Hodnota kostola

Hodnota kostola
Žd 13, 14-16: “Lebo nemáme tu trvalého miesta, ale hľadáme ono budúce. (15) Skrze Neho teda vždy prinášame Bohu obeť chvály, to jest ovocie pier, vyznávajúcich Jeho meno. – Nezabúdajte na dobročinnosť a na zbierky. Lebo v takých obetiach má Boh zaľúbenie”. Amen

Milí bratia a sestry v Pánovi Ježišovi Kristovi!
Pamiatka posvätenia nášho kostola nás naplňa povznášajúcimi pocitmi, radosťou i hrdosťou. Podobné pocity rozospievali už žalmistu SZ k radostnej chvále: “Aké sú milé Tvoje príbytky, o Hospodine mocností, duša mi túži, priam prahne, po sieňch Hospodinových”. Dôvodom túžby po chráme je túžba po samotnom živom Pánu Bohu a po spoločenstve s Ním: ”Srdce a telo mi plesá v ústrety Bohu živému”. Iste stojí za zmienku, že všetky národy a kultúry, vrátane tých pohanských, sú hrdé na svoje sakrálne stavby. Je to tak v starovekej Olympii, či na Akropole v Grécku, v krajinách ázijských, v Indii, alebo v pravlasti starých Mayov. Dôvodom je už to, že tieto sakrálne stavby patria k unikátnym stavbám, k architektonickým skvostom, s bohatu a drahou umeleckou výzdobou. Žiadna z týchto spomenutých vecí nie je zrejme predmetom obdivu pri našom kostole. Napriek tomu si náš jednoduchý chrám Boží vážime a venujeme pamiatke na jeho postavenie a posvätenie každoročnú výročnú spomienku. Dôvody úcty a lásky k tomuto miestu pramenia z toho, že:
Chrám Boží je miesto
a/ na ktorom Božie slovo zaznieva
b/ z ktorého sa chvála Bohu rozlieva
c/ ktoré do spoločenstva lásky vodieva

Bratia a sestry v Kristu Ježiši!
Keď sa narodila a začala rásť cirkev Pánova v tomto svete, kresťania nemali svoj chrám ani v Jeruzaleme, ani na iných miestach, kde vznikali cirkevné zbory. Chámami im boli ich vlastné domy a domácnosti a v tom najužšom zmysle, chrámom Božím má byť duša a vnútro každého veriaceho, ktorý je pokrstený a posvätený Duchom Svätým. Predsa však túžili aj oni po spoločenstve viery a po spoločnej bohoslužbe, v ktorej zneje Božie slovo pre všetkých rovnako. Židia veľmi skoro spozorovali osobitosť viery v Ježiša Krista a kresťanov z chrámu i zo synagog vyháňali a neskôr aj prenasledovali. Tak sa stávalo, že mnohí podľahli strachu a obavám o život i majetok a opúšťali spoločné zhromaždenia. Do tohoto stavu znelo apoštolské povzbudenie: “Neopúšťajte spoločné zhromaždenia, ako niektorí majú vo zvyku, ale napomínajme sa tým viac, čím viac vidíte, že sa približuje ten deň”.
Povzbudenie potrebovali všetci, ako to zaznieva aj z ďalších slov listu Židom: ”Rozpomeňte sa na predošlé dni, v ktorých ste boli osvietení a prestáli ste mnoho bojov utrpenia: raz hanobení, raz sužovaní, boli ste svetu divadlom, inokedy spolucítili ste s tými, ktorých stihlo to isté. Veď ste spolutrpeli s väzňami a ochotne ste niesli, keď vás olupovali o majetok, lebo ste vedeli, že vy sami máte lepší, trvanlivý. Netraťte teda dôveru, kynie jej veľká odmena”.
Tak, ako človek sám, so svojím obmedzeným počtom rokov, tak ani kresťanské chrámy vo svojej monumentálnosti nie sú trvalými miestami nášho prebývania. K Božiemu slovu, ktoré je pravdivé, patrí aj slovo o nestálosti a pominuteľnosti človeka, všetkých našich diel a prác a aj celého stvorenstva. Toto slovo o pominuteľnosti časného života je však slovom, ktoré nás nemá desiť, ale je slovom o večnom Bohu, ktorý sa nám dal poznať v Ježišovi Kristovi a skrze Neho nás pozýva do života večného. O Ňom hovorí apoštol: “Ježiš Kristus Ten istý, včera dnes i naveky”!
Apoštol Ján vo svojom Zjavení píše, že videl nový Jeruzalem, pripravený v nebi, videl i trón Boží a Baránkov, ale v tom budúcom svete chrám nevidel. Dôvod osvetľuje nasledovne:”…lebo Pán Boh vševládny a Baránok mu je chrámom”. (Zj 21, 22) Tým vyjadruje slávnu budúcnosť Božieho ľudu, ktorý budú vidieť Boha a bude hľadieť na tvár Pána, Krista a tak bude počuť Jeho slovo bezprostredne. Dnes ešte potrebujeme sprostredkojúce funkciu chrámu Božieho, miesto, kde sa slovo Božie káže a zvestuje a kde sa sviatosti prisluhujú. Tak sa rodí viera v nás, aby sme boli ľuďmi nádeje, aby sme neklesali vo viere v skúškach života, aby sme sa učili z Božieho zákona konať to, čo sa Bohu ľúbi a poznali to, čo On trestá a zvrhuje. Ani toto oddelené miesto pre zvesť Božieho slova nie je trvalé a večné, ale nás upozorňuje a pripravuje na miesto budúce. Na miesto, kde všetkým veriacim chystá večné príbytky Spasiteľ.

