestry v Pánovi Ježišovi Kristovi!

Keďže sme všetci už mnohokrát počuli dnešný text Písma, podobenstvo o stratenom, či márnotratnom synovi, ale aj milostivom Otcovi, vieme, že cesta k hodnotám, ktoré sme spomenuli ide cez pokánia a vieru.
Dnes svätíme 10. nedeľu po Svätej Trojici, ktorá nám pripomína zničenie mesta Jeruzalema v roku 70 po Kristu. Dôvod jeho pádu bol, že “nepoznal času svojho navštívenia”. Preto odmietol práve tú cestu, na ktorú pozýva Ježiš, cestu pokánia a viery.
Pád Jeruzalema nebol pomstou Pána Boha za hriechy jeho obyvateľov. Bol to dôsledok nevery v Ježiša, Syna Božieho. Je isté, že aj vtedy, podobne ako dnes, sa ľudia dokazovali ako hriešnici. Boli takí, ktorí žili nemorálne, tak ako partia mladých okolo mladšieho syna. Boli aj zlodeji, tak ako aj dnes. Boli aj takí, ktorí nemali súcit s biednymi zeme, akým bol napríklad boháč, pred dverami ktorého býval chorý Lazar. Ježiš sa stretol so ženou hriešnicou aj s Herodesom bažiacim po moci, sláve a prepychu. Boli takí, ktorí si nectili a neposlúchali rodičov a aj takí, ktorí sa nebáli Boha a ľudí sa nehanbili.

Mladý muž z Ježišovho podobenstva túžil po slobode, ale spočiatku vôbec nechápal, že tá cesta vedie cez zodpovednosť a poctivé a morálne konanie. Nebol však hlúpy. V istej chvíli, v dobe krízy prišiel na to, že je nutné pracovať, aj keď išlo len o pasenie svíň. Prišiel aj na to, že služobníctvo v dome jeho otca je oveľa lepšie zaopatrené ako on sám, keď sa mu nedostávalo ani poriadne jedlo.

Otázka je, či musí človek vždy padnúť až tak hlboko, aby “vstúpil do seba”, ako padol ten mladý človek. Čo privedie ľudí k pokániu? K poznaniu: “zhrešil som proti nebu i proti tebe”? Iba bieda a nešťastie, alebo aj hlbšie zamyslenie sa nad skúsenosťami iných? Pokánie znamená urobiť radikálny obrat vo svojom živote. Zaveliť sám sebe: čelom vzad! Poznanie, že so zhrešil proti blížnemu a tak aj proti Bohu.

Ale ani to samo o sebe nestačí. Ten mladší syn, okrem poznania, že zhrešil proti nebu i proti otcovi, mal aj ďalšie dôležité poznanie. Mal istotu a vieru, že v dome jeho otca nájde pochopenie, milosť a lásku. Veril v lásku svojho otca a táto viera a viera sa stala dôvodom vykročiť späť, vrátiť sa domov, k otcovi. Viera, že jeho otec má viac, ako doteraz rozdal! K pokániu, k poznaniu a vyznaniu hriechov pristupuje aj jeho viera v lásku otca.

Pravdu o Otcovi, ktorý je v nebesiach hlásal aj Pán Ježiš svojmu národu a mestu Jeruzalemu a očakával práve takúto odpoveď. Očakával dôveru v milosť Otcovu. Lenže mnohí jeho súčasníci boli iného názoru. Viac sa spoliehali na seba, na svoje zdanlivo morálne konanie a plnenie zákonov. Výzvu k obráteniu ľud Jeruzalema a Izraela odmietal. Preto Ježiš nad ním zaplakal, lebo vedel, kam vedie takýto postoj jednotlivcov i národa.

Bratia a sestry!

