Poriadok a sloboda – 1. časť

Spolupráca liturgie a slobody

U nás má pojem liturgia často negatívny zvuk. Ľuďom napadne slovo ritualizmus. Naproti tomu sa často poukazuje na evanjelickú slobodu. Existuje nejaký dôvod pre zachovanie tohoto rozporu alebo sa dá povedať, že sloboda existuje práve tam, kde sa človek k niečomu zaviaže. Hlas jedného baptistu1 nám môže pomôcť v ďalšom uvažovaní: Pravá sloboda je ovocie disciplíny a tvorivá spontánnosť je výsledkom toho, že človek je zakorenený v Písme a tradícii.

Našim neotrasiteľným presvedčením je, že liturgia, poriadok a rituály sú potrebné pre kresťanskú slobodu. Obzvlášť je to potrebné pre zbor, kde spoločné, verejné Bohoslužby majú ústredné postavenie. Na druhej strane musí sloboda slúžiť nápravne k liturgickému formalizmu a “aristokracii”, ktorá chce z liturgie spraviť nenapadnuteľného a dominantného “prostredníka”.

Musíme konštatovať, že všetky typy Bohoslužieb, aj tiché stretnutia kvakerov, majú a potrebujú svoju formu. Použitie formy je však veľmi premenlivé, od neformálnych a spontánnych stretnutí k cirkevnoprávnym detailným nariadeniam vo formálnom duchu. Liturgické formy môžu byť chladné a vzdialené a môžu vytvárať odstup a “strnulosť” v zbore. Ale liturgia môže byť aj “charizmatická” a to tak, že formy sa používajú a uchovávajú v otvorenom a slobodnom duchu. Stretnutie medzi Bohom a zborom sprostredkovávajú ľudia. Farári preto musia byť prirodzení, opravdiví a úprimní, aby mohli byť živými a dobrými nástrojmi Božej blízkosti a slúžili nástrojmi pre oslavu a vďakyvzdanie Božieho ľudu. V mnohých prípadoch sa to môže zdať ako omnoho bezpečnejšie a voľnejšie než ako improvizovaná, voľná forma. V mnohých prípadoch sa ukazuje, že rovnako aj voľná forma má svoje určité rituály bez toho, aby si to sama uvedomovala.

Vo väčšine liturgií s historickými koreňmi existuje želanie uchovať určitú rovnováhu medzi poriadkom a slobodou prostredníctvom takzvaných pevných a premenlivých častí liturgie (ordinarium vs. proprium). Pevné časti liturgie sú tie pevné liturgické články, ktoré sa opakujú pri väčšine Bohoslužieb (Kyrie, Gloria, Sanctus, požehnanie). Premenlivé časti sa menia z Bohoslužby na Bohoslužbu podľa liturgickej farby a denného textu a témy (kolekta, piesne, kázeň, eucharistická modlitba, …) Takto je v Bohoslužbe prítomné aj opakovanie a zmena, a to by malo inšpirovať aj zbor aj liturga k duchovnému vžitiu sa s liturgiou.

Nová zmluva hovorí na viacerých miestach o slobode v Kristu. (J 8,32 a G 5,1) Ale táto sloboda, ktorá je spojená s vykúpením od hriechu a smrti, nechce šíriť individualizmus a ľahostajnosť. Sloboda je povolanie k tomu, aby sme žili pravdivo a úprimne a zodpovedne – za samých seba a iných (G 5,12 a 6,1). Sloboda a poriadok sú preto závislé od seba, aby človek mohol konať v slobode voči Bohu aj ľuďom. Kresťan, ktorý je vyslobodený vierou v Ježiša, nie je sám. On/ona patrí do súvislostí, tak ako telo a údy spolu súvisia. Telo odzrkadľuje jedinečnú rovnováhu medzi poriadkom a slobodou vo vzťahu medzi celkom a údmi. Takýto je tiež biblický obraz kresťanského spoločenstva. (1K 12,12; 14,33)

Øystein Bjørdal – Viera a bohoslužba

Leave a Reply