Ježiš a dane

Ježiš a dane
Mt 22, 15 – 22:
“Vtedy prišli farizeji a radili sa, ako by Ho podchytili v reči. (16) Poslali k Nemu svojich učeníkov a herodiánov s otázkou: Majstre, vieme, že si pravdivý a ceste Božej podľa pravdy učíš a nedbáš na nikoho, lebo nehľadíš na osobu človeka. (17) Povedz nám teda, čo si myslíš: slobodno platiť cisárovi daň a či nie? (18) Ježiš prezrel ich zlomyseľnosť a riekol: Čo ma pokúšate, pokrytci? Ukážte mi peniaz, ktorým sa platieva daň. – A oni priniesli Mu denár. (20) Spýtal sa ich: Čí je tento obraz a nápis? (21) Odpovedali Mu: Cisárov. Tu im riekol: Dávajte teda, čo je cisárovo, cisárovi a čo je Božieho, Bohu. ( 22) Keď to počuli, zadivili sa, opustili Ho a odišli. Amen

Milí bratia sestry v Kristu, Pánovi!

V SZ čítame zaujímavý a poučný príbeh, známy ako Nábotova vinica. (1 K 21) Kráľ Acháb zatúžil po malej vinici Nábotovej a chcel si z nej urobiť zeleninovú záhradku, lebo bola blízko jeho domu. Preto povedal Nábotovi: Predaj mi svoju vinicu. Nábot však povedal: Nech ma Hospodin chráni, ak by som ti mal dať dedičstvo po svojich otcoch. V tomto prípade sa jednalo o zachovanie a ochranu hmotného dedičstva po otcoch, ktorého sa nechcel vzdať. Rovnako by mal človek postupovať aj vtedy, keď sa jedná napr. o duchovné dedičstvo po otcoch. Napríklad, keď ide o dedičstvo reformácie Dr. M.Luthera.

Mnohí ľudia si myslia, že polia, roličky, lúky a iné kúsky zeme, ktoré si zadovažovali dedovia za krvavé mozole, sú dnes bezcenné a nemá zmysel sa uchádzať o svoje vlastníctvo, keď z nich chcú koristiť dnešní rozliční “achabovci”. Ešte horšie je, ak si niekto myslí, že bezcenným dedičstvom po otcoch je duchovné dedičstvo, za ktoré sa viedol úporný zápas celé stáročia a dodnes nie je skončený. Takým dedičstvom je napr. aj základný článok reformácie, 4. článok A.V. o ospravedlnení hriešneho človeka, v ktorom sa hovorí: ”Ďalej učíme, že odpustenie hriechov a spravodlivosť pred Bohom nemôžeme dosiahnúť vlastnými zásluhami, skutkami a a zadosťučinením. Odpustenie hriechov dostávame a pred Bohom sme ospravedlnení len z milosti pre Krista vierou, keď veríme, že Kristus trpel za nás a že pre Neho nám bude hriech odpustený, spravodlivosť a večný život nám budú darované”.

Pokiaľ ide o správne nakladanie s hmotnými vecami a ich spravovaním, Písmo Sväté nám ponúka dostatok informácií, ako a čo máme robiť, aby to bolo v súlade s Božou vôľou a slúžilo k dobru ľudí, ku všeobecnému blahu a pokoju. Napríklad o tom, že nemáme žiť na dlh, ale si vytvárať šetrením a sporením rezervy na horšie časy, jedinečne ukazuje bliblický príklad Jozefov. O nesení bremien jedni druhých, hovorí Pán Ježiš, ale aj slová a konkrétne príklady apoštolov pri spravovaní cirkevných zborov. Najznámejší je príklad prvého cirkevného zboru v Jeruzaleme, ustanovenie siedmych diakonov cirkvi na sociálnu prácu. Ďalší príklad je organizovanie zbiery ( kolekty) na pomoc kresťanom v Palestíne.

Napriek tomu môžeme povedať, že Božie slovo obsiahnuté v Písme nie je na prvom mieste slovom o ekonomických otázkach a spravovaní vecí verejných, ale slovom o ceste spasenia. Vzťah k hmotným veciam, peniazom a nakladanie s nimi je však pre človeka vec veľmi citlivá. Niet preto divu, že práve v tejto oblasti chceli nazbierať svoje body proti Ježišovi Jeho nepriatelia.
”Farizeji sa radili, aby Ho podchytili v reči”. Ale nielen že sa radili, ale aj vymysleli veľmi tenkú pavučinku, do ktorej chceli Pána Ježiša zachytiť, ako pavúk mušku, aby Ho mohli obžalovať a vydať nepriateľskej moci, aby ho umlčala. K Ježišovi poslali svojich učeníkov a zároveň herodiánov, svoje poriadkové sily, aby nielen hovorili s Ježišom, ale aj aby hneď konali. Otázka, ktorú vyslovili bola veľmi citlivá a dotýkala sa všetkých Židov. Otázky daní, ich výšky a platenia je síce citlivá a dôležitá v každom čase a v každom národe, ako to poznáme a vidíme aj v našej spoločnosti, alebo v celej EU. Koľko a prečo platiť, to je dôležitá otázka pre vlády i pre občanov. Ale aj pre cirkev Pánovu. Otázka cirkevnej dane býva často prerokovávaná na presbyterstách i konventoch na všetkých úrovniach cirkevnej správy v našej ECAV a takou iste aj zostane.