Milí bratia a sestry v Pánu!
Chrám Boží je miesto, kde Slovo Božie zaznieva, či už ako zákon, ale v podobe radostnej zvesti evanjelia, ale je aj miestom, z ktorého sa chvála a vďaka Pánu Buhu rozlieva! Je samozrejmé, že to, čo Boh koná a hovorí je prvoradé, rozhodujúce a základné. Ale keď človek vnímavo počuje zvesť Božieho slova, keď vie, alebo prijíma to, čo Pán Boh pre nás urobil a stále koná, tam na to aj s vďakou a chválou voči Bohu odpovedá!
Zvykli sme si nie najsprávnejšie hovoriť a vyjadrovať sa vo vzťahu k chrámu a k tomu, čo sa tu deje. Dosť chladne a povrchne hovorievame: ideme do kostola, chodíme do kostola, pozývame ľudí do kostola, atď. Nie je to celkom správne a výstižné. Lepšie je povedať: ideme, či chodíme na Služby Božie. Vtedy môže v srdci človeka preblesnúť otázka: O akej službe je tu reč? Kto slúži komu?
Vtedy si možno možno uvedomíme ako prvotnú vec tú Božiu službu, Božia konanie pre nás a potom neostaneme chladnými a nezúčastnenými poslucháčmi a skôr zatúžime po priamej a osobnej odpovedi na Božie slovo a konanie. Tak sa stane to, čo spomína apštolské slovo ďalej: “Skrze Neho teda vždy prinášame Bohu obeť chvály, to jest ovocie pier”! Tam, kde počujeme Božie slovo a prjímame Božiu službu v Kristovi, tam prichádza aj primeraná odpoveď, radostný spev a modlitby, obete pier a vďačných sŕdc za dar vykúpenia a spasenia. Tak môžu znieť radostné a vďačné chválospevy a vyznania o tom, čo sme prijali od milostivého Pána Boha a od nášho Spasiteľa Ježiša Krista. Toto všetko nám sprostredkováva pravá bohoslužba, ktorá je aj jasným vyznaním o tom, v koho sme uverili. A preto sa z chrámu vždy aj chvála a vďaka Pánu Bohu rozlieva.

Milí bratia a sestry v Pánovi!
I keď je bohoslužba v chráme Božom duchovnej povahy, spočívajúca na verejnej zvesti Božieho slova, na službe, ktoré je otvorená pre každého a patrí k nej aj jasná a vďačná odpoveď veriacich sŕdc, má chrámová bohoslužba aj vonkajší a viditeľný rozmer. Apoštolské slovo a usmernenie je jasné a zrozumiteľné pre všetky časy a generácie kresťanov. “Nezabúdajte na dobročinnosť a na zbieky. Lebo v takých obetiach má Boh zaľúbenie”.
Chrámové ofery často boli a sú terčom vtipov a posmechu, pre svoje nenápadné, až malé peniaze, ktoré sa na Službách Božích vyberú ako jedna forma vďačnosti voči Pánu Bohu. Ako prejav dôvery, že sa nemusíme báť hladu, či zhoršenia svojej sociálnej, hospodárskej a finannčnej situácie v prípade, že sa dobrovoľne vzdáme časti svojich príjmov.
Ciele, na ktoré v cirkvi prinášame milodary, obete a ofery sú rôzne. Avšak všetky ciele a ofery na ne prijímame v cirkvi až po spoločnej dohode, či už celocirkevnej, alebo zborovej. Nazabúdať na zbierky a dobročinnsoť, znamená prejav viery, že ak sa časti svojho majetku vzdám v prospech iných, nebudem mať sám nedostatku, lebo “Hospodin je môj pastier” (Ž 23).
Prekonanie prirodzenej sebalásky v prospech iných ľudí, alebo spoločných cieľov, znamená posilnenie spolupatričnosti, lásky a spoločenstva, ktoré z nás chce tvoriť Otec nebeský.
Najviac finančných prostriedkov z ofier a zbierok v cirkevných zboroch ide práve na budovanie, alebo potom na následnú opravu a údržbu chrámov, kostolov, modlitebníc, fár a škôl. Naša cirkev nikdy nikomu nevzala kostol, ani budovu, ani majetok, ani role, alebo prostriedky obživy. Vždy sme boli hrdí na to, že naši predkovia nám zanechali príklad obetavej a láskavej dobročinnosti, výsledkom ktorej je aj tento chrám, neustále opravovaný a udržiavaný. V kresťanskej cirkvi to tak bolo a platilo od dávna. Bude to tak vždy a všade, kde je živá viera a kde táto viera prináša ovocie v činnej láske, a teda aj v dobrovoľnej a ochotnej dobročinnosti. Preto platí slovo: “Ochotného darcu miluje Boh”! Aj dnešné slovo pripomína: “V takých obetiach má Boh záľubu”.

Milí bratia a sestry v Kristu Pánu!
Tento dom Boží v Sobotišti, ktorý nám zanechali naši predkovia, nás aj po 229. rokoch jeho posvätenia napĺňa radosťou i hrdosťou. Je to miesto, kde nám Slovo Božie zaznieva, z ktorého sa chvála a vďaka Pánu Bohu rozlieva a ktoré nás vedie k poznaniu, že sme spoločenstvom bratov a sestier, znovuzrodených k novote života a Ním vedených do spoločenstva lásky aj vo večnosti. Amen

229. výročie pamiatky posvätenia chrámu – Sobotište 2013 – Ľ.Batka st.