Odpočiňte si trochu

Odpočiňte si trochu

Mk 6, 30- 34:

“Apoštolovia zišli sa k Ježišovi a oznámili Mu všetko, čo robili a učili. (31) Povedal im: Poďte sami na osamelé miesto a odpočiňte si trochu. Lebo toľkí prichádzali a odchádzali, že sa nemali ani kedy najesť. (32) Odplavili sa teda loďou na pusté miesto do samoty. (33) Ale mnohí ich videli odchádzať a dozvedeli sa, kam, preto zbehli ta pešo zo všetkých miest a predišli ich.
(34) Keď Ježiš vystúpil, uzrel veľký zástup, i zľutoval sa nad ním, lebo boli ako ovce, ktoré nemajú pastiera. – A začal ich učiť mnohému”. Amen

Bohumilí kresťania, bratia a sestry v Kristu Pánu!

Niekto veľmi skúsený povedal, že práca v cirkvi j podobná práci v kuchyni. Všetci vieme, že v kuchyni sa pripravuje každodené jedlo, a niekedy aj jedlo (menu) slávnostné. Také, ktoré poteší oči i žalúdok. Aby bolo všetko také ako má byť, treba vynaložiť veľké úsilie v príprave. Treba urobiť veľa rôznych väčších, či menších prác, pričom všetky sú dôležité. Ale ani po obede sa práce v kuchyni nemôžu skončiť. Čím bol obed slávnostnejší a bohatší, tým je viacej riadu, ktorý treba poumývať a upratať. A len čo práce u upratovaním a glancovaním kuchyne skončia, už začína príprava ďalšieho jedla; večere, potom raňajok a tak stále dookola.

Podobne je to aj s prácou a službou v cirkvi. Táto nikdy nekončí. Má svoju prípravu, ktorá je dôležitá a do ktorej sú zapojení viacerí členovia zboru, aby sa mohlo podávať slávnostné nedeľné jedlo a duchovný pokrm. Ani nedeľou služba v cirkvi a v zbore nekončí. Čím je slávnosť väčšia, tým viacej vecí treba urobiť aj po slávnosti.

Nenápadný text dnešného evanjelia sa môže zdať niekomu pomerne málo dramatický a zaujímavý. Akoby len okrajovo komentoval to, čo sa dialo pred vyslaním apoštolov na prvú skúšobnú misijnú cestu. Čítame o tom v predchádzajúcich veršoch nasledovné: ”Nato zavolal si dvanástich a začal ich rozosielať po dvoch; dal im moc nad nečistými duchmi a prikázal im nebrať si na cestu nič okrem palice.Vyšli teda, kázali pokánie, vyháňali mnohých démonov, olejom pomazali mnohých nemocných a uzdravovali ich”. (Mk 6, 7-8; 12)

Potom, po návrate z ciest, “apoštolovia zišli sa k Ježišovi a oznámili Mu všetko, čo robili a učili”. (v.30)
Tu by nás možno zaujímalo, ako Pán Ježiš hodnotil ich prácu a službu. Aké mal poznámky a komentáre k ich prvému verejnému vystúpeniu a k misiu, na ktorú ich vyslal. Na prvé počutie sa nič podobné neudialo a tak nevieme, či si učeníci v novej úlohe počínali dobre, alebo nedostatočne. A predsa sa aj z nasledujúcej správy, ktorú evanjelista podáva môžeme naučiť niečo dôležité o službe v cirkvi. Niečo o tom, aká má byť služba v cirkvi, aby bola úspešná a aby chutila ako dobre pripravený obed pre rodinu a hostí.
V cirkevnej službe
nezabudnime na to, že:

a/ aj odpočinok je žiadúci
b/ vzťah s Bohom je trvalý
c/ Pastier oviec je prítomný

Bohumilí kresťania, bratia a sestry!

