Trojnásobná skúška viery

Trojnásobná skúška viery

Mt 15, 21-28:
“ Potom odišiel Ježiš odtiaľ a utiahol sa do krajov Týra a Sidona.(22) A hľa, kanánska žena prišla z oných končín a kričala: Zmiluj sa nado mnou, Pane, Syn Dávidov! Dcéra sa mi strašne trápi, posadlá démonom. (23) On jej však neodpovedal ani slova. I pristúpili učeníci a prosili Ho: Odbav ju, lebo kričí za nami. (24) Odvetil: Ja som poslaný len k strateným ovciam domu izraelského. (25) Ale ona prišla, padla Mu k nohám a prosila: Pane, pomôž mi! (26) On však odvetil: Nie je dobré vziať deťom chlieb a hodiť šteňatám. (27) Odpovedala Mu: Áno, Pane, ale veď aj šteňatá jedávajú z omrviniek, ktoré padajú zo stola ich pánov. (28) Na to jej povedal Ježiš: Ó, žena, veľká je tvoja viera. Nech sa ti stane, ako chceš. A ozdravela jej dcéra v tú hodinu.” Amen

Bohumilí kresťania!

Od čias, keď Pán Boh skúšal Abrahámovu vieru pripravenosťou k obeti syna Izáka, vie ľud SZ i NZ, že Boh má právo skúšať vieru človeka. Božie skusovanie viery nie je pokúšaním a navádzaním na hriech. Toho si je vedomý aj apoštol Jakub, keď vo svojom liste zdôrazňuje, že Pán Boh nikoho nepokúša na zlé. Preto: “Nech nikto nehovorí v pokúšaní ( t.j.v skúške viery) Boh ma pokúša”. (Jk 1,13) V tomto zmysle vyslovil Jakub aj svoje blahoslavenstvo: “Blahoslavný muž, ktorý vytrvá v pokúšaní, lebo keď sa dosvedčil, prijme veniec života, ktorý zasľúbil Pán tým, čo Ho milujú”. (1,12) Je teda podstatný rozdiel, ak veriaceho od viery odvádza a na zlé pokúša satan, svet, alebo vlastné telo a ak skúškou viery a jej pravosti, chce Pán Boh vieru v nás posilniť, aby sme skrze ňu dosiahli veniec života večného.

Aj Pán Ježiš ako Boží Syna má právo skúšať pravosť a kvalitu viery kohokoľvek . Pritom Jeho skúška nejde nikdy nad naše možnosti obstáť. Ale najmä, skúška viery človeka nie je pokúšaním na zlé. Nie je pobádaním k zlému konaniu a tak pokúšaním k hriechu.

Ak chceme porozumieť tomu, čo evanjelista Matúš podrobne popisuje v dnešnom evanjeliu, je vhodné všimnúť si najskôr záver tej udalosti, pri ktorej prišlo k stretnutiu Ježiša s kanaánskou ženou.
Zmysel všetkých slov a celého konania Pánovho vyjadrujú Jeho slová vyslovené po skúške: “Ó žena, veľká je tvoja viera!
Nech sa ti stane, ako chceš.” (v.28)

Pán Ježiš neobdivuje na prvom mieste materinskú lásku tejto ženy. Materinská láska je prirodzená. Drvivá väčšina matiek, ktorým ochorie dieťa sa snaží zo všektých síl nájsť pre dieťa pomoc. Nehľadia na obete, čas, a často ani na prostriedky ktoré by molhi viesť k uzdaveniu. Keď sa dopočujú, že niekde v blízkom či v ďalekom svete je nejaký lekár, liečiteľ, a je len iskierka nádeje na pomoc, robia všetko, aby sa k tomu zdroju pomoci dostali. Nehľadia spravidla ani na duchovný pôvod a kvalitu zdroja. Ich láska sa často nepýta na nič. Avšak Ježiš oceňuje viac ako prirodzenú lásku človeka vieru, ktorá je darom Božím a darom Ducha Svätého. Vieru v Neho ako Spasiteľa sveta. Takáto viera pomáha človeku v časnom živote a zachraňuje pre život večný.

