Vytrvajme vo viere

Vytrvajme vo viere
Žid 11, 8-10:
“Vierou poslúchol Abrahám, keď ho Boh povolal, aby sa vysťahoval na miesto, ktoré mal prijať ako dedičstvo. Vysťahoval sa, a nevedel kam ide. (9) Vierou sa osadil v zemi zasľúbenej ako v cudzej a prebýval v stánkoch s Izákom a Jákobom, dedičmi tohože zasľúbenia. (10) Očakával totiž mesto, majúce pevné základy, ktorého Tvorcom a Staviteľom je Boh. “ Amen

Bohumilí kresťania, bratia a sestry v Pánovi!

Martin Braxatoris Sládkovičov venoval svedkom viery a bezmenným mučeníkom prvotnej kresťanskej cirkvi báseň: Pamiatka vám…! V poslednom verši spája spomienku s trvalým odkazom budúcim generáciam takto:
”Pamiatka vám vďačná a čistá,
svedkovia vy verní Krista!
Tu vám nietim obeť chvály,
slávny príklad ste nám dali,
príklad vrúcnej lásky, viery,
velikí vy bohatieri –
Ó, by sme ho sledovali!” (K Výšinám II.)

K svedkom viery možeme priradiť aj všetkých apoštolov Ježiša Krista, ktorí nasledovali Pána martýriom, alebo utrpením vo vyhnanstve, ako to bolo v prípade najmladšieho apoštola Jána. Pisateľ listu Židom hovorí: “ Preto aj my, keďže toľký oblak svedkov máme okolo seba, zložme všetko, čo nám je na ťarchu, i hriech, ktorý nás tak ľahko obkľučuje, a buďme vytrvalí v zápase, ktorý máme pred sebou. Hľaďme na Ježiša, Pôvodcu a Dokonávateľa viery, ktorý napriek radosti, ktorá Ho čakala, pretrpel kríž…”. ( Žd 12,1-2)

Viera v Ježiša, Syna Božieho právom očakáva ako odmenu plnosť lásky, radosti, pokoja a spravodlivosti. Ale k tejto radosti vedie “úzka cesta a tesná brána”. (Mt 7, 14) Ježiš sám takouto cestou išiel. Prešiel aj bránou smrti a my, jeho nasledovníci o tom máme vedieť a s nesením kríža počítať. Ak si cirkev, alebo ktorýkoľvek kresťan nárokuje na život s Kristom bez kríža a bez skúšok viery, nemôže byť skutočným nasledovníkom Pánovým. Cirkev, ktorá by pre akékoľvek výhody zo strany sveta zamenila kríž a potupu za časnú moc, slávu, alebo lacnú popularitu, prestane byť napokon vieryhodná. Pripodobní sa tomuto svetu a stratí večné hodnoty, ktorú sú zasľúbené Pánom.

Cestou poslušnosti a nádeje kráčali aj svedovia SZ. Apoštolské slovo hovorí o svedkoch viery, ktorí žili už v dobe pred príchodom Ježiša Krista. Rovnako, ako svedovia NZ, sú aj oni vierohodnými svedkami Božími, od ktorých sa môžeme ako kresťania učiť a inšpirovať sa príkladom, ktorý nám zanechali.
V liste Židom sú spomenutí tí najznámejší, počnúc od Ábela až po prorokov. Je ich toľko, že apoštol píše: “Veď nemáme kedy rozprávať o Gedeonovi, Barákovi, Samsonovi, Jeftovi, Dávidovi, Samuelovi a o prorkoch, ktorí vierou podmaňovali kráľovstvá, konali spravodlivosť, dosahovali zasľúbenia, zapchávali tlamu levom, uhášali moc ohňa, unikali ostriu meča, stávali sa z nevládnych mocnými”…( Žd 11 ,32-43)

Najväčšiu pozornosť venuje pisateľ Abrahámovi, ktorého neskôr nazvali potomkovia: otcom viery. “Vierou poslúchol Abramám, keď ho Boh povolal, aby sa vysťahoval na miesto, ktoré mal prijať ako dedičstvo. Vysťahoval sa, a nevedel kam ide”. (v.8)

Vysťahovalectvo poznali aj minulé generácie nášho národa. Niektorí ľudia chodili po Európe, niektorí odišli až za more. Ale pozná ho aj naša súčasnosť. V pominulú nedeľu som bol na bohoslužbách v Zurichu. Po Londýne tam dnes žije najväčia komunita slovenských vysťahovalcov. Bola prvá pôstna nedeľa a v kostole bolo mnoho najmä mladých ľudí a rodín s deťmi. Bohoslužby boli v slovenčine. Sú to všetko novodobí vysťahovalci. Medzi nimi aj niekoľkí starší ľudia, ktorí sa vysťahovali už v roku 1968-69 a počas “normalizácie”. Zloženie návštevníkov v chráme tam bolo teda presne opačné ako u nás doma na mnohých miestach. Všetci títo sa rozhodli odísť viac – menej z núdze, alebo z nedostatku slobody.