1. Pán Ježiš na prvom mieste hovorí svojim učeníkom a apoštolom:
”Poďte sami na osamelé miesto a odpočiňte si trochu. Lebo toľkí prichádzali a odchádzali, že sa nemali kedy ani najesť”.
Často sme v cirkvi a v cirkevných zborch v zajatí predstavy, že všetko v cirkvi, totiž úspech a požehnanie evanjelizácie a misie závisí iba od nás, od našej ľudskej aktivity a snahy. Neraz vnímame cirkevný život v zboch ako pretekársku dráhu, alebo kolbište. Hodnotí a oceňuje sa najmä práca hlavných aktérov a predstaviteľov, zborových farárov a dozorcov, prípadne presbyterov a funkcionárov. Hovorí sa stále viac o “aktivitách” v cirkvi. Kto koľko ich vykonal, čo nové vymyslel, aké ponuky a služby zrealizoval.
Už nestačí napr. poctivo pripraviť ku konfirmáciu a priviesť ich k vážnemu prijatiu Večere Pánovej. Oveľa viac sa cenia rôzne stretnutia: stretnutia s deťmi v predkofirmačnom veku, s konfirmandmi, s mládežou pokonfirmačnou, s dorastom, s mládežou staršou, stretnutie rodín, stretnutie žien, zborová diakonia, školenie presbyterov, súťaž spevokolov, rôzne olympiády, letné tábory, festivaly a najnovšie sú populárne zborové dni. Organizujú sa už stretnutia najmenších detí z besiedok, a pre dospelých pribudli nielen zlaté, ale aj strieborné a diamantové konfirmácie.

Ako príklad horúčkovitej aktivity v našom senioráte uvediem, že v čase po Veľkej noci bolo stretnutie mládeže na Dobrej Vode a súčasne v tom istom čase sa konalo stretnutie konfirmadov a predkonfirmačného dorastu v inom CZ. V cirkvi sa to hodnotí tak, že iba ten je dobrý služobník, kto obsadí všetky aktivity najmä mládeže, bez ohľadu na to, ako sa v skutočnosti deje samotná konfirmačná príprava, akú má hĺbku a duchovné smerovanie. Mohli by sme spomenúť možno aj mnoho iných vecí a aktivít, ktoré si isteže žiadajú ľudské kapacity, horlivosť i finančné zdroje a obete.

Apoštolovia, pri svojom vyslaní robili to, čo im Pán Ježiš priamo prikázal. Tiež toho nebolo málo! Ale v istej chvíli aj im, zapáleným a nadšeným z toho, že ich služba bola kladne prijatá a zástupy nasledovníkov sa zväčšovali, Ježiš hovorí: “Poďte sami na osmelé miesto a odpočiňte si trochu”.

Akokoľvek je teda služba v cirkvi dôležitá a dôležité je, aby sa konala verne a k prospechu blížnych, platí aj toto Pánovo slovo: “Odpočiňte si trochu”. Ježiš myslí na odpočinok v ústraní, v samote, v tichu. Toto akosi v našej cirkvi nevieme. Máme rôzne domovy, rôzne hlučné aktvity, niekedy aj náboženské šou po príklade sveta. Vnútorné stíšenie, odpočinok duše, tela i mysle sa ale považuje za obrovskú chybu a stratu času. Lenže ako vidíme a počujeme, Ježiš ako znateľ sŕdc a duší, radí a vedie svojich k oveľa vyváženejšiemu prístupu.

Samozrejme, že nikto nevie lepšie ako On, že “žatvy je mnoho a pracvníkov málo”. Napriek tomu však velí a hovorí svojim služobníkom: “Poďte sami na osamelé miesto a odpočiňte si trochu”.
V cirkvi nie sú žiadne, a teda ani letné prázdniny. Ale každý cirkevný služobník by si mal vedieť nájsť čas aj na určité stíšenie a odpočinok. Možno aj preto, aby trošku z odstupu a z nadhľadu videl a hodnotil veci a udalosti, a aby sám prijal a načerpal novú energiu k ďalšej pokornej a pokojnej službe.

Bratia a setry v Pánovi!

2. Ten odpočinok tela i duše, určitá samota a stíšenie nie je však niečo samoúčelné. O učeníkoch počujeme, že ich čakali zástupy ľudí, ktorí hľadali duchovný pokrm i telesné uzdravenie. Predsa však odišli lodičkou “na pusté miesto do samoty”.
Duchovný a náboženský život potrebuje aj duchovné stíšenie. Čas, keď je na prvom mieste pre nás naozaj náš nebeský Otec a Jeho slovo, Jeho reč a milosť pre nás osobne. Učeníci sa naučili od samotného Ježiša, že odísť do samoty, nejakým spôsobom si nájsť miesto, alebo nejaký ten kútik k osobnému stíšeniu, rozjímaniu a osobným modlitbám, je niečo dôležité. Tak to vždy robil aj ich Pán. (Viď napr.Ježiš v Getsemane).