Bratia a setsry v Pánovi!
Na svete bolo a je veľa všelijako chorých ľudí. Ešte viac je však zdravých. Dar zdravia považujú ľudia za samozrejmosť a niekedy aj za svoju zásluhu. Ako dôsledok správneho životného štýlu, správneho stravovania, aktívneho odpočinku atp. Zdravie nevidia ako dar Boží a preto nie sú zaň Bohu vďační. Neďakujú za nové ráno, za nový deň … Mnohých ani len nenapadne Boha chváliť, ak sa im dobre vedie! Tam, kde je v srdci človeka viera, tam je aj vďaka a oslava Boha, a tam je aj istota spásy. Tam nechýba trvalé DOBROREČENIE Jeho svätému.menu.

Pán Ježiš preto vždy hľadá vieru a chce všetkých viesť k spasiteľnej viere, ktorá spočíva v poznaní a dôvere, že On je Syn Boží. Že je Mesiáš, syn Dávidov, ako to vyslovila aj kanaánska žena, z krajov Týru a Sidonu, ale aj slepec pri Jerichu a mnohí iní. Keď táto žena a matka zistila, že jej dcéra je bežnými liečebnými postupmi nevyliečiteľná, keď spoznala, že je sputnaná povrazmi smrti, keď si uvedomila si, že sa nestačí spoliehať sa na silu jej mladého organizmu, ani na zemských lekárov, hľadala inú pomoc. Pomoc a moc vyššej kvality.
Nevieme, ako sa dopočula o Ježišovi. Pán Ježiš prišiel do krajov Týra a Sidona nie preto, aby tam hlásal evanjelium, ale aby sa tam – ako píše evanjelista: “utiahlol”. Chcel byť na chvíľku v ústraní. Bol totiž na ceste do Jeruzalema. Smeroval ku krížu a smrti. Sústreďuje sa na dokonanie diela spásy, ktoré Ho očakávalo a ku ktorému Ho poslal Otec nebeský.

Zvesť o zázračnom Lekárovi bola už rozšírená nielen v Izraeli, ale aj za hranicami. Lenže nie všetci ľudia považovali Ježiša za Syna Božieho. Odpovede učeníkov na otázku: “Za koho ľudia považujú Syna človeka” poznáme. Nie všetky boli správne. Tým viac rôznych názorov, nánosov povery a nesprávneho poznania mohol nájsť medzi pohanmi. Neskôr prišiel čas, keď svojich učeníkov poslal do sveta už s plným poznaním Jeho osoby a diela. Jeho terajšou úlohou od Otca však bolo vyučovať ľud Boží, aby aspoň niektorí zo stratených oviec ľudu izraelského mohli niesť pravé svetlo a pravé poznannie ostatným ľuďom a národom.

V situácii, ktorá predchádzala Jeho ukrižovanie a jeho vzkriesenie, bolo poznanie viery vzácne. Ak ho niekde našiel, vedel, že je za ním veľká Božia milosť. Vyjavenie, ktoré dal človeku Jeho Otec, ktorý je v nebesiach. Tak to povedal aj samotnému Petrovi.
Preto bolo dôležité, aby vyskúšal aj vieru tejto pohanskej ženy a hodnotu jej vyznania, keď ako nešťastná matka volala: “Zmiluj sa nado mnou, Pane, Syn Dávidov! Dcéra sa mi strašne trápi posadlá démonom”. (v. 22)

Toto vyznanie a zvolanie má navonok takú kvalitu, že ho môže vysloviť každý veriaci kresťan. Takto máme k Ježišovi prichádzať a obracať sa k Nemu aj my. Nielen v tomto pôstnom čase, ale stále! Dnes, zvlášť tí, ktorí sa pripravujú pristúpiť k spovedi a sv. Večeri Pánovej, ktorí očakávate odpustenie hriechov v absolúcii i vo sviatosti.

