Sme pozvaní k večeri

Sme pozvaní k večeri
Lk 14,15-24:
“Keď to počul jeden zo spolustolovníkov, povedal Mu: Blahoslavený, kto je chlieb v kráľovstve Božom.(16) On mu však povedal: Jeden človek pripravil veľkú večeru a pozval mnohých. (17) V hodine večere poslal sluhu, aby povedal pozvaným: Poďte, lebo už je všetko hotové! Ale všetci začali sa jednomyseľne vyhovárať. Prvý mu povedal: Pole som kúpil, musím ísť a obzrieť si ho- prosím ťa, vyhovor ma. (19) Druhý povedal: Päť párov volov som kúpil a idem ich vyskúšať- prosím ťa, vyhovor ma. (20) Iný zas povedal: Oženil som sa, a preto nemôžem prísť. (21) Keď sa sluha vrátil, oznámil to pánovi. Vtedy rozhneval sa pán domu a povedal sluhovi: Vyjdi rýchlo na cesty a ulice mesta a priveď sem chudobných, mrzákov, slepých a chromých. (22) Sluha povedal: Pane, stalo sa, ako si rozkázal a miesta ešte jest. (23) Vtedy povedal pán sluhovi: Vyjdi na poľné cesty a medzi ohrady a prinúť vojsť, aby sa mi naplnil dom. (24) Lebo hovorím vám, že ani jeden z mužov, ktorí boli pozvaní, neokúsi mojej večere.“ Amen

Milí bratia a sestry v Kristu Pánu!

Cítite sa na službách Božích spokojní, šťastní a blažení? Nepýtam sa na to, ako sa vám darí, akí ste úspešní, ani na to, či vám slúži zdravie. Viem, že život prináša veľa rôznych problémov a skúšok. Pýtam sa na to, či sa cítite blahoslavení, keď vás pozvú zvony na cestu do chrámu a keď môžete počuť opäť Božie slovo, keď ste pozvaní k Pánovej večeri a máte účasť na jednom chlebe a pijete z jedného kalicha vo vedomí synovstva Božieho?
Nábožný pevec vyznáva, že: „ Najkrajšia je služba Pána, najsladšie slovo Jeho….“( ESP 207, 4) Kiež by sme mali podobné skúsenosti a pocity aj my, aby sme vedeli o nich s radosťou v srdci hovoriť iným. Rodičia svojim deťom, presbyteri ostatným bratom a sestrám.

Kedysi sme mali v našom kostole číslované lavice, pričom mnohé rodiny mali tzv. rodinné lavice a tak stabilné miesta, ktoré si chránili z pokolenia na pokolenie. V tom čase neraz bývali aj nepekné zvady a boje o miesta. Pán Boh vie, či to bola viac otázka spoločenskej prestíže, alebo skutočná túžba mať svoje miesto a možnosť pohodlnejšie vypočuť Božie slovo.
Žalmista vyznal:“ Milujem, Hospodine, obydlia Tvojho domu“. To bolo a je možné iba tam a vtedy, kde slovo obsiahnuté v Písmach SZ a NZ je pre človeka živým Božím slovom. Slovom, ktorým nám Otec slúži, učí nás a robí nás blahoslavenými. Ak vnímame slová Písma a kázne len ako reč človeka, ľahko sa môže stať, že sa to „slovo dané, zvestované“ ( ESP 283,1) stane nezaujímavé, všedné a nudné. Ak si uvedomíme, že v našej ECAV na služby Božie prichádza priemerne len asi 10% členov cirkvi, sotva tým dáme ostatným deväťdesiatim percentám na vedomie, že prichádzajú o niečo veľmi pekné, cenné a dôležité, čo ich môže urobiť šťastnejšími a spokojnejšími.
Je možné zmeniť tento stav a ten hlboko zakorenený skeptický prístup k službám Božím? Je možné zmeniť fakt, že tak mnohí sa aj v dnešnej dobe rôznym spôsobom vyhovárajú, prečo nechcú jesť chlieb života večného v slove a vo sviatosti Večere Pánovej? A ak áno, tak ako?

Bratia a sestry v Pánovi Ježišovi Kristovi!
Dnes sa v prečítanom evanjeliovom texte opakuje slovo: pozvanie a povolanie. Už samotné slovo pozvanie hovorí o tom, že na služby Božie by nikto nemal chodiť z prinútenia, ale má sa cítiť ako ten, kto je pozvaný. Preto bude aj primerane uctený a pohostený.
Z tohto svedectva Novej Zmluvy si kresťanskí rodičia majú vziať jednoznačný príklad. Rodič má dieťa na služby Božie pozývať a nie posielať. Už deťom treba dať na vedomie, že prijímať slovo Božie je pre nás vyvýšením a radosťou.
Súčasne však každý rodič, aj rodič pokrsteného dieťaťa má počítať s tým, že aj jeho deti sa budú snažiť aj o výhovorky. Možno viac, ako o horlivé poznávanie a učenie Božieho slova. V každom dieťati, aj pokrstenom, i v každom človeku totiž stále drieme niečo z toho starého Adama. Detské výhovorky sú niekedy úsmevné a zábavné. Pri tom však naznačujú, že časom, s prudkým rastom a rozvojom telesných síl sa výhovorky človeka prehlbujú.
Najhoršie však je, ak si počínanie zo strany jedného, či oboch rodičov zasluhuje napomenutie Pána Ježiša, ktoré povedal samotným učeníkom: “Dovoľte dietkam prichádzať ku mne a nebráňte im, lebo takých je kráľovstvo Božie“.(Mk 10, 13)