Židia vnímali platenie chrámovej dane a chrámové obete ako obeť Hospodinu. Aj svoje národné a politické spoločenstvo chápali ako také, ktoré má predovšetkým slúžiť Bohu. Platiť daň pohanskému štátu a nepriateľskému cisárovi sa im javilo ako zrada na Hospodinovi. Nálady proti rímskej okupačnej vláde boli silné najmä u zelótov a ich stúpencov, ale aj u ostatných skupín obyvateľstva. Na druhej strane sa cisárom jednalo práve o dane a ich výšku. Na oplátku mali Židia dovolené ponechať si svoj chrám, svoj náboženský kult a svoje tradície.

Na jednoduchú otázku: “Slobodno platiť cisárovi daň, či nie?”- očakávali jednoduchú odpoveď. Ak by Pán Ježiš povedal: neslobodno, lebo všetko patrí chrámu, s radosťou by ho boli udali Rimanom, čo sa rovnalo istej smrti. Ak by povedal: áno, cisárovi treba daň zaplatiť, vedeli, že stratí podporu širokých vrstiev ľudu, ktorí Ho počúvali a stále viac prijímali Jeho posolstvo. To sa nepáčilo najmä veľkňazom, ako duchovným vodcom a v tomto boli zajedno sadukaji i farizeji. Farizeji, ako zvyčajne, sa pokrytecky zaliečali Ježišovi, ale vo vnútri boli skutoční draví vlci. “Majstre, vieme že si pravdivý a ceste Božej podľa pravdy učíš a nedbáš na osobu človeka. Povedz nám teda, čo si myslíš, slobodno platiť cisárovi daň a či nie”?

Pán Ježiš odpovedal príslovečne. Jeho odpoveň je pokojná, jasná a jednoznačná. “Ukážte mi peniaz, ktorým sa platieva daň”. Priniesli mu denár cisára Tiberia. Stredoveký maliar Masacci namaľoal túto scému na známom obraze: Peniaz dane. Ježiš sa opýtal: “Čí je to obraz a nápis ? – Odpovedali Mu: cisárov! – Tu im Ježiš riekol: Dávajte teda, čo je cisárovo , cisárovi a čo je Božieho Bohu”! Ako farizeji naložili s touto odpoveďou, vieme veľmi dobre. Každoročne počujeme z pašií, že Ježiša obžalovali pred Pontským Pilátom aj takto: “Tento zakazoval dávať dane cisárovi”! Vidíme jasne, že to nie je pravda. Pán Ježiš dane platiť nezakazoval, ale odporučil ich platiť.
Dane majú a môžu mať aj svoju dobrú stránku. V tomto súvise pripomeniem nedávne slová terajšieho ministra financií, že na Slovensku jedna štvrtina najbohatších ľudí dane vôbec neplatí!?
Na druhej strane sa dane stále zvyvyšujú. Pritom napr. vyššia daň z DPH predražuje výrobky a produkty a znižuje príliv peňazí do podnikania. Štát si preto stále viac požičiava a zvyšovaním spoločného dlhu nastupuje na nebezpečnú cestu. Bremeno, ktoré sa dáva na krk budúcim generáciam ich môže stiahnúť hlboko. Ak by podobne žili naše rodiny, teda neustále na dlh, tiež by to veľmi skoro skončilo nešťastím.

Niektorí ľudia dnes radi počujú iba tú prvú časť Ježišovho výroku. “Dávajte cisárovi čo je cisárovo!” Nechcú počuť a preto ani neprijímajú aj tú druhú časť Pánovho slova: “Dávajte -… čo je Božieho Bohu!” Čo je naša povinnosť voči Pánu Bohu, prináleží človeku plniť s celou vážnosťou a zodpovednosťou. Najhoršie je, ak ľudia neprijímajú a nectia ani prvú, ani druhú časť Ježišovho slova. Mnohí opúšťajú Pána Ježiša práve tak, ako tá farizejská delegácia. Avšak opustiť Ježiša a Jeho slovo je veľkou chybou. Je to cesta do trvalej krízy a v konečnom dôsledku aj cesta do zatratenia. To musíme povedať a o tom musíme svedčiť dnes aj my .

Pán Boh sám dal človeku všetko potrebné pre život. Naviac, dal nám svojho Syna ako Spasiteľa. Nezabúdajme na Jeho svätú, čistú a dokonalú obeť za nás a naše hriechy. Neprijtie tohoto Božieho daru milosti znamená v konenčom dôsledku pohrdnutie Ježišovou obeťou, Jeho utrpením, Jeho zásluhami. Ako sme už v úvode z A.V. počuli, ono je základom nášho spasenia, odpustenia hriechov a daru večného života.
Ak Ježiša a Jeho obeť, Jeho dielo a cestu spásy prijímame, je potom iba samozrejmýmm dôsledkom to, že sa máme Pána Boha báť a Ho milovať a Jemu samému slúžiť. Jemu máme i ďakovať a dobrorečiť za všetko. Je samozrejmé a prirodzené pre kresťanov aj to, že neberieme Jeho meno nadarmo a svätíme sviatočný deň a snažíme sa plniť všeky Božie prikázania aj z druhej tabule zákona.
Aj dnešná nedeľa je deň, keď svoju vďaku a radosť zo spasenia smieme vyjadriť spoločne, radostne a nadšene.
Slovo Pánovo nech je aj pre nás “sviecou naším nohám a svetlom pre naše cesty a chodníky”.( Ž 119) On nás skrze svoje slovo učí zaujať vždy správny postoj k veciam časným, k tomuto svetu a jeho problémom a otázkam, ale i k veciam duchovným a večným, smerujúcim k životu budúceho veku. Amen

23.nedeľa po Svätej Trojici- Sobotište 2013 – Ľ.Batka st.