Ježiš a žena Samaritánka

Ježiš a žena Samaritánka
J 4, 19- 26:
“Žena mu povedala: Vidím, Pane, že si prorok. (20) Naši otcovia vzývali Boha na tomto vrchu, ale vyhovoríte, že v Jeruzaleme je miesto, kde treba vzývať Boha. (21) Odpovedal jej Ježiš: Ver mi, žena, že prichádza hodina, keď ani na tomto vrchu ani v Jeruzaleme nebudete vzývať Otca. (22) Vy vzývate, čo neznáte; my vzývame, čo známe, lebo spasenie je zo Židov. (23) Ale prichádza hodina, a už je tu, keď praví ctiteli budú vzývať Otca v duchu a v pravde.; veď aj Otec takýchto ctiteľov chce mať. (24) Boh je duch a tí, čo ho vzývajú, musia ho vzývať v duchu a v pravde. – Žena Mu povedala: Viem, že príde Mesiáš, ktorý sa menuje Kristus; keď Ten príde, oznámi nám všetko. (26) Riekol jej Ježiš: Ja som to, ktorý rozprávam s Tebou”. Amen

Kajúci bratia a sestry v Pánovi!

Dnešnú 10.nedeľu po Svätej Trojici svätíme v našej cirkvi ako nedeľu kajúcu. Výzva k pokániu pramení zo spomienky na zničenie svätého mesta Jeruzalema a jeho chrámu, o ktorom Židia vyznávali, že je najposvätnejším miestom na zemi. Na zničenie a zánik mesta a chrámu v r. 70 rímskym vojvodcom Vespasianom a potom jeho synom Titom spomíname nie preto, že by v dejinách ľudstva neboli aj väčšia a krutejšie katastrofy a dôkazy ľudského vojenského besnenia. Iste je ich dosť. Pád Jeruzalema a chrámu je jedinečný v tom, že tento zánik jasne predpovdal Pán Ježiš Kristus pri svojom poslednom príchode do Jeruzalema. Plakal nad mestom a vyslovil jasnú predpoveď, že nezostane z neho kameňa na kameni.
V súvise s tým ukázal aj na budúce otroctvo vyvoleného národa, ktorý sa práve na chrám a jeho bohoslužbu najviac spoliehal. Súvis s bohoslužbou, ktorú Ježiš mnoho krát kritizoval a odsúdil ako nepravú, ukazuje sa aj v rozhovore so ženou Samaritánkou. V tomto rozhovore sa poukazuje na dlhodobý a vleklý spor Samaritánov a Židov o podstate pravej bohoslužby a pravého náboženského kultu. Ježišova odpoveď žene je jasná, ale v čase, keď bola vyslovená, bola pre oba bratské národy neprijateľná a nepochopiteľná. ”Naši otcovia vzývali Boha na tomto vrchu – myslí na vrch Garizim, – ale vy hovoríte, že v Jeruzaleme je miesto, kde treba vzývať Boha. Odpovedal jej Ježiš: Ver mi, žena, že prichádza hodina, keď ani na tomto vrchu ani v Jeruzaleme nebudete vzývať Otca”.( v.20)
Ani na hore Garizim, ani v Jeruzalem na vrchu Sion v chrámovom priestore nebolo ani pravé poznanie Boha a ani pravé vzývanie a pravá bohoslužba! I keď sa pozostatky samaritánskeho národa dodnes držia svoje viery a svojho kultu a podobne mnoho Židov vzhliada na chrámový pahorok a okrsok s nádejou, nič to nemení na pravde Ježišových slov. Z chrámu zostal len známy “múr nárekov”, kde do štrbín medzi kamene vkladajú Židia svoje papieriky s modlitbami, ale Božie rozhodnutie a Božia cesta viedla a vedie iným smerom. Tvrdým pripomenutím tejto skutočnosti sú dve mešity týčiace sa na chrámovej plošine nad Jeruzalemom, ktoré tvoria dnes jeho dominanty. Mešita Skalný dom a Al Aksa s náboženskou prevádzkou a kultom, o ktorej nielen Židia a Samaritáni, ale ani kresťania nemôžu veriť, že by boli miestami správneho a pravého poznania Pána Boha. Ak je chybná teologia človeka, tak je chybná a nepravá aj jeho bohoslužba.

Pre nás je odpoveďou a riešením otázky pravej bohoslužby slovo a osoba Pána Ježiša Krista, ktorý hovorí: “Ja som cesta, pravda i život. Nik neprichádza k Otcovi, ak len nie skrze mňa”. (J 14,6)
A apoštol Pavel za všetkých kresťanov vyznal a napísal zásadné stanovisko a poznanie: “Lebo nebolo dané iné meno pod nebom v ktorom by sme mohli dôjsť spasenia” a Boh “dal Mu meno nad každé meno, aby sa v Ježišovom mene skláňalo každé koleno tých, čo sú aj na nebi aj na zemi aj pod zemou, a každý jazyk aby na slávu Boha Otca vyznával, že Ježiš Kristus je Pán”. (F 2,10-11)
Ježiš ”mal podobu Božiu a svoju rovnosť s Bohom nepokladal za lúpež…”( F 2,6), preto nehovorí o posvätnosti miesta, ale o svojej hodnote a význame viery v Neho, ako Syna Božieho a nášho Spasiteľa.

