Pane, prispor nám viery!

Pane, prispor nám viery!
Lk 17, 1- 10:
“Potom hovoril svojim učeníkom: Nie je možné, aby zvody (na hriech) neprišli, ale beda tomu, skrze koho prichádzajú. (2) Lepšie mu mlynský kameň zavesiť na šiju a hodiť ho do mora, než aby zviedol (na hriech) jedného z týchto maličkých.
(3! Dajte si pozor! Ak sa tvoj brat previní, pokarhaj ho; a ak učiní pokánie, odpusť mu. (4) A čoby sa sedem ráz cez deň previnil proti tebe a sedem ráz vrátil by sa k tebe a povedal by: kajám sa! – odpusť mu. (5) Tu apoštolovia povedali Pánovi: ”Pane prispor nám viery! (6) Odpovedal Pán: Ak máte vieru ako horčičné zrno a poviete tejto moruši: Vytrhni sa z koreňom a presaď sa do mora! – poslúchne vás.
(7) Keď niekto z vás má sluhu, ktorý orie alebo pasie, a vráti sa z poľa, či mu nepovie: Poď hneď a sadni si za stôl? (8) Či mu skôr nepovie? Priprav mi večeru, opáš sa a posluhuj mi, dokiaľ sa nenajem a nenapijem, a potom jedz a pi aj ty? (9) Či vari bude ďakovať tomu sluhovi, že urobil, čo mu rozkázal? /Nemyslím!/ (10! Tak aj vy, keď vykonáte všetko, čo vám bolo prikázané, povedzte: Neužitoční služobníci sme! Čo se boli povinní vykonať, vykonali sme.” Amen

Bratia a sestry v Pánovi!

Nedávno prebehla v Evanjelickom Posli anketa s otázkou, či sa dá spoznať evanjelický kresťan aj navonok. Či sú nejaké typické prejavy evanjelikov, ktoré sú pre nás charakteristické. Väčšina opýtaných odpovedala, že dnes to možné v podstate nie je. Nemáme žiadne vonkajšie poznávacie znamenie, ktoré by nás odlišovalo od iných ľudí, prípadne od iných kresťanov. Je skutočnosťou, že napr. kresťania väčšinovej cirkvi u nás sa pri určitých príležitostiach prežehnávajú znakom kríža. V podstate je to určitý vonkajší znak viery a prejav príslušnosti k svojej cirkvi.
Takým znakom by mohol byť dnes napríklad pozdrav. Tam, kde sa ľudia poznajú sa zdravia aj inoveriaci, alebo aj neveriaci. Ale treba si uvedomiť, že existujú pozdravy občianske, ale aj kresťanské. Do Sobotišťa prišiel svojho času nový rím.kat. farár, ktorý sa ma pýtal, ako sa zdravia evanjelici? Vedel, že nepoužívame pozdrav: “Pochvalený buď Ježiš Kristus!”. Ale chcel vedieť, či máme nejaký iný, typický evanjelický pozdrav.
Evanjelici sa v minulosti sa zdravili nasledovne: Pán Boh vám daj dobré ráno, Pán Boh vám daj dobrý deň atd. Dnes je tendencia skracovať pozdravy. Mnoho ľudí ledva povie: …”brý deň”! Niektorí dokonca iba:..”brý”! Nehovoriac o tom, že mnohí nezdravia svojich blížnych vôbec. Používali sme aj pozdrav Pokoj vám! Ale mnohí už nevedia ako naň odpovedať. Jeden kolega, mi rozprával úsmevnú príhodu, keď učil používať tento pozdrav deti na náboženstve v škole. Nasledujúcu hodinu vošiel do triedy a pozdravil: Pokoj Vám! Clapec, ktorý bežal medzi lavicami zastal, strhol si čiapku z hlavy a tuho premýšľajúc ako má odpovedať vyhŕkol: Daj pokoj!…

Naša kresťanská viera sa však predsa má prejaviť v konkrétnom mravnom konaní. Hovorí o ňom Pán Ježiš vo svojom slove, pričom nás zároveň učí aj svojím vlastným príkladom. Musíme si však uvedomiť, že nás, naše deti a našich blížnych neoslovuje a neovplyvňuje len Božie slovo, ale aj tento svet a tí, ktorí sú v zajatí rôznych zlých duchov a mocností. Preto viera v Pána Boha, viera v Ježiša ako Syna Božieho, viera v Jeho moc, viera v dar spasenia a v to, koľko tento dar stál, je často ohrozovaná, ničená, vysmievaná, alebo vystavená iným tlakom. Pán Ježiš hovorí, že takému človeku, kto ničí vieru jeho nasledovníkov a Božích detí by bolo lepšie, ak by mu zavesili mlynský kameň na hrdlo a hodili do mora. Tam by už nemohol taký človek nikomu škodiť a ničiť vieru iných, ktorá zachraňuje človeka pre večnosť.
Zvody, zlé príklady, alebo aj navádzanie na zlo a protikristovské konanie prichádza a bude prichádzať v každom čase, ža do konca sveta. Našou úlohou je, aby sme o tom vedeli. Aby sme boli vo viere silní zvody odmietnutnuť a iných, slabších vo viere pred nimi chrániť. “Maličkí”, to nie sú iba deti a mladí ľudia, ale takými Pán Ježiš myslí všetkých, ktorí sú Jeho a patria Mu. V očiach sveta sme nepatrní, maličkí, alebo možno aj bezvýznamní. Jeho slovo je zároveň výzva k takému konaniu, aby sme iných nepohoršili a nezviedli z cesty viery, ktorá má od Pána veľké zasľúbenie.

Milí bratia a sestry v Pánu!