Abrahám opustil vlasť, rodičov a rodinu nie z nedostatku. Bol zámožný človek a mal sa dobre. Odišel z iného dôvodu. Poslúchol Pána Boha, ktorý ho povolal a dal mu osobitné zasľúbenie. Svedetctvo Písma je jednozmačné: “ Vysťahoval sa a nevedel kam ide. Vierou sa osadil v zemi zasľúbenej ako v cudzej a prebýval v stánkoch s Izákom a Jákobom, dedičmi tohože zasľúbenia”. (v.9)

Abrahámova viera sa upierala na tri dôležité veci. Na miesto trvalého prebývania, na pokoj a radosť a na plnosť Božieho požehnania. Všetky tieto nádeje spájal so spoločenstvom s Pánom Bohom. To najcennejšie čo mal, bolo slovo zasľúbenia: “Budem s tebou a požehnám ťa… ” ( 1 M 12, 2-3) Túžil po Bohu a po pravých a večných hodnotách. Abrahám postupne pochopil, že Božia cesta a Jeho zasľúbenia sa nevsťahujú na časný život a zemské prebývanie. Krajina, do ktorej prišiel, nebola len jeho vlastná. Nebol vždy a všade vítaný a musel vždy zápasiť s ľuďmi úplne iných moránych hodnôt a s ich pohanskými predstavami.

Abrahám tu “prebýval v stánkoch”. ( v.9) Nielen preto, že bol cudzincom a pútnikom, že sa sťahoval so svojimi stádami za lepšími pastviskami. Pochopil, že v tomto svete je vždy cudzincom, hosťom a príchodzím. Ale uveril, že Pán Boh má pre neho pripravené iné mesto, inú vlasť a inú budúcnosť ako je iba tento časný život. Abrahámova viera je jedinečná v tom, že ukazuje a odkazuje k životu večnému.

Bratia a sestry v Pánovi!

Prezidentskí kandidáti Slovenska sa v kampani temer všetci označili za kresťanov. Aj takí, ktorí nimi pretým neboli. Odvolávali sa na buď svoj krst a jeho potvrdenie, či rodinné tradície. Keď však dostali otázku “ na telo”, či skutočne veria vo večný život – niektorí sa odmlčali, niektorí zaváhali a uhýbali rozličnými výhovorkami. Moderátorka dobre vystihla skutočnosť, že zemské hodnoty, ciele a posty nie sú tými najväčšími a jedinými pre toho, kto verí v Boha.

Kresťan vyznáva: verím v tela z mŕtvych vzkriesenie a v život večný. Nepodceňujme vieru v Ježiša Krista ako Pána. On vyznal, že je kráľom a dodal, že Jeho kráľovstvo nie je z tohoto sveta. Viera, ktorá človeku otvára dvere Božieho kráľovstva je vierou, ktorá ide ešte ďalej. Je to viera, v Kristovo nevinné umučenie, v Jeho vykupiteľskú, zástupnú smrť. Viera v Jeho telo a krv, ktoré nám dáva vo svojej Večeri a ktorá slúži na odpustenie hriechov. Veríme, že Jeho svätá Večera pre nás ustanovená, je nebeská slávnosť na zemi pre kajúcich hriešnikov.
Ak si niekto myslí o sebe, že nie je hriešnik, že nepotrebuje pokánie, odpustenie, a najmä Kristove zásluhy, nebude s Ním v raji, vo večnom spoločenstve Otca, Syna a Ducha Svätého. Ak si človek zakladá na seba a nie na zasľúbeniech Ježiša Krista, nikdy nevojde do “mesta majúceho pevné základy, korého Tvorcom a staviteľom je Boh”. (v. 10)

Otec viery, Abrahám, sa plne spoľahol na Boha a veril nielen v úspešný život na zemi, ale aj vo večné spoločenstvo s Bohom. Nepoznal ešte Krista Pána a Jeho lásku, ale uveril v Božie zasľúbenia. To je znak pravej, spásonosnej viery. Lebo vieme, že “aj démoni veria, ale sa sa trasú”! Desia sa Božej blízkosti, preto od Boha utekajú. Ako sa hovorí medzi naším ľudom: boja sa ako čert kríža.

Bratia a sestry!
My sa kríža nemusíme a nemáme báť. Kríž je znakom spásy.
Je znakom Božej lásky a realizáciou Božích zasľúbení. Znakom toho, že prišiel Ten, ktorý nás očisťuje svojou svätou krvou. Ježiš vzal na seba naše hriechy a vyniesol ich na drevo, aby sme odumreli hriechom a žili spravodlivosti z daru milosti, lásky a moci Božej. Aby sme dosiahli aj my to, po čom túžia všetci ľudia a čo všetci veriaci v Božie zasľúbenia aj dosiahli. Večný život s Pánom a so všetkými vykúpenými v nebesiach. Amen.

2.nedeľa pôstna – Rovensko, Sobotište 2014 – Ľ.Batka st.