Pán Ježiš má právo vyskúšať pravosť volania u pohanskej ženy, i u každého z nás. Preto najskôr iba mlčí a čaká, či sa ozve znova. Či nešlo iba o púhy náhodný výkrik. Ľudia aj dnes často a bez vážneho dôvodu vyslovia a berú do úst Božie meno.
Žena však opakovane prosila Pána o milosť a pomoc. Vtedy už samotní učeníci prosili Ježiša, aby jej vyhovel. Oni iba z jediného dôvodu, aby “neobťažovala “ Majsta a ich samých, lebo kričala aj “za nimi”.
Skúška jej viery bola zároveň aj ich skúškou. Neskôr bude totiž práve ich povinnosťou nielen v Jeruzaleme, ale aj v pohanských končinách hlásať evanjelium a prisluhovať milosť Božiu. Ako to urobia? A ako to máme urobiť aj my dnes? Prislúžia absolúciu aj bez pokánia, bez viery ako “ lacnú milosť”? To je otázka aj dnes v cirkvi aktuálna a dôležitá.
Pán Ježiš pripomína, že On sám “je poslaný len k strateným dietkam (ovciam) domu izraelského”. Jeho úlohou je ísť do Jeruzalema. Až potom, keď sa tam udejú rozhodujúce udalosti pre spásu sveta, pôjdu Jeho učeníci s tým istým Božím poverením k deťom Jeruzalema a odtiaľ cez Sámáriu, až do posledných končín zeme.

Tu pohanská žena vyznáva, že Božia milosť a vôľa je, aby všetci ľudia boli spaseni! Je to dôležitý znak pravej viery, ktorá očakáva pomoc a spásu jedine od Krista. Takú vieru Pán vtedy aj dnes hľadá a oceňuje.

Ale ešte skôr prichádza aj tretia skúška. Pohania, ako to poznáme dodnes napr. z islamského prostredia, označovali inoveriacich za psov. Podobne to zaznievalo aj v kruhoch izraelského národa. Nedá sa vôbec vylúčiť, že pohanská žena z krajov Týra a Sidona vyslovila, ako kdysi Goliáš voči Dávidovi podobný výraz na adresu nejakej ovce z domu izraelského. Preto je možné dobre rozumieť tejto ťažkej skúške, keď Ježiš spomína toto celkom bežné “titulovanie sa” medzi rôznymi kultúrami a vierami. Žena sa neuráža, ale vyznáva, že z Božieho daru chleba sa dosť dostáva jedným aj druhým. Všetci môžu byť nasýtený chlebom z Božieho stola a Božia milosť je tak bohatá, že nasýti a poslúži všetkým ľuďom. “Aj šteňatá jedávajú z omrviniek, ktoré padajú zo stola ich pánov”. (v.27) Vtedy Pán, po trojnásobnej skúške vystavil jej nielen vysvedčenie o kvalite jej viery , ale dal jej a jej dcére aj svoje Božské požehnanie. “A ozdravela jej dcéra v tú hodinu”.

Milí bratia a sestry!
Z tohoto rozhovoru, vzťahu a skúšky pohanskej ženy sa aj my učme. Prosme o Božiu pomoc skrze Krista Pána vytrvalo a bez akéhokoľvek pochybovania. Očakávjme s dôverou pomoc v každom čase a vo všetkých našich telesných i duchovných potrebách. Dôverujme Božej milosti a zotrvávajme v pravej dôvere v Ježiša, ako Vykupiteľa a Spasiteľa sveta. Takúto vieru Ježiš hľadal, hľadá a bude hľadať až do svojho druhého príchodu. Takúto vieru požehnáva už tu v časnosti i odmenou vo večnosti. Amen.

2.nedeľa pôstna 2013 – Rovensko, Sobotište – Ľ.Batka st.

Komentovať