Ten mladý človek je aj pre nás povzbudením k tomu, aby sme sa nespliehali na seba, ale aby sme “vstúpili do seba”, totiž, činili pokánie a viac dôverovali Pánu Bohu ako sebe! Ak sa toto deje aj pri nás, potom prichádza to, po čom vlastne túži a prahne naša duša. Tak prichádza cesta, ktorá vedie k pravej lásky, k prijatiu lásky Božej z neba.
Táto skúsenosť vedie potom aj k pravej slobode, k radosti a k životu, ktorý má zasľúbenie večnosti. K radosti, ktorá začína tu v časnosti a má trvalé pokračovanie v nebi. Boh Otec sa nad každým hriešnikom, ktorý činí pokánie, ktorý ”bol stratený a našiel sa, ktorý bol mŕtvy a ožil” raduje.

Predobrazom tejto radosti je spoločenstvo stola, ktorý pripravil otec pre omilosteného syna, ktorého ozdobil novým, čistým rúchom a zlatým prsteňom. Slávnostné rúcho je znakom nového života a zlatý prsteň znak bol symbol a znak slobody, ktorú dostal.

b/ Milí bratia a sestry!

Tu by sme mohli povedať: amen a už len ďakovať a dobrorečiť Pánu Bohu, že takto aj nás prijíma a že aj pre nás pripravil veľkú večeru v nebi. Jej predobrazom je Večera Pánova, ktorú ustanovil Pán Ježiš ako večnú zmluvu. Je pre nás nebeskou hostinou, ktorú prijímame tu na zemi. Pri Pánovom stole sa môžeme stretnúť ako tí, čo vstupujú a vstúpili do seba a z ktorých sa radujú aj anjeli Boží v nebi. Taká radosť býva nad každým hriešnikom, ktorý činí pokánie.

Pravda, je tu ešte jedna ťažká úloha. Aj my máme totiž aj “staršieho brata”. O ňom sme počuli, že pozvanie k oslave otcovej milosti a lásky odmietol. Zdá sa, že odmietol jeho konanie ako nerozumné, ba až nemorále. Nedokáže pochopiť, že otec sa raduje z navráteného syna hriešnika, ktorý nič neurobil, iba mu premárnil polovicu majetku, a na druhej strane neberie ohľad na jeho zásluhy, ktoré mal a na ktoré sa pevne spoliehal. Jeho problém je pýcha na seba, spoliehanie sa na svoje skutky viac, ako na milosť a lásku otcovu. Preto pozvanie odmietol a nechcel vojsť.

Otázka je, bratia a sestry, kto takýmto bratom a sestrám povie, že sa mýlia a že by tiež mali zmeniť svoje myslenie a urobiť správny obrat. Je to aj naša úloha v cirkvi. Hovoriť a nemlčať, aj keď mnohých tá radostná správa o tom, že “mŕtvy ožil” neteší, pohoršuje, či dokonca uráža. Dôvod je pýcha a namyslenosť na ich vlastné skutky a zásluhy.

Ktorí takto zmýšľajú, zabúdajú na veľkosť daru od Otca. Všetko, čo je Jeho, dáva nám a dáva nám to trvale. Dáva nám plné odpustenie hriechov, “milosť nad milosť” a možnosť byť s Ním pri Jeho nebeskom stole. To si nikto zaslúžiť nemôže! Pán Boh nám ukázal v Synovi, kam je až ochotný zájsť, aby nás našiel a prieviedol k sebe. Hovorí k nám preto slovami i príkladmi napomentia, ale aj slovom kríža Ježiša Krista! Robí všetko pre to, aby nás našiel a my, aby sme sa mohli vrátiť k Nemu. Bez ohľadu na to, ktorou cestu sme až doteraz šli.

Slovo o pokání doplňme vždy aj slovom a posolstvom o láske Otca, ktorý nás chce priviesť do svojho spoločenstva. Do spoločenstva lásky pravej a večnej, k pravej slobode Božích detí a do časnej i večnej radosti vykúpných Božích detí. Amen

10.nedeľa po svätej Trojici – Kajúca s VP – CZ Holíč – Ľ.Batka st.

Leave a Reply