Syn evanjelickej fary, básnik, prozaik a eseista, posledný velikán z prostredia samizdatovej literatúry zomrel.
Svoj časný život dokonal v Pukanci 15. júla 2014. Narodil sa v Modre 8.apríla 1938. Študoval na FFUK v Bratislave slovenčinu a taliančinu. Po absolvovaní štúdia v r.1961 začal pracovať v Košiciach v Mestskom archíve, neskôr v krajskej redakcii denníka Pravda. V rokoch 1968- 1970 bol šéfredaktorom kultúrneho dvojtýždenníka Matičné čítanie v Martine.
Pre jeho politické postoje ho prepustili zo zamestnania, vylúčili zo Zväzu slovesnkých spisovateľov i z komunistickej strany. “Bol som chvíľu členom strany. Môžem to považovať za svoju chybu, prípadne vinu – alebo aj nemusím. Je to zložitejší problém a žiadal by si dlhšiu reč, analýzu, fakty i konkrétne súvislosti. Sudcom je vlastné svedomie” – povedal o tomto svojom kroku. Fakt je , že sa tým dostal do určitej izolácie a vnútornej emigrácie. Odpútal sa od vtedajšej kritickej reflexie a inšpiračným zdrojom sa mu stal vlastný údel.
Jedinečnýmm spôsobom narábal so slovom a objavoval nekonečné možnosti rodného jazyka. “Slovenčina je dnes už konečne moderný, sýty a presný, samostatný jazyk. Ráno sa trasiem od strachu, že ho zničia politici, moderároti a žurnalisti, a veče rsi poviem, že živž organizmus má imunitu. Niekedy aj choroba je ozdravením”- povedal.
Bol súčasťou kruhu českých a slovenských samizdatových autorov a vo Vaculíkovej edícii Petice vydal:
Reči z nížiny (1973) a Tváre a oslovenia (1974),knižne 1990.
Dobovú slovenskú realitu komentoval v Rapsódiach a miniatúrach, samizdat 1 zv.1981, 2.zv.1987 – knižne Kolín nad Rýnom 1988, Brno 1922/.
Jeho korešpodencia s Ludvíkom Vaculíkom a Otom Filipom vyšla pod názvom Poco rubato (1944).
Próza: Lístoky (1999), Spytovanie (2010)
Poézia: Srdce sa volá ň (1994)
Eseje: Dvanásť (1989), Vlastný horoskop (1991), Epištoly (1992), Poco rubato (1994), Hlavolamy (1995), Vlani ako dnes (1997), Malé prelúdia (2000), Lunenie (2004), Taroky (2004), Chronoskop, Matka všetkých slov (2007), Dnes (2008), Škoda knižke nepredanej ležať (2009), Iskra v studenej pahrebe (2012),
Odborná literatúrta: Žiť sa dá len autobiograficky (2004), Slovensko /Slovensko čarovná krajina/Fairy land (2005)
Literárna veda: Z rečí v nížinách (1971), Reči z nížiny (1973_ v samizdate), Tváre a oslovenia (1990)
Od r.1972 až do svojej smrti žil Ivan Kadlečík v Pukanci. Tu tvoril, prijímal priateľov i hral na organe v evanjelickom kostole. Ako povedal L.Vaculík, išlo o spisovateľa európskeho formátu.
Získal Cenu Dominika Tatarku, Cenu ministra kultúry, Rad Ľudoíta Štúra II.triedy, Cenu Jána Langoša a od ECAV Cenu Leonarda Stockela v r.2012.
Pán ho povolal na večnosť vo veku 76 rokov. Pochovaný bol 19.7.2014 v Pukanci. Nech ho oslávi Kristus Pán!
Slovak