V dnešnú nedeľu sa na službách Božích stretáme ako presbyteri, t.j. starší cirkevného zboru, ktorých úlohou je nielen starostlivosť o vonkajší, hmotný, či finančný rozvoj zboru, ale aj starostlivosť o duchovné napredovanie. Často sú práve presbyteri tými najfrustrovanejšími, najznechutenejšími a najskeptickejšími ľuďmi v cirkvi. Lebo každý brat, či sestra v hodnosti presbytera, alebo v inej funkcii iste pozná všelijaké výhovorky tých, ktorých oslovuje.
Slovo presbytera a presbyterky je často vnímané len ako ľudské slovo, ktoré si netreba príliš brať k srdcu. Každý preto okúsil to, čo aj sám Pán Ježiš poznal a počúval. Totiž, že „všetci začali sa jednomyseľne vyhovárať.“ Často to platilo aj vtedy, keď ste prišli k ľuďom s pozvaním do chrámu. V tomto súvise radšej nechcem hovoriť o všelijakých výhovorkách, ktoré si musí vypočuť každý farár, ktorý stojí v duchovno-pastierskej službe.
A tak, my všetci spolu nesieme údel, alebo kríž nášho Pána Ježiša Krista, ktorý prišiel z neba s nádhernou ponukou evanjelia. Radostnú zvesť ponúkol najskôr svojmu ľudu, ľudu Izraela. Ježiša poslal Boh Otec s posolstvom lásky a milosti, ktoré On nazval ponukou a pozvaním k Veľkej večeri: „Poďte, lebo už je všetko hotové“ . (v.17) To sa týka našej spásy a daru večného života. A aj tu, bez ohľadu na hodnotu, hodnosť, či veľkosť nebeského Posla a Jeho ponuky, platili a platia nepochopiteľné výhovorky a vykrúcania.
Vidíme a počujeme, že aj samotnému Ježišovi sa začali pozvaní jeden za druhým vyhovárať. Preto, nemali by sme byť ani my, či už duchovní pastieri, alebo naši najbližší spolupracovníci, presbyteri, unavení a rezignujúci. Vždy sa nájde niekto, kto povie: “pole som kúpil, musím ísť a obzrieť si ho“, alebo: “päť párov volov som kúpil a idem ich vyskúšať“. Čiže dá prednosť majetku. Mnohí dali a dajú prednosť biznisu. Iný zas rodine: „Oženil som sa, a preto nemôžem prísť“. I keď sú to všetko nepochybne Božie dary pre človeka, prvoradej pozornosti sa má tešiť samotný Darca. Jemu patrí česť a sláva na prvom mieste.

Dnes, milí bratia presbyteri a sestry presbyterky, sme tu aj preto, aby sme sa povzbudili v našej službe, aby nás neznechutili žiadne výhovorky. Aby sme sa potešili vedomím, že slúžime Pánu Bohu. On nás predišiel v láske, keď nám poslal Syna, ktorý nás prišiel pozvať do kráľovstva Božieho! On hovorí: “ Poďte, lebo je už všetko hotové!“ Pozýva nás v istote, že On, všetko potrebné k našej spáse vykonal, keď na kríži riekol: „Dokonané je“!
Keď ľud Izraela ako celok odmietol zvesť evanjelia, apoštolovia „vyšli aj za ohrady“ a chodili pomedzi ploty tohto sveta, aby sa naplnil tento nebeský dom. Ak sme sa vyhováral aj my, je to dôvod prosiť o novú milosť. Podobne, ak Pánovi Ježišovi neslúžime ochotne a radostne, aj to je dnes dôvod na pokánie. Iný dôvod je, ak chce niekto vojsť do kráľovstva Božieho prostredníctvom vlastných skutkov a zásluh a odmietne zásluhy Kristove. Takto človek neobstojí!

Sme teda opäť Pánom cirkvi pozvaní do úzkeho spoločenstva s Ním, aby nás sýtil svojím telom ako pravým pokrmom a občerstvil svojou krvou. Darmi, ktoré nám slúžia a budú slúžiť celkom bezpečne k večnému životu. Prijmime Jeho pozvanie, aby sme spoločne, i každý z nás osobne a osobite, niesli zvesť evanjelia verne, vytrvalo a radostne ľuďom okolo nás. Aby sa naplnil Pánov dom. Tu, v časnosti, i ten dom nebeský, Pánom pripravený. Amen

2.nedeľa po Svätej Trojici 2014 – VP pre presbyterov – Sobotište – Ľ.Batka st.

Komentovať