Musíme si však uvedomiť, že nikto z nás nie je dokonalý, ani svätý tak, ako je svätý Pán Boh a Boží Syn. Človek, aj pri najväčšom úsilí podlieha hriechu. S tým máme a musíme tiež počítať v našom kresťanskom živote. Otázka znie, čo v takom prípade robiť. Ako sa zachovať, ak kresťan zhreší, ak niekoho pohorší, alebo možno svojím konaním, niekedy aj neúmyselným, ohrozí vieru svojho blížneho? Tu Pán dvíha varovný prst a učí nás správne konať a rozlišovať.
Predovšetkým Pán Boh sám je ten, ktorý hriešnikovi, ak činí pokánie, odpúšťa hriechy. Robí to denne, mnoho a mnoho krát! Tak konal a koná aj Ježiš. Preto nie je možné, aby kresťan neodpustil svojmu blížnemu. Je tu však jedna dôležitá podmienka, ktorú nemožno prehliadnúť. Pán Ježiš hovorí o odpustení tam, kde človek svoj hriech pozná, kde si ho uvedomí a uznáva. Teda tam, kde je pravé pokánie. Ak sa niekto kajá a prosí o odpustenie, má aj od nás počuť slovo, ako ho počul kajúci publikán v chráme.

V cirkvi sme však povolaní aj k tomu, aby sme svojho blížneho na jeho zlé, nevhodné a možno priamo nemorálne a hriešne konanie, hovorenie a myslenie upozornili. Aby sm ho aj pokarhali, ak je to treba. Tak to majú robiť rodičia v rodine, a všetci tí, čo sú v úrade: biskupi, seniori, farári, dozorcovia atp. Ak svojho blížneho necháme tak, či už z pohodlnosti, zo strachu, alebo zo servilnosti, môže to viesť k zotrvaniu v hriechu a tak v konečnom dôsledku priviesť človeka do zatratenia. Preto napomínanie a poučenie je v Kristovej cirkvi veľmi dôležité. Nemôžeme byť ľahostajní k hriechu. Ak však hriešnik urobí pokánie a žiada o odpustenie, máme byť pripravení odpustiť svojmu blížnemu a až do až do 70 krát 7 raz, ako to hovorí Ježiš na inom mieste. Pri týchto slovách učeníci povedali Pánovi. “Pane, prispor nám viery”! Pochopili veľkosť, hodnotu a dôsledky viery a z nej plýnúceho konania.

Naša cirkev dnes, žiaľ, veľmi trpí na niekoľko životu nebezpečných neduhov. Stretáme sa s tým, že tí čo majú hovoriť – mlčia! Niekotrí zo strachu, že budú neobľúbení ľuďmi a stratia popularitu. Niektorí z pohodlnosti, lebo chcú mať jednoducho pokoj. Často sa v cirkvi zvestuje evanjelium bez zákona a bez ukázania na hriech a následne sa prisluhuje lacná milosť! Často počujeme hovoriť: treba všetko a vždy odpúšťať, lebo aj Pán Ježiš odpustil lotrovi na kríži! Tu vyslovene zavádza každý, kto zamlčí, že odpustil – ale len lotrovi, ktorý urobil pokánie! Na Golgote však boli lotri dvaja a ten druhý pokánie, žiaľ, nekonal. Ako Ježiš povedal o farizejovi v chráme, ktorý sa chválil svojou zbožnosťou – “tento odišiel domov neospravedlnený”, tak také isté slovo platí o nekajúcom lotrovi na kríži! Mnoho hriešnikov, mnoho ľahostajných, alebo i posmievačov si nárokuje odpustenie, ale bez pokánia. Tak sme svedkami toho, ako sa prisluhuje v cirkvi “lacná milosť”. (D. Bonhoeffer) Zvestuje sa evanjelium a odpustenie aj tam, kde žiadna viera v Božiu moc, lásku a v hodnotu samotnej viery nie sú. Pritom len viera má moc spasiť naše duše, má moc vytrhnpť nás z moci zlého, hriechu i smrti a presadiť nás do Božieho kráľovsta. Kde táto viera nie je, alebo je zničená, zostáva človek pod súdom Božím. Zostáva neospravedlneným hriešnikom.
Napokon, musíme sa mať na pozore všetci. Aj tí, čo vieru majú a dokazujú ju svojim dobrým konaním, podľa vôle nášho Pána. Viera totiž nemôže viesť človeka k namyslenosti, k duchovnej pýche a prijímaniu oslavy od ľudí, lebo všetka česť a sláva patrí Bohu a Synovi, od ktorých vychádza Duch Svätý, ktorý pravú vieru dáva a v nej človeka a celú cirkev zachováva. Aj duchovná pýcha peklom dýcha… Preto Pán Ježiš hovorí: “Keď urobíte všetko, čo vám bolo prikázané” – ako sluha, ktorý urobil na poli a v domácnosti všetko, čo mal a čo bola jeho povinnnsoť,- “povedzte: neužitoční služobníci sme! Čo sme boli povinní vykonať, vykonali sme”!

Milí bratia a sestry!
Dá sa teda poznať viera evanjelického kresťana aj navonok? Ak žijeme z každého slova, ktoré vychádza z úst Božích, zisťujeme, že viera má hodnotu a moc prejaviť sa, lebo je darom Ducha Svätého a vedie nás ku konkétnemu konaniu. K takému konaniu, ktoré pri pozornom vnímaní je rozpoznateľné. Dá sa teda vypozorovať a vycítiť, kto má akého ducha. Preto prosme s učeníkmi aj my vždy nanovo: ”Pane, prispor nám viery” ! Právom spievame a prosíme: ” Pane, daruj mi pravú vieru, v nej žiť na svete chcem”! /ESP 631,1) Amen

15.nedeľa po Svätej Trojici – Sobotište 2013 – Ľ.Batka st.

Leave a Reply