To je pravý dôvod pre neustále ďakovanie a dobrorečenie Bohu. To je podstata pravej bohoslužby. Nie ľudské vzývanie a snaha o manipuláciu s Bohom, ako to robili a robia dodnes všetci pohania, ale aj každá nepravá bohoslužba. Jej podstatou je snaha: dať niečo Bohu – aby človek viac získal! Dať niečo zo svojho času, svojich peňazí, svojej hodnosti, aby mohol človek Bohom, či božstvom manipulovať a dostať viac požehnania a viac darov! Pán Ježiš dobre poznal toto zmýšľanie a túto starú prax všetkých pohanov, ktorá sa neraz prevalila aj od bohoslužby Izraela. A neraz preniká, žiaľ, aj do bohoslužby kresťanskej!

Bohoslužba “v duchu a v pravde” je iná. Nie my dávame niečo Bohu, ale On sám nám dal všetko z lásky a milosti! Dal nám svojho Syna a v Ňom všetko pre život časný, ale aj večný! “Tak Boh miloval svet….”(J 3, 16) Pravou službou Bohu zostáva trvalá vďaka a dobrorečenie, ďakovanie Pánu Bohu za túto Jeho milosť k nám! To sa môže diať na hociktorom mieste tejto zeme. A to skrze dar viery v ľudskom srdci, ktoré je týmto poznaním prememenené, znovuzrodedené, oslobodené od vypočítavosti a nebezpečnej túžby manipulovať Pánom Bohom. Táto nová bohoslužba prijíma službu Toho, ktorý sa stal poslušný Bohu, ponížil sa, keď vzal na sebu podobu služobníka. ( F 2,7) Nie my, ale On nám slúži a dáva všetko. Dýchanie, život, časné dary i dar života večného!
Robiť pokánie znamená toto Božie dielo a konanie prijať s pokorou, ale aj s radosťou!
Veď čo môže dať hriešny, slabý, dočasný človek Bohu, ktorého je všetko na zemi aj na nebi? Aj my sami máme Jemu patriť, Jemu dôverovať, na Neho zložiť všetko svoje dúfanie a nádej! To je vzývanie v duchu, ktorý je obnovený Duchom Svätým. Pravé poznanie Boha Otca a Jeho Syna nie je z nás a z nášho rozumu, ani z našich síl. Poznaním pravdy je poznanie porušenosti nášho ducha, duše, i tela – ale aj možnosť ich obnovy, ktorá je v Bohu a v diele Kristovom, ktorý hovorí: “Ja nové činím všetko”. Takýchto ctiteľov chce mať Otec! Takých, čo prijímajú Jeho dielo v Ježišovi a pôsobenie Ducha Svätého v slove a v sviatostiach.

Žena Samaritánka bola hriešnica, ako ju aj Ježiš usvedčil a odhalil: “Mala si piatich mužov, a ten, ktorého teraz máš, nie ti je mužom, to si správne povedala”. (J 4,8)
Takto vidí aj do nášho života a aj nás rovnako ľahko a jednoznačne odhalí Jeho slovo a Zákon ako priestupníkov a hriešnikov. Ako duchovných, morálnych a neraz aj náboženských pokrytcov, slabochov, vypočítavých špekulantov, alebo namyslených a megalomanských hochštaplerov a klamárov, ako telesných a neposlušných synov a dcéry.

Žena Samaritánka chcela najskôr uniknúť z toho prúdu svetla, do ktorého ju postavil Pán Ježiš a Jeho pozvanie k duchovnému znovuzrodeniu tak, ako predtýmm vyzval k prijatiu Ducha a novoty života aj farizeja Nikodéma. Snažila sa ukázať, že pozná aj zasľúbenia Božie dané skrze prorokov SZ o prísť majúcom Mesiášovi a Spasiteľovi! Preto hovorí: “Viem že príde Mesiáš, ktorý sa menuje Kristus; keď Ten príde, oznámi nám všetko”.
Ale ani túto teologiu a poznanie Ježiš neprija ako pravé. Lebo pravým poznaním bolo, je a zostáva, že Mesiáš nie že príde, ale už priešiel! A je tu prítomný práve v osobe a diele Ježišovom. Neskôr však predsa len spoznala a vyznala aj ona, spolu s mnohými inými to, čo sám Kristus Pán hovorí: “Ja som to, ktorý rozprávam s tebou”! (v.26)

Slovo Kristovo, Jeho zákon i evanjelium je to, ktoré sa prihovára aj nám. V tomto zvestovanom slove prijímame pravé svetlo a pravdu a tak aj spásu. Ak ho ale odmietame, odmietame to, čo nám Boh dal a dáva. Mnohí Samaritáni sa po svedectve ženy rozhodli správne. Pozvali Ježiša k sebe a On zotrval u nich dva dní. (J 4, 40) Mnohí z nich vyznali: “Už nie len pre tvoju reč veríme, lebo sami sme počuli a vieme, že tento je v pravde Spasiteľ sveta!”( J 4, 42)
Toto poznanie a vyznanie sa môže opäť aj dnes stať aj naším poznaním a vyznaním. Pán Ježiš nám chce slúžiť svojím slovom. Zákonom Božím, ktorým odhaľuje, odkrýva a diagnostikuje náš stav, stav našich duší a sŕdc, ale aj podaním pravého lieku k uzdraveniu a dosiahnutiu pravej záchrany časnej i večnej! To sa deje darom svätého evanjelia, darom odpustenia hriechov. Novým osviežením ducha i tela v slove rozhrešenia, ale aj v dare pravého pokrmu a nápoja Jeho tela a krvi, v Jeho Svätej večeri. Príjmime tieto dary s poďakovaním a dobrorečením aj dnes, s chválou Bohu Otcu, Synu i Duchu Svätému! Amen

10.nedeľa po Svätej Trojici – Kajúca s VP a verejnou spoveďou-
Rovensko a Sobotište 2013 – Ľ.Batka st.

Leave a Reply