Byť sám ale pre kresťana znamená: byť vždy s Pánom Bohom. Zostať v osobnej modlitbe, v rozhovore a v túžbe po prijatí novej milosti. Je to chvíľa, keď človek nemusí nič predstierať. Keď naša osoba a práca nie je hodnotená ľudsky a teda vždy skreslene, poznačená ľudským nedokonalým videním a poznaním. Keď sa človek nemusí “nadýmať a vypínať” (1 K 13) , ale môže iba ticho vyznať: “neužitočný služobník som, čo som bol povinný vykonať, vykonal som”. To je čas, kde neplatia žiadne pózy, žiadne rečnícke, herecké, spevácke, či menežérske výkony, kde nemusí človek nič dokazovať, ale smie prijať novú milosť a zasľúbenia, nájsť pokoj a zmierenie s Bohom, ako na to upozorňuje aj ap.Pavol v dnešnej epištole. ( Ef 2,15-22 ) To preto, aby človek mohol ďalej slúžiť a konať v tej cirkevnej kuchyni, kde práca nikdy nekončí!

3. Milí bratia a sestry!

Napokon prichádza to najdôležitjšie poznanie a viera, ktorá nám nemá chýbať. Nie človek sám dokáže a môže iných obrátiť, iných napomínať a karhať a iným priniesť útechu evanjelia. Nie človek je tým hlavným subjektom v cirkvi.
Pán Ježiš videl a vidí zástupy ľudí, ktorí hľadajú a potrebujú duchovné nasýtenie i telesné uľavenie. Učeníci v samote oddychujú, ale Ježiš, Syn Boží koná. Evanjelista Marek svedčí: “Keď Ježiš vystúpil, uzrel veľký zástup, i zľutoval sa nad ním, lebo boli ako ovce, ktoré nemajú pastiera. – A začal ich učiť mnohému”.
Je tu iba v náznaku a všeobecne vyslovené dôležité posolstvo, že tým skutočným Pastierom, ktorý človeka vidí a rozumie všetkým naším potrebám duše i tela je sám Ježiš. On ako Dobrý pastier koná vždy. Je Ten, ktorý zasľúbil: “Ajhľa, ja som s vami , po všetky dni, až do konca sveta”.

Bratia a sestry!

Ježiš nás všetkých povoláva do svoje služby a dáva nám účasť na svojom poslaní, ktoré prijal od Otca nebeského. Nepohŕda nami, uznáva nás za hodných slúžiť Mu svojimi darmi, ktoré sú rozličné. Tak vlastne smieme slúžiť našim blížnym, s ktorými sa On vždy stotožňuje a spája.
Posiela nás kázať pokánie, boriť sa so zlými duchmi tohoto sveta i so zlými silami, ktoré vo svete pôsobia. Napokon smieme z Jeho milosti zvestovať aj evanjelium, radosntú zvesť o spáse, o Božej milosti a prísľube večného života.

Samozejme, k tej službe patrí aj vytváranie vonkajších podmienok pre duchovnú službu cirkvi. Takými sú stavby, opravy a údržby chrámov, fár a zborových domov, i keď tie iste nie sú tým najhlavnejším v cirkvi. Takto aj vy tu v Prietrži veľmi horlivo a vytrvalo spoločne robíte a konáte.

Tak, ako v kuchyni má mama rada pomocníkov a preto učí a vedie k tej službe už svoje deti, prípadne stará mama svoje vnúčatá, i keď nie oni sú tými hlavnými pri príprave nedeľného, či slávnosntného obeda, tak robí aj Pán domu, ktorým je Jeho cirkev. Všetkým Božím deťom, ktoré povolal už v Krste svätom hovorí: “ Choďte a čiňte podobne”, ale aj “choďte na osamelé miesto a odpočiňte si trochu”. Hovorí aj :”bdejte a modlite sa” a napokon nám dáva poznať, že “nespí a nedrieme ochranca Izraela”, ako to vyznal žalmista. (Ž 121, 4)

Nespí a nedrieme ani Ten, ktorý je Pánom cirkvi a náš dobrý Pastier a biskup našich duší. Jemu vždy plne dôverujme. ( Ž 115, 1) Nech je Jeho sväté meno vždy pochválené a zvelebené medzi nami na veky vekov! Amen

8.nedeľa po Svätej Trojici – CZ Prietrž – Ľubomír Batka st.

/PS. Kázeň inšpirovaná pri plavbe plťou po Dunajci pod Červeným kláštorom s princezničkou Ester a jej sprievodom/.

Leave a Reply